TEATRO OKOLO MALOHONTU 2020 – absolútna cyklodokonalosť
https://www.strava.com/activities/4053056064
Na týchto pretekoch ma vždy lákal v prvom rade parádny názov. Vždy, keď som si ho povedal, predstavoval som si, úžasné klasikárske scény odohrávajúce sa na pódiu tvorenom krásnymi malohontskými, ani nie malými, ani nie veľkými kopčekmi. Vždy som chcel byť súčasťou tohto teatra, no od účasti ma primárne odrádzal nepomer medzi vzdialenosťou od Bratislavy a celkovou dĺžkou pretekov. Preteky majú parametre ideálneho nedeľného výjazdu, 85 km a 1050 výškových metrov. Možno ich teda označiť za vrchársku jednorazovku a vzhľadom na to, že existujú už od roku 2014, na slovenské pomery ide priam o klasiku. Ešte k tomu jesennú.
Pôvodne som chcel účasť na pretekoch spojiť s predĺženým víkendom v okolí Rimavskej Soboty a na bicykli objavovať „Čierne diery“ Gemeru tvorené úžasnými technickými, ale i kultúrnymi pamiatkami, nakoľko to nie je tak dávno, čo bol Gemer priemyselným motorom Európy. Vyšlo to však tak, že na miesto štartu do Rimavskej Soboty som šiel v deň štartu. To znamená vyraziť z Bratislavy okolo šiestej ráno a ako rannú rozcvičku si dopriať skoro 3 hodinky šoférovania.
Každopádne, OPLATILO SA!
Prišiel som cca 9.15 a parkovisku pri Hlavnom námestí bolo už takmer obsadené. Našiel som si svoj pľac, prezliekol sa a šiel som sa zaregistrovať. Na registrácii som troška oľutoval, že som za posledných pár rokov trochu schudol, lebo Teatro dáva možnosť jazdcom nad 100 kg zabojovať v kategórii ťažkých jazdcov. Od stovečky ma však delí momentálne cca 21 kg, takže možno na budúci rok...
Slnko poriadne pražilo a tak som aplikoval opaľovací krém UV faktor 50 a šiel sa rozbicyklovať. Dal som si pár intervalov a na štartovný rošt sa zaradil cca 15 minút pred výstrelom. Až na spaľujúce slnko, som sa cítil veľmi dobre a veľmi som sa tešil kým odštartujeme. Po príhovoroch organizátorov prišiel výstrel a ja som sa vydal na svoju prvú slovenskú vrchársku klasiku.
GASTRONOMICKÉ OBJAVY
Zaznel výstrel a zrazu strašná šupa pedálom do holene pri zacvakávaní. Našťastie (pre mňa), išlo o jazdca predo mnou, ale bolelo ma to aj za neho. Ja, ako samozvaný starý harcovník viem, že na štarte netreba mať stres a radšej troška pribrzdiť, ako jazdiť s pulzujúcou bolesťou na holeni. Z propozícií som vedel iba to, že na trati sú štyri horské prémie a preto som sa v úvodných kilometroch snažil maximálne šetriť sily. Bol som dosť vpredu, takže na prípadné nástupy som reagoval dosť skoro a tak ma nestáli veľa energie. Na chvíľu som uvažoval aj nad únikom, avšak vpredu bolo veľmi husto a tak som prenechal slávu iným.
Dával som tak pozor, aby ma niektorý z „vlnkáčov“ neposlal na zem a popritom sledoval miesta, kde som nikdy v živote nebol. To, že na Gemeri sa rodili nové technológie spracovania rúd, textilu, či skla aspoň trocha vieme. Ale málokto tuší, že jeden produkt Gemera pozná a denno-denne vychutnáva celý svet. Je to legendárna Teriyaki omáčka, ktorej sa mylne prisudzuje pôvod v Japonsku. V skutočnosti táto omáčka pochádza z obce Veľké Teriakovce, kde ju staré matere podávali k lososu už v 13. storočí. Do Japonska sa dostala až v 16. storočí, kedy ju tam priviezli malohontskí moreplavci.
