REPORTÁŽ - MÔJ PRVÝ ETAPÁK a VLAŽNÁ RECENZIA TRENAŽÉRU (JAZDA V ČASE KORONY)

MORALIZOVANIE NA ÚVOD (dá sa preskočiť)

Priatelia, dúfam, že sa máte všetci dobre, ste zdraví a rešpektujete všetky písané aj nepísané pravidlá, ktoré nám toto obdobie prináša. Verím, že keď budeme sekať dobrotu, veci sa dajú do poriadku. Ja som sa osobne rozhodol dobrotu sekať až tak, že som dočasne prerušil sľubne rozvíjajúcu sa profikariéru a vôbec vonku nejazdím. Predsa len, človek môže jazdiť najopatrnejšie ako vie a aj tak môže skončiť v nemocnici. A povedzme si na rovinu, kto by tam teraz skončiť chcel? Nie je to u nás a verím, že ani nebude také, ako v Taliansku, no v mojej povinnej literatúre, časopise 53*11 poukázali na jeden prípad, kde kvôli vážne zranenému cyklistovi nemohla byť poskytnutá pomoc trom ľuďom s koronou a tí v konečnom dôsledku tomuto ochoreniu podľahli. OK, je to veľmi skratkovitá úvaha nezohľadňujúca asi milión premenných, ale jej podstata je dúfam jasná. To je iba môj súkromný postoj a nikomu sa ho nesnažím vnucovať (napokon možno ani ja časom neodolám). Prajem všetkým, nech aspoň pri jazde na bicykli  (rovnako ako pri čítaní tohto literárneho počinu) prídu na iné myšlienky ako je tá sprostá korona a jej možné následky. Len si dávajte prosím pozor a zvážte, či je potrebné zdolávať rekordy v zjazdoch a neznámych terénoch.  (poznámka: keďže tento článok uverejňujem asi po týždni, medzitým som sa rozhodol, že po veľkonočných sviatkoch ukončím svoju, mesiac trvajúcu izoláciu a začnem jazdiť aj vonku. Asociálne, zodpovedne a s rúškom)

Zároveň som si všimol, že kvôli korone pribudlo veľa sviatočných cyklistov, ktorí síce nosia pri jazde rúško, no nie helmu. Môj čisto nevedecký rozum mi hovorí, že skôr pri bicyklovaní dôjde k poškodeniu zdravia pri páde z bicykla ako v dôsledku šírenia nákazy. Takže prečo následky pádu neredukovať nosením helmy?!?!? Pravdepodobnosť pádu sa zvyšuje zvlášť u tých jazdcov, ktorí jazdia raz za uhorský rok a preto bicykel neovládajú tak, ako človek čo ročne najazdí niekoľko tisíc km. Osobitná kategória sú malé deti, ktoré sú v podstate neriadená strela. Helma nestojí ani tak veľa, zvlášť, keď si uvedomíme, že ten kus polystyrénu môže byť hranicou medzi životom a smrťou.

Sám neviem, prečo som sa takto rozohnil na vážnu tému, dúfam, že vás neodradila a ďalej už budem pokračovať v bezduchom, spoločensky neprínosnom texte o tom, ako som si kúpil trenažér                                   a absolvoval moje prvé etapové preteky.

ČISTO UŽÍVATEĽSKÁ RECENZIA TRENAŽÉRA (hlučnosť, aplikácie, zapojenie)

Asi netreba vysvetľovať, prečo som sa rozhodol kúpiť si trenažér práve na začiatku najkrajšieho jarného cykloobdobia. Trenažéru som odolával v podstate tri zimy. Bol som presvedčený, že si v zime vystačím s hodinami spinningu a cvičením. Trenažér taktiež nie je lacná vec a veľmi som sa obával, či hluk trenažéru nebude obťažovať susedov.

Stačil prvý deň na „houmofise“,  spoznanie bežnej úrovne hluku počas pracovného dňa v paneláku a zistenie, že ak sa nebudem hýbať, zdiviem a zároveň po pár dňoch sedenia a nepohybu ma postupne začína všetko pobolievať. Pôvodne som vyberal medzi tými najdrahšími, najmúdrejšími a najmä najtichšími trenažérmi ako Tackx Neo a Wahoo kickr. Potom som nároky postupne znižoval a napokon som sa rozhodol pre trenažér, kde je podľa mňa suverénne najlepší pomer cena / výkon, ELITE SUITO. Recenzie boli viac-menej dobré, súčasťou balenia je aj kazeta a podložka pod predné koleso. Celková cena vrátane prikúpenej tlmiacej podložky (v podstate veľká hrubá karimatka) stále nedosahuje ani polovicu ceny tých nóbl, ktoré som pôvodne zvažoval.

