Nitriansky cyklomaratón 2020 - keď cykloVer útočí (slon na strome)

"Môj najväčší sen na túto sezónu je stáť na bedni v Poľnom Kesove!!"

Toto sú slová Remca Evenepoela zo začiatku sezóny, kým covid všetko nerozhádzal. Ako sa ukázalo, s termínom Nitramaratónu (budem používať tento skrátený názov, lebo mi stále vyčítate, že reporty sú príliš dlhé) nezamával ani vírus. Žiaľ, ako všetci vieme, Remco sa zranil na Lombardii, kde ladil formu na Nitramaratón a tak sa jeho útok na horskej prémii v Trávnici odkladá. Je to škoda, lebo jeho výkonnosť ukazovala, že by mohol s poradím riadne zamávať...

Nitramaratón sa konal v sobotu, piateho septembra. (o minulom ročníku si môžete prečítať TU ) Predpoveď počasia bola vynikajúca, kondička sa po Beskydtoure troška zlepšila a ja som sa strašne tešil na poHODOVú atmosféru v Poľnom Kesove. Neviem, či je to vzduchom alebo krásnym okolím, ale za tri roky som počas mojej návštevy Poľného Kesova nevidel ani jednu osobu, ktorá by sa neusmievala alebo by na nej bolo vidieť, že ju konanie Nitramaratónu obťažuje. Tento rok bola rekordná účasť, okolo 160 ľudí a napriek tomu som bol s registráciou hotový za minútu. Dokonca aj v štartovacom balíčku boli veci ako svetlo na bicykel, pekný prívesok na kľúče a tyčinky. Každý účastník tak pocítil, aké je to dostávať sponzorské dary len za to, že sa postaví na štart.

Pred štartom som sa dobre rozjazdil, dofúkal kolesá na požičanej pumpe a dal si záležať, aby som na štarte nestál niekde vzadu. Nohy ma celkom boleli z predchádzajúcich výjazdov, bedrový kĺb sa opäť tváril, že sa mu cyklistika nepáči a tak som vôbec nevedel, čo môžem očakávať. Dúfal som, že sa v balíku, tak ako minulý rok udržím aspoň po horskú prémiu v Trávnici, čo doposiaľ považujem za kariérny úspech.

ŠTART – prosím, prosím nepridávajte

Na štarte som bol na konci prvej tretiny dosť dlho pred štartom a tak som mal možnosť si vypočuť pár vtipov od organizátora, pričom ho podozrievam, že tie isté hovoril aj ostatné dva roky. Tento rok bol balík naozaj veľký, preto byť v prednej časti bolo obzvlášť vhodné. Úvodné kilometre za riaditeľským autom boli pomerne pokojné, mám pocit, že asi prvýkrát išiel vodič menej ako 40 km/h a tak bolo možné sa celkom elegantne preštrikovať ešte o pár miest dopredu balíka. Nasleduje dlhá rovinka a ja som sa bál, že chlapci, ktorých vídavam na záberoch zo stupňov víťazov na MRC sa začnú naháňať. A aj začali, prišli prvé pokusy o rýchle roztrhanie balíka, no všetky útoky boli pokryté a mne sa darilo zašívať sa v bezvetrí pelotónu.

Celé to bolo o tom, dávať pozor na jazdcov okolo a byť pripravený dupnúť riadne do pedálov, keď sú nástupy. Nástupy spravidla prichádzajú v zákrutách, na veterných rovinách, v kopcoch a čo mi príde dosť blbé, na našich pretekoch aj v dedinách, keď musí časť balíka spomaliť kvôli protiidúcemu autu alebo obídeniu nejakej prekážky. Jasné, aj kvôli tomu treba byť čo najviac vpredu, ale videl dakto z Makačov, že by sa preteky rozhodovali kvôli prekážke na ceste??? Jasné, že na veľkých pretekoch prekážky nie sú (Max Schachman by vedel rozprávať), ale myslím, že cyklistické preteky by sa mali rozhodovať, keď majú všetci rovnaké podmienky a nie v momente keď sa celý balík práve pokúša vtesnať medzi odstavené auto napravo a kombajn naľavo vozovky...