Nasledovala obec Hrachovo. V kontexte vyššie uvedených historických informácií vám nemusím vysvetľovať, kde sa prvýkrát podarilo dopestovať hrach...
Tempo balíka bolo síce celkom rýchle, ale bezpečné, takže som sa mohol porozprávať s Martinom, s ktorým sme sa stretli na Mamutovi, či Nitramaratóne. Kde tu prišiel brdok a bolo potrebné riadne zapojiť nohy, ale zatiaľ zadný únik nehrozil. Taký výraznejší prišiel v Rimavskej Bani, kde bolo treba mať dobre zaradené a trošku zamakať. Jazdec vedľa mňa skúšal preradzovať v strmej stojke, čo sa mu neoplatilo a spadla mu reťaz. Myslel som, že je to jeho koniec. O to viac ma prekvapilo, keď som ho ani nie po kilometri videl, ako ma v pohode obieha a derie sa na špicu. Mne by len nadávanie a vycvaknutie sa v kopci trvalo 10 minút...
PANTANI NA SCÉNU!
Prvých 30 kilometrov bola v podstate rovinka. Takže všetko podstatné sa malo odohrávať vo zvyšných päťdesiatich. Ja som vedel, že je čas, aby sa prebudil vo mne driemajúci Marco Pantani. Legendárny taliansky vrchár z čias, keď cyklistika bola ešte o drvivých nástupoch v kopcoch a dlhokánaskych únikoch. Z čias, keď to bolo o drsnom súboji muža proti mužovi, z čias, keď sa nežalovalo rozhodcom a médiám, ako to urobil Wout Van Aert po kontakte s Petrom Saganom.
Prvá horská prémia na Chorepu začala v obci Kokava nad Rimavicou. Išlo o 4,5 km s priemerným sklonom 4,9 %. Nič ťažké a ja som sa nádejal, že keď sa Pantani zobudí, zvládnem ho prejsť v balíku. Prvý kilometer sa mi to celkom darilo, no vedel som, že ak sa Marco neprebudí, nemám šancu to uviesť. Veľa jazdcov už odpadlo a ja som stále zápasil. Vo vnútri kričím na Marca nech vstáva, že nohy potrebujú nový impulz. Nič, drichme. Žiadny mohutný nástup zo sedla sa nekonal. Namiesto toho, prišlo tradičné pálenie stehien a okamih, kedy sú prevody buď príliš ťažké alebo príliš ľahké a vás na pár sekúnd úplne vypojí z tempa.
Snažil som sa čo najrýchlejšie zregenerovať, aby ma nedobehol aspoň celý zvyšok balíku. Zároveň som sa nádejal, že balík predo mnou sa natiahne tak, že sa držiac jeho chvostu vytiahnem až na horskú prémiu a v zjazde sa do neho pritiahnem. Žiaľ, tento plán nevyšiel. Definitívne som sa s balíkom rozlúčil, keď ma obehol Marek Urbančok, organizátor pretekov, ktorého som spoznal podľa v jeho firme ručne šitého dresu Velore. Keby som vedel, že má na riadidlách GOPRO, aspoň by som nahodil nejakú dôstojnejšiu pózu.
Na zvyšku stúpania som sa snažil držať odpadlíkov z hlavnej skupiny a pri porovnaní ich postáv s mojou som nerozumel, čo medzi nimi hľadám. Na značke 1km do horskej prémie som sa troška zmobilizoval a pridal. Bol čas zobudiť Petra Sagana a pokúsiť sa dobehnúť balík v zjazde. Ten bol parádny a ja som mal čo robiť, aby som počúval svoj pud sebazáchovy a nerezal zákruty v ideálnej stope cez protismer. Až keď som zozjazdoval na skoro úplný koniec, zistil som, že organizátor blokuje protiidúce autá, takže tentokrát nebola prehnaná opatrnosť na mieste.