Je to samozrejme múdry smarttrainer, čiže taký, čo sám zvyšuje odpor, či už podľa profilu trasy alebo podľa nastavených parametrov tréningu. Tento trenažér bol v recenziách chválený najmä kvôli tomu, že je ho možné používať rovno po vytiahnutí z krabice. Po technickej stránke je to tak. Rozložíte, dáte z bicykla dole zadné koleso a bicykel upevníte do trenažéra. Juch! Môžete jazdiť.

Lenže tu ešte prichádza inštalácia softvéru a „párovanie“. Samozrejme, že je to jednoduché, no nebolo by to ono, ak by sa nepritrafili nejaké IT zádrhele. Priznám sa, že neznášam elektroniku. Ja iba chcem, že si dačo kúpim, dám to do zástrčky a používam to. Ale nie. Treba párovať, inštalovať, vypínať/zapínať, reštartovať, aktualizovať, následne nadávať, búchať po stole, ešte silnejšie nadávať, písať bratrancovi, googliť „ako na to“, ísť to predýchať na čerstvý vzduch do Kauflandu a potom, po slabých dvoch hodinkách to zrazu funguje.

Aplikácia Elite, ktorá je súčasťou tohto trenažéru bola po prvých pár minútach vyhodnotená ako o ničom (v zhode s ostatnými majiteľmi trenažérov Elite). Takže prišlo na rad stiahnutie populárneho Zwiftu, skúšobnej verzie zadarmo a českej aplikácie Rouvy. Aby som to zhrnul. Zwift je v podstate počítačová hra a Rouvy by som označil ako realistický simulátor. Oveľa viac sa mi páči realistickosť Rouvy, kde môžem vyšľapať všetky slávne stúpania v Alpách, Dolomitoch a podobne. Vyzerá to úžasne, náročnosť je realistická. Zwift je skôr na socializovanie a na zábavu vo virtuálnom prostredí. Na úvod mi to prišlo ako Crash Bandicoot na bicykli. A aký je hlavný rozdiel medzi týmito aplikáciami? Zwift mi funguje...

Možno je to mojim počítačom alebo neschopnosťou, ale Rouvy mi stále padalo a napriek tomu, že kým to fungovalo to bolo úžasné, som sa nateraz uviazal Zwiftu. (súčasťou balenia trenažéru bol 30dňový kupón, takže som v podstate 5 týždňov bez nákladov).

HLUČNOSŤ

Teraz to, čoho som sa najviac obával. Hlučnosť. Po zapojení a používaní na „malej píle“ som bol vyslovene šokovaný tichosťou, a to pritom tento trenažér nepatrí medzi úplne najtichšie. Musel som však doštelovať radenie, nakoľko v trenažéri reťaz mierne preskakovala, čo spôsobovalo hluk. Po doladení to už bolo OK.

Tému hlučnosti by som zhrnul nasledovne. Jazdu na malej píle a ľahkých prevodoch takmer nepočuť. Tu ale veľký pozor, nemyslite si, že budete môcť pedálovať iba zľahka! Skoro všetky tréningy sa idú práve na týchto prevodoch v tzv. ERG móde, čo znamená, že máte zaradený jeden, „tichý“ prevod a nemusíte vôbec radiť lebo intenzitu odporu riadi trenažér.

Ak si chcete jazdiť krajinkou, jazdíte v normálnom móde a radíte si podľa profilu trate. Úroveň hluku je prijateľná aj pri rýchlej jazde po rovine na veľkej píle. Až v prípade, ak začnete z celej sily dupať na tých najťažších prevodoch, hluk dosiahne prinajhoršom úroveň tichšej odstreďujúcej práčky, čo je v panelákovom byte štandardný zvuk. Samozrejme je lepšie, keď je trenažér na kachličkách a na podložke pohlcujúcej vibrácie. Zatiaľ sa na hluk trenažéru nesťažovali ani susedia, ani žena. Tej však lezie na nervy zvuk, ktorý pri trenažérovení vydávam ja.