Prvých 30 kilometrov je cesta absolútna rovina. Ako som už písal, o vzrušenie sa starajú kde tu odstavené vozidlá, tie idúce perfektne blokujú organizátori a dedinské úseky. A práve v jednom z nich došlo k poriadnemu pádu. Bolo to v ľavouhlej zákrute (ide o pravouhlú zákrutu vedúcu doľava), ktorá navyše prechádzala cez koľaje. Dosť nepríjemné miesto na to, aby sa v ňom prechádzalo 40kou. Bol som rád, keď som ho rýchlo opustil a v tom som počul strašne veľké BUM a bol si istý, že za nami spadlo aspoň 10 jazdcov. Silu toho Bum som pochopil až po pretekoch, kedy som sa dozvedel, že padol cyklista a jedna z doprovodných motoriek. Počul som asi tri verzie tohto pádu od toho, že pretekár vrazil do motorky po to, že motorkár zrazil cyklistu. Našťastie, ako som počul, obišlo sa to bez zranení.

Bol som veľmi rád, že sa držím stále blízko špice.

PREDÁTOR ČÍHA

Možno niekde o 25. kilometra sa sformoval únik dvoch jazdcov, ktorý bol však stále na dohľad balíka. Tempo bolo preto veľmi priaznivé aj pre cykloverov a ja som začal poškuľovať, či by nebolo možné zopakovať minuloročný zdrvujúci únik. Nahováral som Romana z WLRM, či do toho nepôjde opäť so mnou, no tentokrát diplomaticky odpovedal, že sa rozhodne podľa toho, kto ešte pôjde do úniku. Akoby pochyboval o De Gendtovi vo mne. Ostal som teda naďalej v závetrí, šetril energiu a číhal na príležitosť. Popri číhaní som sa zároveň modlil, že sa v brdkoch za Podhájskou Makači nerozhodnú pretekať. Doteraz sa mi vracajú nočné mory, ako ma tu pri prvej účasti utrhli napriek tomu, že som na pelotón kričal z plných pľúc, aby ma počkal...Tentokrát sa trocha nastúpilo možno v jednom kopčeku, ale nebolo to nič závažné. Únik sa stále držal v popredí, kde-tu sa niekto do neho pokúsil doskočiť, no tomu balík už utiecť nedovolil. Číhal som teda ďalej, kým sa korisť vyčerpá.....alebo zaspí...

PREDÁTOR ÚTOČÍ

Aby bolo jasné, predátorom tu označujem seba. Môj zabijácky inštinkt mi radil byť neustále vpredu, nakoľko balík išiel veľmi pomaly a dalo sa čakať, že čochvíľa sa niekto pokúsi uniknúť. Prišlo to v obci Beša, cca na 40 kilometri. Videl som ružový dres WLRM ako vyštartoval dopredu a v jemne zvlnenom teréne Beše sa v zákrute dostáva na špicu a postupne sa balíku vzďaľuje. Ako správny predátor som zacítil pach úniku a vyrazil tiež. Chvíľu mi trvalo, kým som sa predral dopredu a dobehol únik cca 4 jazdcov. Jediné, čo tento únik dokázal bola likvidácia pôvodného úniku. Chvíľu som to ešte skúšal sám a napokon sa vrátil späť, aby si korisť myslela, že nie som nebezpečný.

Sobotná coffee ride pokračovala a keď rýchlosť klesla na 32 km/h prišla chvíľa mojej kariéry. Zaradil som ťažší prevod a vyrazil dopredu čo to dá. Ostatní pretekári, šokovaní drvivosťou môjho nástupu sa nezmohli na reakciu a tak som sa po chvíli ocitol sám, pár stoviek metrov pred balíkom (všetky tu popisované údaje sú pravdivé, aj keby nejaký priamy účastník tvrdil, že to tak nebolo). Celkom som makal a na chvíľu si pomyslel, že tento únik bude seriózna vec. Zabral som a povedal si, že pôjdem tak dlho ako mi sily budú stačiť a potom mi je všetko jedno. Pelotón prekypoval zúfalosťou, aj z diaľky bolo vidieť, ako sa najlepší slovenskí pretekári hádajú, kto bude ťahať a jeden po druhom vyčerpaní v protivetre odpadávajú. Vznikla v ňom panika, ako keď na TDF Bora na bočnom vetre spustila peklo na terezínoch.

Rútil som sa pri výkone neskutočných 300 wattov po rovinke, dokonca prekonal aj mikrokopček a zrazu som to uvidel. Rýchlostná prémia, mýtické miesto všetkých cyklistov a dôvod, prečo Remco chcel prísť do Poľného Kesova: Tabuľa obce Horný Pial. Zvýšil som výkon na 302 wattov a vyrútil sa v ústrety dejinám. Obzrel som sa, balík za mnou bol bezradný a tak som s víťazným gestom preletel tabuľou Horný Pial (to, že nešlo o nič mýtické je jasné, no v skutočnosti tu nebola ani žiadna rýchlostná, ani iná prémia). Udelil som si tak zelený dres a vyhodnotil sa ako najbojovnejší jazdec pretekov (prvej polovice minimálne). Ešte som chvíľu pokračoval v úniku, no niekde za obcou Lok som si uvedomil, že ma čaká ešte 60km, nejaké kopčeky a keď budem pokračovať v tomto úniku, nedoplazím sa ani do cieľa.