Zjazd skončil pravotočivou zákrutou v obci Klenovec. Bol tam fotograf, takže som si dal záležať, aby som zákrutu rezol motorkárskym štýlom. Nič však z toho nebolo.
Nachvíľu som sa ocitol sám, čo som využil na trochu oddychu.
V HÁKU ZA SAGANOM
V Klenovci okolo mňa presvišťal Peter Sagan. Zakričal, že mu mám naskočiť do háku a v momente začal komandovať, ako striedať, že treba pridať, spomaliť, dobehnúť jazdcov pred nami až mi začal liezť celkom slušne na nervy. Po rovine som nemal problém ísť na špici dlho a rýchlo, ale ak mi do toho niekto vrieska, čo mám robiť ?!.... Aj so Saganom nás bolo v skupine okolo 10 a parádne sme spolupracovali, skoro každý potiahol na špici, koľko mohol a potom sa slušne zaradil na koniec. Keď bol na špici Sagan, robil nevysvetliteľné vlny akoby, keď sa od pravého kraja cesty premiestnil až do jej stredu a zas späť. Z helikoptéry by takýto vlniaci sa pelotón vyzeral určite dobre, ale Sagan si zrejme neuvedomoval, že nie je vo Francúzsku, ale v Hnúšti. Aj som mu zakričal, prečo to robí, ale to už bol preňho čas zaradiť sa do háku. Samozrejme, popri tom rozdal ešte pár inštrukcií.
HORE NA BREZINU
Za Hnúšťou nasledovalo stúpanie na Brezinu. Opäť veľmi príjemné parametre, 4,3km / 5,1 %. Na jeho úpätí Sagan rozkázal, že si to máme dať v anaerobnom prahu. Ja som sa snažil udržiavať výkon 300 wattov a stúpanie si užiť bez počúvania zbytočných inštrukcii. Šiel som si sám, cca 20 metrov pred našou, resp. Saganovou skupinou. Opäť som videl fotografov, nasadil drsnú pózu, ešte aj zamával do objektívu, no zjavne aj táto fotka bola nepoužiteľná. Posledný kilometer pred horskou prémiou som sa pomaly nechal dobehnúť mojou skupinkou a bol som veľmi prekvapený, ako sa časom zväčšila. Pribudli do nej vyslovene makači, ktorí v posledných častiach stúpania nasadili poriadne tempo a ja som mal čo robiť, aby som sa v skupine udržal. Nasledoval zjazd a samozrejme, to už Sagan letel ležiaci na hornej rámovej trubke. Naozaj mal celkom slušne vyoperovaný pud sebazáchovy a zrejme bol presvedčený, že aj tu je doprava v protismere zastavená. Tento zjazd bol naozaj poriadne rýchly. Sagan a pár ďalších jazdcov sa mi začalo vzďaľovať. To som nemohol dopustiť, lebo v nasledujúcom stúpaní by som ich už nedobehol. Naopak, na začiatku stúpania som musel byť čo najviac vpredu, lebo tempo makačov by som nemusel udržať.
Zbalil som sa tiež do aeropozície, prsty na brzdy a sledujúc Sagana a mapu na Wahoočku som zjazdoval celý kopec. Myslel som si, že som musel ísť cez 80, ale vydalo to na max 76 km/h. Poslednú zákrutu som vybral LTT s jemnými prvkami driftu, ale cieľ bol splnený. Do nasledujúceho 2,5 km dlhého stúpania Poproč s priemerom 6% som prišiel na špici skupiny a mohol v stúpaní postupne presýpať dozadu. Stále som sa snažil držať výkon 300 wattov, čo stačilo len ledva na udržanie sa v skupine, ale stačilo.