AKÉ JE TO, JAZDIŤ NA TRENAŽÉRI

Prvá odpoveď je: UBÍJAJÚCE. Priznám sa, že takýto bol môj prvý dojem. Nemám rád počítačové hry, takže „rozprávkové“ prostredie Zwiftu ma vôbec nenadchlo a v jazdení po krajine Watopia som nevidel žiadny zmysel. Radosť mi prinášali aplikácie RGT a Rouvy, ktoré majú možnosť vyšľapať si reálne stúpania, takže zo začiatku som sa našiel tu a bral som to ako príležitosť vyskúšať si hodinové a dlhšie stúpania. Takto som absolvoval napr. Stelvio.

Ale aj toto ma po chvíli, zvlášť pri technických problémoch, začalo ubíjať. Všetky aplikácie ponúkajú našťastie možnosť štruktúrovaného tréningu a zostavia Vám tréningový plán. Na toto sú najlepšie aplikácie Sufferfest a Trainerroad.

Ja som však ostal z dôvodu beznákladovosti verný Zwiftu a stanovil si 4 týždňový tréningový plán Gran Fondo zameraný na dlhé cyklomaratóny. Funguje to pomerne jednoducho. Na každý deň Vám aplikácia povie, čo máte robiť a o ostatné sa postará práve ERG mode. Trenažér vám určuje odpor podľa stanovených intervalov a vy to proste musíte udupať. Keď budete pedálovať pomalšie, neulejete sa, lebo trenažér vám zvýši odpor a vy musíte vždy vynaložiť tú istú námahu.

A práve tu som objavil podstatu používania trenažéru. Nesmiete to brať ako bicyklovanie, ale ako tréningový nástroj. Nech sú trenažéry akokoľvek múdre a aplikácie akokoľvek prepracované, nikdy sa to nevyrovná jazde na bicykli v prírode. Preto je úplne zbytočné riešiť, aké je to o ničom, v peknom počasí metať nohami v kuchyni a kochať sa prírodou akurát tak na monitore. Je sa k tomu potrebné postaviť ako k tréningu a nájsť si cestu ako na trenažéri, čo najrýchlejšie „zabiť“ čas. Práve na toto sú podľa mňa najlepšie tréningy, kde si proste odmakáte to, čo vám aplikácia stanoví a nemáte čas sa zaoberať, ako je vonku pekne a prečo musíte trčať napriek tomu doma. V rámci môjho plánu sú tri hodinové, pomerne intenzívne tréningy, jeden „výletný“ a jeden dlhší, zameraný na budovanie silovej vytrvalosti.

Dovolím si tvrdiť, že hodinka pomerne tvrdého, štruktúrovaného tréningu je ďaleko efektívnejšia ako dve hodiny „prdkania“ sa po hrádzi alebo nesystematického naháňania rekordov v kopčekoch.  Navyše, zvlášť pri menej náročných tréningoch, si môžete pustiť nejaký podcast, napr. Cyklopodcast, seriál, film, hudbu... (poznámka: medzitým som absolvoval už pár tréningov a potvrdzuje sa múdrosť, že hodina na trenažéri je ako dve na biku.  Oproti cyklistike totiž ani na sekundu neprestanete pedálovať a trenažér vás núti nonstop makať na 100%. Dnes som zvládol 2,5 dlhý tréning a asi nikdy som tak zničený nebol)

Ja si obvykle po takomto tréningu pridám ešte nejaké jedno virtuálne stúpanie v snahe spáliť 1000 kalórií denne. Povedzme si na rovinu, hýbem sa podstatne menej, ako počas bežného života a v kuse dačo pojedám.

Našťastie pomerne rýchlo som zistil, kedy ubieha na trenažéri čas veľmi rýchlo alebo aspoň o niečo rýchlejšie. Popri štruktúrovaných tréningoch sú to preteky.

Mojím snom a potenciálnym vrcholom celej mojej kariéry by v budúcnosti mala byť účasť na etapových pretekoch pre amatérov s názvom Haute Route, ktoré sa odohrávajú na tých najslávnejších cyklistických tratiach. Tu majú amatéri asi najbližšie k atmosfére Grand tour. (pozri www.hauteroute.org ) Pre každého trénujúceho hobbíka je to splnený sen. Popri extrémnej fyzickej náročnosti je tu možno ešte vyššia náročnosť logistická a finančná.

Ani som netušil, že „vďaka“ sprostej korone sa mi tento sen určitým spôsobom splní už v apríli.  

HAUTE ROUTE WATOPIA

Toto Haute route sa konalo vo Watopii. Virtuálnej krajinke vytvorenej Zwiftom, kde sa môžete preháňať cez sopku chrliacu lávu, po rôznych ostrovoch, či snehom zasypaných štítoch. Zwift spolu s organizátorom reálnych Haute route usporiadali trojetapové preteky vo Watopii, ktoré mali predstavovať to najnáročnejšie, čo virtuálny svet cyklistiky ponúka.