Tento môj únik sa dá prirovnať k slonovi na strome. Nikto nevie ako sa tam dostal, no každému je jasné, že spadne.

NUDA A KONIEC

Za Lokom som počkal ostatných, spomalil a nechal sa dobehnúť s tým, že si musím maximálne oddýchnuť, aby som prežil v balíku aj horskú prémiu. Čakanie bolo nečakane (to je slovný obrat, čo?) dlhé, lebo balík sa naozaj vliekol. Po odbočke za Kalnou nad Hronom sme šli už všetci pekne spolu takým tempom, že ak niekto troška dupol do pedálov, automaticky sa ocitol pár metrov pred balíkom. To mi maximálne vyhovovalo, chvíľu som ešte plytval energiou na čele, ale potom som sa presypal o pár miest dozadu, aby som sa kryl pred vetrom, ktorý začal byť čoraz nepríjemnejší. Najbližších 10, či 15 kilometrov bolo asi to najľahšie, čo som v pretekárskej kariére absolvoval. Išlo sa totálne pomaly, ľudia sa medzi sebou rozprávali a ja som tiež nelenil. O vzrušenie sa postarali iba dva výtlky, do ktorých by sa zmestilo menšie osobné auto. Ja som sa mu vyhol, ešte ukázal, ale súdiac podľa oplzlosti spoza mňa, sa to niekomu nepodarilo. Myslím, že jeho koleso bolo kaput. Najväčšie „vzrúšo“ prišlo v Tekovských Lužanoch, kde bol pelotón nachvíľu neutralizovaný, nakoľko obchádzal hasičov hasiacich auto v protismere. Škoda, práve tu som chystal rozhodujúci nástup.

Potom, čo sa cesta za Tekovskými Lužanmi stočila späť smerom na Podhájsku bolo jasné, že sa niečo začína diať. Fúkal protivietor a bolo potrebné sa držať v závetrí. Do toho pribúdali náhle akcelerácie a ja som hľadal závetrie ďalej v balíku. Pelotón všetky útoky zlikvidoval a ja som myslel, že takto spoločne prekonáme aj tých pár brdkov, čo nás pred Trávnicou čakajú. A v tom to prišlo, Plavé Vozokany. 500 metrový pomerne strmý kopček, veľmi som si prial, aby aj tu bol vyhlásený pokoj zbraniam. Keď som však videl ako vpredu vstávajú najväčší Makači pelotónu, vrátane ružových dresov WLRM bolo jasné, že budem trpieť. Vydal som zo seba všetko, aby som sa udržal vpredu. Zaradil správny prevod a v sedle dupal do pedálov tak, ako to len šlo. Tepy vyskočili na 187, watty prekročili číslo 700 a ja som dúfal, že to rýchlo skončí. Žiaľ, opakovala sa stará známa scéna. Stehná mi ide roztrhnúť, zaberám do pedálov z celej sily, chvíľu sa držím vpredu a zrazu akoby som cúval. Okolo mňa prechádzajú ďalší a ďalší jazdci. Aj keď už viem, čo sa stane, stále dúfam, že tentokrát sa udržím aspoň posledných preživších a po ich chrbtoch sa prederiem späť na špicu. Vidím všetky tie dresy slovenských cykloklubov a čakám, kto ma potiahne. Sú nemilosrdní a v okamihu, keď sa dostávam na vrchol tohto kopčeku som síce sám vpredu, avšak čelo balíka sa raketovo vzďaľuje. Samozrejme, v zjazde a následnej rovinke som vyčerpaný a nemám šancu sa pridať k stíhacej misii niektorých jazdcov. Tento rok to teda do Trávnice nevydalo..

ŤAHÁME, NEŤAHÁME, ŠABLÍME, ŠPURTUJEME

Minulý rok som neprežil horskú prémiu v Trávnici odkiaľ už vedie skoro čistá rovina. Tentokrát som bol nešťastný, lebo ma čakalo ešte pár kopčekov a nevedel som, ako to sám zvládnem. Keď som sa však znormalizoval, uvedomil som si, že vôbec nie som sám. Kúsok odo mňa bolo možno desať jazdcov, ktorých som sa dolepil. Boli tam jazdci zo Serede a ešte jeden na krásnom Lapierre vo farbách FDJ. Všetci celkom rúbali, až som mal problémy sa s nimi udržať. Chceli sme dostihnúť balík, ktorý bol stále na dohľad, no striedanie príliš nefungovalo. Jedni šli strašne rýchlo, ďalší príliš pomaly a tempo bolo nerovnomerné.