Na Poproči čakal bufet, kde sa podávali bidóny, gély a iné jedlo. Ešte pred týmto stúpaním som zjedol gél a vody som mal dosť, takže som s vďakou odmietol.
ALÍVIUM BLHU A INÉ ZÁZRAKY
Z Poproča nasledoval nádherný, technický zjazd. Po dlhej dobe bolo v zjazde vidieť Sagana, ktorý sa dokonca pokúšal aj o únik. Nasledoval jeden z najkrajších úsekov, aké som kedy šiel. Cesta viedla cez dedinky Rovné, Potok a Hrušovo. Miestami som mal chuť radikálne spomaliť, aby som sa mohol konať tou krásou a väčšinou dokonalým asfaltom. Všetko naokolo bolo krásne zelené, raz sme šli pomedzi lúky, potom zas cez lesy. Iba tu bolo občas potrebné dávať na výkričníky na zemi upozorňujúce na jamu, či ostrú zákrutu. Naše tempo však kochanie vôbec neumožňovalo. Na špici často ťahal jazdec vo fialovom drese Spartaka Tlmače a my ostatní sme si to veľmi užívali. Latku však nastavil tak vysoko, že sa nikomu striedať príliš nechcelo. Dokonca ani ja som sa zrovna nehrnul na špicu. Bol som rozhodnutý kalkulovať a šetriť sa na posledný kopec, lebo všetko vyzeralo na špurt tejto skupiny, ale po chvíli mi to nedalo a začal som sa so Spartakom a zopár ďalšími jazdcami pravidelne striedať. Osobitne poklona mladému chlapcovi zo Slavie ŠG Trenčín, ktorý celý čas poctivo makal a podieľal sa na tom, že naša skupina pohlcovala ďalších jazdcov. Keď sme uvideli skupinku, zabrali sme, dvakrát sa pretočila špica a boli naši.
Jeden z highlightov týchto pretekov bol prejazd miestom, ktoré sa vola Alívium Blhu niekde pri obci Hrušovo, avšak vzhľadom na vysoké tempo, som si ho vôbec neužil a neostalo mi iné, ako si ho pozrieť cez google. Korunkou nášho tempa bolo, že sme pohltili ďalšiu, tentokrát naozaj veľkú skupinu. Tu som už zaparkoval a nechal sa pomerne veľkým balíkom vytiahnuť krátkym, ale celkom intenzívnym stúpaním na Teplý vrch.
DRAŽICE – SAGAN ÚTOČÍ
V zjazde podnikol obvyklý útok Sagan, inak sa v úseku pod posledné stúpanie už nikomu veľmi nechcelo ťahať. Do cieľa ostávalo približne 10 km, čakal nás jeden kopček a tak sme sa všetci šetrili. V stúpaní na Dražice som sa snažil udržiavať výkon 300 wattov, ale už to akosi nešlo. V jednom okamihu, v najstrmšom úseku tohto ani nie 4 km dlhého stúpania som dokonca stratil kontakt so skupinou, resp. jej čelom, lebo Sagan a pár ďalších jazdcov bolo ešte za mnou. Chcel som však ostať vpredu pre prípad, ak by sa skupina v stúpaní rozdelila. Musel som ísť zo sedla a jemným pološpurtom do kopca sa dolepil k makačom.
Vyšli sme na vrchol a ja som bol šťastný, že som to prežil a do cieľa ostáva iba pár kilometrov. Pred záverečným zjazdom nasledoval ešte zvlnený úsek, ktorý jednoznačne sedel klasikárovi Saganovi. V zjazdoch teda prišlo to, čo každý očakával. Jeho zdrvujúce nástupy. Dokonca vždy zakričal na jazdca, ktorý bol práve s ním na špici, že pôjdu spolu do úniku. Nasledoval však protikopec a Sagan opäť efektnou vlnou odišiel zo špice a nabíjal na ďalší útok.