Na rozdiel od reálneho podujatia, sú náklady na účasť nulové. Logistika vyžaduje určitú mieru prípravy, no určite je to menej náročne, ako dopraviť sa niekam do francúzskych Álp, zabezpečiť ubytovanie, stravovanie a technickú podporu. Tu je potrebné zabezpečiť nasledovné:

1. Stojan na monitor (ja využívam drevený stojan na kvety)

2. Veľký uterák a papierové vreckovky (samozrejme môžeš siakať aj na zem, ale to musíš byť riadny humusák)

3. Veľa vody (viac ako na reálny výjazd) + nejakú stravu (napriek tomu, že preteky sú kratšie, spotreba je dosť vysoká)

4. Prístup vzduchu, či už z ventilátora alebo okna

5. Zabezpečiť, aby si to mal všetko po ruke (mne bratranec závidí umiestnenie trenažéru pri širokej parapete)

Je úžasné, že registráciu vybavíte jedným klikom, teda žiadna fronta na čip a tombolový lístok. Na „predštartovné“ WC nemusíte čakať v dlhom rade na TOI TOIku. Stačí byť v stanovenom termíne „zapojený“.

PRVÁ ETAPA – Okruh Three sisters (47,8 km, 879 výškových metrov)

Prvá etapa sa konala v piatok, 3. Apríla o 18:00 hod. Došiel som rovno z práce na miesto konania pretekov, asi 20 minút pred ich štartom. Cestou (z obývačky do kuchyne) som si obliekol cyklogate, hrudný pás, to najletnejšie tielko a najletnejšie ponožky. V mieste štartu (v kuchyni) som si všetko nachystal a začal sa rozjazďovať. Popri tom som si písal s kamarátom Peťom, ktorý tvrdil, že pôjde na pohodu a dal mi nejaké usmernenie, lebo som začal zmätkovať pri registrácii. Zároveň Peťa upozorňujem, že cestovné poistenie nepokrýva územie Watopie, tak nech jazdí opatrne. Napokon sa však rozhodujem jazdiť bez helmy...

Parametrami bolo možné trať prirovnať k mojej Popracovnej Vrchárskej Klasike, takže som odhadoval, že to bude minimálne na dve hodiny (PVK mi trvá cca 2,5 hodiny, nakoľko do hry vstupujú faktory ako vietor, jamy na ceste, bufet a pod). Okruh Troch sestier pozostáva z troch najstarších stúpaní vo Watopii (k ich vytvoreniu došlo vrásnením virtuálnych tektonických dosiek) pospájaných „klasikárskymi“ úsekmi.

Bol som varovaný, že tieto Zwiftpreteky sú šialené, ale na realitu som naozaj pripravený nebol. Celý úvod po zvlnenej rovine sa šiel na plný plyn, vysoko nad úrovňou môjho (žiaľ) nízkeho FTP (pojem FTP každý zapálený hobbík pozná, pre ostatných je to úroveň maximálneho výkonu, ktorý je cyklista po dobu jednej hodiny schopný vyvinúť).

Urobil som obrovskú chybu, ktorá ovplyvnila celú prvú etapu. Okno som nechal otvorené iba na „vetračku“ a potil sa ako dve prasatá. Musel som sa však sústrediť iba na jazdu. Vlastne, vôbec nemusel. Odpadajú problémy s pozičnou jazdou, karambolmi, nebezpečnými zákrutami, protivetrom, vlastne jedinou starosťou je, udržať maximálny výkon. Teda keď sa ide do virtuálneho kopca, treba klasicky preradiť na ľahší prevod a dupať ďalej z plnej sily. Okolo vás sa síce pohybujú virtuálni súperi, avšak jediným podstatným údajom je percento stúpania a váš aktuálny výkon. Čím je vyšší, tým sa viac posúvate dopredu. Aby som nekrivdil aplikácii, ak idete za súperom, údajne sa zapína funkcia „draftu“, t.j. zákrytu za jazdcom pred vami a trenažér vám troška uľaví z intenzity.

Po rovine, v rámci ktorej sme v 50ke naleteli na gravel úsek až sme zvírili virtuálny prach, prišlo prvé stúpanie. Trasu som nepoznal, ale intuitívne som myslel, že sa spomalí a preradím na malú pílu. Ani náhodou. Celé som to šiel na veľkej píle s 53 zubmi a radil iba na kazete. Tepy nad 170, výkon stále nad FTP. Toto prvé stúpanie ubehlo skutočne rýchlo, nasledoval zjazd, v rámci ktorého sme ostré zákruty rezali 80 km/h (v realite by človek okamžite letel do jarku).