Po pár kilometroch a zákrutách sa balík napokon stratil z dohľadu. Ja som prežíval menšiu krízu a tak som miestami musel ťahačov doháňať v zjazdoch. Keď už som myslel, prišiel pomerne prudký zjazd do Pozby, kde som sa zahral na Sagana a zbalený všetkých dobehol a aby som mal rezervu aj troška predbehol. Zjazd končil pomerne ostrou pravotočivou zákrutou, ktorú sa mi podarilo dobrzdiť, no kolega za mnou pokračoval rovno. Našťastie iba elegantne doflekoval na trávnik. Dal som si gél, zjedol tyčinku a zo zjazdu oddýchnutý, už plnohodnotne pracoval v našej skupinke. Na špici sa stále išlo pomerne rýchlo aj napriek protivetru. Do skupinky sa začali doliepať ďalší jazdci, z ktorých niektorí už ťahať nechceli a tak sa rytmus balíka postupne viac a viac narúšal.

Pri prejazde bufetom som si zakričal o fľašku a to najmä kvôli tomu, že som si chcel vyskúšať, aké to je preberať bidón v rýchlosti cez 40 km/h. Slečna podávačka v tom mala ale prax a ja som bez problémov stihol nabrať fľašku bez toho, aby som zhodil polovicu balíka. Problém však bol, že fľaška bola poctivo zavretá a spotenými rukami som ju najprv nevedel otvoriť.  Zvládol som to a v prvom rade vodu použil na schladenie organizmu, pretože na mňa je aj 26 stupňov naozaj veľa a slnko miestami poriadne pražilo. Potom som sa schuti napil. Nevšimol som si, že voda je perlivá a tak ako som si mocne „logol“, sa aj mocne spenila, až som ju mal všade. V ústach, v nose, v ušiach. Prišla však aj nečakaná reakcia, kedy sa voda vypýtala von a zobrala so sebou aj kúsok pred tým zjedenej tyčinky. Veľmi dobré, že  som v tom momente bol vzadu balíka. Jednak som si ušetril opovrhnutie ostatných jazdcov a dvak, nikoho som nepoctil časťou svojho žalúdka. Veru, dosť zaujímavý zážitok.

Vždy keď bol na špici jazdec v drese Sunwebu nabrali sme rýchlosť, že som ledva vládal, ale aj toho to po čase omrzelo a tak pri príchode na horskú prémiu v Trávnici bol vyhlásený pokoj zbraniam a tak sme túto horskú prémiu prešli v absolútne oddychovom tempe, čo viedlo k tomu, že sa k nám pridala zozadu ďalšia veľká skupina.

Po zjazde z tejto prémie je to už pohodička. Mne však záležalo na priemerke, preto som sa snažil organizovať krátke a rýchle striedania a rýchlosť udržiavať nad 40 km/h. Sunweb bol vždy za a na špici sa nás striedalo iba zopár. Občas sa mne, či Sunwebu prihodilo, že ako sme išli na špicu, po chvíli sme ostali 20 metrov pred skupinou.

Jeden jazdec z AB Sereď si robil srandu a citujem: „Odkiaľ tento kápo bere takú silu, keď má nohy bíleeee jak cmar?!“ (trnaFský prízvuk)  Keď sa povie slovo kápo v cyklistike, predstavím si Merckxa, Cancellaru, Sagana, Armostronga, či Tonyho Martina a tak som mal na posledné kilometre pohon v podobe vlastnej pýchy, napriek tomu, že to nebola podstata tejto poznámky. ( biele nohy mám preto, lebo buď použijem opaľovací krém 50ku, alebo sa spálim. Na Nitramaratóne som nebol natretý a skončil som s jemným úpalom a spálenými nohami a rukami).

Iné, ako pýcha na pohon mi neostávala, lebo voda mi došla cca 13 km pred cieľom. V Komjaticiach prišiel ešte jeden zákerný mikrobrdok, kde sa ukázalo, že síce po rovine ťahať viem, ale v kopcoch som ako korytnačka. Normálne som sa prepadol cez polovicu balíka. Našťastie skupina už nenastupovala a na trati neboli žiadne ďalšie brdky a tak som sa rozhodol, že sa na špici už nepretrhnem, lebo bez vody by mohli prísť kŕče.