Konečne už prišiel finálny zjazd do Rimavskej Soboty a tu Sagan ukázal všetko, čo v zjazdoch dokáže. Vždy na niekoho zakričal, aby sa s ním vydal do útoku a zaľahnutý na ráme sa rútil dole kopcom. Keď videl, že nezískal žiadny náskok, nasledovala vlna, aby ostatných vystavil vetru a potom zas útok. Bál som sa však, že jediným efektom tohto bikehandlingu bude, že sa v zjazde všetci vyrúbeme. Držal som sa od neho preto vždy čo najďalej vediac, že v zjazde mojim 80kg už neujde.
Ešte jeden prejazd dedinou, kde bola jedna veľmi nepríjemná zákruta a usporiadateľ tam z preventívnych dôvod postavil bariéru zo slamy, ktorú som takmer lízol riadítkami.
Potom už trasa viedla na hlavnú cestu vedúcu do Rimavskej Soboty, policajti odstavili kvôli nám celú križovatku a my sme mohli začať prípravu na zdrvujúci špurt o neviemkoľké miesto.
PORAZIŤ SAGANA
Keď sme vošli do centra Rimavskej Soboty uvedomil som si, že posledné stúpanie a Saganove nástupy predsa len našu skupinu dosť zredukovali. Bolo nás možno desať a ja som si celý čas strážil práve Sagana, lebo bolo vidieť, že tu sa cíti ako jednoznačný kráľ. Nasledovalo veľa pravouhlých zákrut, v ktorých by som bez navigácie organizátorov a Wahoočka asi zablúdil. Pred poslednou zákrutou jemne poodišli dvaja jazdci, ktorým som však nevenoval pozornosť. Čakal som predsa hromadný špurt a týchto dvoch sme mali prevalcovať. Keď sme zahli ostro doprava, nabehli sme na mačacie hlavy a špurt mohol začať. Avšak nebol nikto, kto by sa podujal na jeho rozbehnutie a tak dvoch jazdcov už nikto nedobehol. Mne však šlo o najväčší kariérny úspech, poraziť Sagana. Poslednú zákrutu som vybral z vnútornej strany a keď som videl, ako sa okolo mňa rúti Sagan, z celej sily som zabral. Opäť prišiel ten známy pocit, keď bicykel na hrboľatom povrchu stráca trakciu a miestami som mal pocit, akoby som letel. Videl som, že Sagan spomaľuje, no cieľ sa blížil, takže som musel narýchlo ešte prehodiť na ťažší prevod a riadne zabrať. Napokon sa to podarilo a cieľ som preťal ako 62 z cca 160 jazdcov, ale hlavne pred Saganom.
Teatro okolo Malohontu boli úžasné preteky. Trvali síce kratšie ako cesta z Bratislavy, ale ak by boli aj najbližší víkend, sedím o šiestej v aute a letím do Rimavskej Soboty bez ohľadu na počasie. Treba opäť zložiť veľkú poklonu všetkým ľuďom, ktorí sa podieľajú na ich organizácii alebo povzbudzujú popri trati. Robia nás tak šťastnými!
PS: Ak sa niekto nedovtípil, daný jazdec nebol v skutočnosti Peter Sagan. Toto pomenovanie som však použil, nakoľko sa správal, akoby bol trojnásobný majster sveta so všetkým, čo k tomu patrí. Chápem, že cyklistiku miluje a rovnako ako ja, sa pri pretekoch cíti ako profík, no nadávať iným jazdcom v balíku za to, že idú príliš blízko za jeho desaťtisícovým strojom a robenie nezmyselných vĺn v zjazdoch už bola na môj vkus troška silná káva. Každopádne, aj on sa postaral o nezabudnuteľný zážitok, na ktorý si spomeniem počas celého zvyšku cyklosezóny.
PS 2: napriek úprimnej snahe som
sa ocitol na jednej fotke z finišu, na ostatných iba pozerám v cieli do
mobilu...(ja som ten tretí s grimasou)