Jazda pokračovala pomedzi ostrovy pospájané drevenými mostami (našťastie bez defektu) až pod úpätie najvyššej hory na trati s názvom Epic KOM. 9,5 km s priemerom 3,9 % a 414 výškových metrov. Znie to pomerne ľahko, avšak za podmienky, že to nejdete na ťažkom prevode „fullgas“. Stúpanie je navyše tvorené rovinkami, ktoré striedajú dvojciferné rampy, takže udržať rovnomerné tempo je pomerne zložité. Tu som sa prepadol o nejakých 100 miest nižšie. Keď som videl vrchol stúpania, zamakal som a vrátil sa na pôvodné pozície. Tvorca krajinky si však  vymyslel „bonusové stúpanie“. Asi 10 minút dvojciferného stúpania k vysielaču. Tu už som zaradil najľahšie prevody a vo virtuálnej snehovej fujavici (v krátkom drese) sa ledva vyštveral na pomyselný vrchol a stratil opäť cca 100 pozícií.

Nasledoval epický zjazd rýchlosťou až 90 km/h. Tu Zwift ponúkol aj pár efektných záberov z iných uhlov, takže to vyzeralo naozaj pekne. Nasledovala opäť zvlnená rovina a ďalšie stúpanie vedúce sopkou, kde všade naokolo chrlila z kráterov láva. Na moje prekvapenie aj tento úsek moje galusky aj dres vydržali. Bol to však asi najrealistickejší úsek, nakoľko mi bolo tak teplo, akoby som sa v tej láve priamo kúpal. Stúpanie nebolo až tak náročné a ja som pomaly začal uvažovať nad umiestnením. Celý čas som sa držal na úrovni 2100. priečky. Takže som si povedal, že hluk/nehluk vyrúbem tomu. Ťažké prevody hrmotali a ja som dupal ako o život, tepy sa vyšplhali na 188 úderov. Veľmi motivačné je, že Zwift v posledných dvoch kilometroch navodí atmosféru špurtu. Teda okolo vášho panáčika (avatara) pribudne zrazu obrovský balík, čo každého hobbíka prinúti vypustiť v špurte dušu. Aj vďaka tomu som sa prebojoval na priečku č. 1935. z 9862 jazdcov.

Po dokončení som mal troška hmlu pred očami a konštatujem, že to bol asi najintenzívnejší výkon, aký som kedy podal. V porovnaní s naozajstným pretekom človek ani na sekundu neprestane pedálovať (ani z kopca) a celý čas sa snaží dupať čo najsilnejšie. Celý „výjazd“ trval napokon iba 1,5 hodiny, priemerný tep bol 174 bpm, výkon 254 wattov (rýchlosť je pri jazde na trenažéri nepodstatná, ale v realite by som bez motorčeka priemerku 32km/h tiež nedosiahol). Naozaj som bol úplne na kašu. Z posledných síl som vyutieral kaluže potu a vydezinfikoval prostredie. Z dresu a tielka som žmýkal pot cícerkom.

V rámci strečingu a vyjazdenia som sa vyvalil na gauč a snažil lapiť dych. Peťo, ktorý sa počas zimy poctivo na Zwifte pripravoval na maratóny a ultratriatlony, ktoré boli pre koronu zrušené, skončil 673. s priemerným výkonom 296 wattov. Na pohodu...

DRUHÁ ETAPA – Tour of fire and ice (25,1 km, 1166 výškových metrov)

Na druhú, sobotnú etapu som takmer nenastúpil. Boli sme vonku na dlhej prechádzke so psom, potom som sa prejedol segedínskeho gulášu, čo ma v kombinácii s únavou z prvej etapy úplne odrovnalo. Na Eurosporte som si pustil záznam z nejakej klasiky a zaspal ako zabitý. Zobudil som sa iba 20 minút pred štartom v stave, že som si nevedel predstaviť posadiť sa na trenažér. Napísal mi však Peťo a v podstate ma prehovoril, že pôjdeme opäť na pohodu (už som mu neveril). Napokon som sa nachystal a bez nejakého rozcvičovania sa pripojil do etapy. Neuveril by som tomu, ale normálne som si dal aj gél a magnézium, aby som to vydržal.