Ostávala už iba rovina od Komjatíc do Rastislavíc, zákruta smer Poľný Kesov a drvivý špurt. Spolu so Sunwebom som sa pokúsil preskočiť ešte do skupinky pred nami, ale nohy už nevládali a tak nás pohltila skupinka.

PREDÁTOR BY AJ  ÚTOČIL.....

Ako to býva, to aká je početná skupina zistíte až v momente, keď sa blíži cieľ. Ostávalo možno 5 kilometrov, ťahať nechcel nikto a bolo jasné, že každý chystá taktiku na špurt o neviemkoľké miesto. Na špici sa opakovane objavila Markéta z WLRM a tých ješitnejších z nás tento moment donútil troška zabrať. Keď cesta z Raslavíc zahne ostro do Poľného Kesova, taktizovanie nabralo ešte vyššiu úroveň. Na čelo nastúpila opäť Markéta, poriadne zabrala a zrazu bola pár metrov od balíka. Fandil som jej, aby jej únik vyšiel. Keď sa k nej pripojil jeden jazdec, zaradil som sa za nich a chcel som čo najbližšie pred cieľom spomaliť a vytvoriť dieru, nech taktici banujú.

Bol to ale veľmi slabý plán a 500 metrov pred cieľom nastúpili prví špurtéri. Prisámvčaku nikoho z nich som po celú dobu existencie našej skupinky ani na sekundu nezazrel, tak sa dobre skrývali. Asi práve kvôli mojim útokom z prvej polovice pretekov už moje nohy nevládali vydať maximum. Naviac, 500 metrov pred cieľom je na špurt naozaj veľa. Myslím, že si to uvedomili aj špurtéri a na pár metrov poľavili. Bolo nás okolo 20 a ja som si chcel vyskúšať špurt v takomto balíku. Bolo pomerne husto a keď som videl, že jazdec predo mnou ma už neťahá ale spomaľuje, vyšpurtoval som aj ja. Ihneď som vedel, že prvých troch asi už nedobehnem, ale o pekné štvrté miesto tretej skupiny som sa rozhodol zabojovať. Zvolil som pravý kraj vozovky, musel pomerne riskantne predbehnúť pár jazdcov a veľmi som si prial, aby sa nikto z nich nerozhodol „zavrieť dvere“. Dokonca som si vytipoval, do čoho spadnem, keď ma vytlačia. Našťastie nikto nebol tak premotivovaný a mne sa darilo v tej rýchlosti drať dopredu. Mal som však zaradený strašne ľahký prevod a tak som dupal dokým ma nevyplo. Myslel som, že mi to vydržalo práve na cieľovú pásku, avšak tam ostávalo ešte možno 5 metrov, kde ma predbehol minimálne jeden jazdec.

V špurte skupinky som tak skončil asi 6., čo vystačilo na celkové 63. miesto z cca 155 jazdcov (24. v kategórii z 50). Bol som celkom spokojný, predbehol som zopár ozajstných Makačov, dobre reprezentoval hobbíkov a dané umiestnenie bolo asi maximum možného. Ak k tomu však pripočítam stovky kilometrov v úniku, prestížne víťazstvo v Hornom Piale a samoocenenie cenou za bojovnosť, preteky lepšie dopadnúť nemohli.

Vyhral Juraj Karas z Proefektu po napínavom a dramatickom špurte asi o desať centimetrov pred Matúšom z WLRM. Celkovo, stupne víťazov mali ružovú farbu, nakoľko WLRM obsadili druhé aj tretie miesto v kategórii 30-39 ako i v kategórii žien, kde zvíťazila elite jazdkyňa Alžbeta Báčiková. Ranné výjazdy na Biely kríž na hrubej teda prinášajú výsledky.

Výnimočne som nečakal na vyhlásenie výsledkov ani na tombolu, lebo som sa veľmi ponáhľal domov. Keď som sa presvedčil, že ma v cieli nečaká žiadny agent s návrhom kontraktu do Quickstepu, zjedol som vynikajúce bryndzové halušky, vypil čo sa do mňa zmestilo, rozlúčil sa s Vladom a letel do Bratislavy ( žeby súkromným lietadlom?).

Rovnako ako si voľakedy Eddy Merckx povedal: I LOVE POĽNÝ KESOV!

PS: Ako isto viete, nie som kamoš s fotoaparátom. Tentokrát som však bol všade a tak vznikli fotky slona na strome!

Fotky: http://cknitra.sk/galeria-2020/

FB_IMG_1599419732308jpgFB_IMG_1599419793688jpgFB_IMG_1599419717828jpg