Tu som opäť nevedel čo očakávať. Vzdialenosť krátka, prevýšenie veľké. Väčšinou býva súčasťou Haute route aj časovka do vrchu. Toto mal byť jej ekvivalent, aj keď samozrejme vo virtuálnom priestore môžu ísť časovku tisíce účastníkov naraz. Po 10 km mierneho stúpania na ťažkom prevode a šialenom výkone nasledovalo cca 15 km strmého stúpania 21 serpentínami na mýtický Alpe du Zwift. Stúpanie bolo po celý čas nad 10 % a v realite by sa človeku žiadalo zastaviť alebo aspoň kde - tu prestať pedálovať. Tu sa ide non stop. Musím povedať, že autori hry sa naozaj vyhrali s okolím a bolo na čo pozerať. Serpentínu po serpentíne som prekonával stúpanie a neveril, že sa dočkám konca. Za výjazd som vypil skoro tri litre vody a zjedol banán. Najväčšou motiváciou dostať sa na vrchol boli neodvratné telesné procesy, ktoré naštartoval vyššie spomínaný segedínsky guláš. Takže som do pedálov tlačil veľmi opatrne a dúfal, že na vrchu stúpania majú v bufete wc. Napokon som to zvládol za 1 hod 36 min na 1356. mieste z 3761 účastníkov. To ma však po dojazde vôbec nezaujímalo, vo virtuálnom bufete, kde ma už desať minút čakal Peťo, som si vypýtal virtuálny kľúč od virtuálneho wc a....

Tento výjazd som už absolvoval pri úplne otvorenom okne, čomu pripisujem aj nižšie priemerné tepy na úrovni 164 bpm. Samozrejme už som nebol schopný výkonu z prvej etapy, ale tento výjazd mi vyslovene pomohol zregenerovať.

TRETIA ETAPA – The Pretzel (72,2km, 1333m výškových metrov)

Kráľovská etapa s dvoma stúpaniami na Epic KOM z prvej etapy, prvé, vrátane bonusového prídavku. Do toho ešte dve menšie a plno zvlnenej roviny. Tu už ma v podstate nemalo čo prekvapiť. Opakovane som sa vysporiadal so štrkom, lávou aj snehovou víchricou. Už som nedupal z celej sily do pedálov a to ani na rovinách. Jednak som už začal používať rozum a rozložil si sily, no najmä som toľko nevládal. Tentokrát som štartoval už o 15.00, aby som nerámusil do noci.

Na prvom epickom stúpaní som si rozložil sily tak, aby ma neprekvapil bonusový prídavok. Spôsob jazdy v tejto etape zodpovedal najviac realite, kedy síce miestami viete ísť rýchlejšie, no viete, čo vás čaká a preto sa trošku šetríte. Dosť som sa snažil ísť kadenčne. Mám však pocit, že vysoká kadencia sa vo virtuálnom svete neprejavuje takým zvýšením rýchlosti, ako keď pedálujte síce pomalšie, ale silovo.

V rámci tejto etapy som si užil kopce aj z opačnej strany a mohol sa tak pokochať rozmanitosťou virtuálnej prírody. Videl som vzducholode, obrovské sochy cyklistov, jelene, lávové polia, jazdil cez gigantické akvárium obklopený morským svetom, no proste všetko ako počas reálneho výjazdu. Ešte raz, tentokrát už vyslovene kadenčne, preliezol Epic KOM a už stačilo iba nespadnúť v zjazde. Našťastie môj avatar má techniku jazdy lepšiu ako Sagan a Niballi dokopy a 180 stupňové zákruty rezal v 80 km/h. Po zjazde prišlo ešte zvlnených cca 8 km do cieľa. Tu sa naopak išlo vyslovene silovo a dal som do toho všetko. Nohy už však príliš nespolupracovali. Chcel som sa posunúť vyššie z cca 1500. miesta, takže som ich donútil ešte na desať minút zabrať. Napokon sa podarilo aj vďaka špurtu dosiahnuť 1339. priečku z 4909 účastníkov. Tepy (162bpm) aj výkon (227w) boli asi maximum, čoho som bol počas 2 hod. a 25 min schopný. Po 2,5 hodinách som bol totálne premočený a z tretier mi tieklo cícerkom.

Pozitívom Watopie je, že sa v nej platí potom. ÁNO, tou smradľavou telesnou tekutinou. Jazdením  sa posúvate na nové levely a najmä získavate kvapky potu, za ktoré si môžete nakúpiť. Ja som si účasťou na pretekoch zarobil na krásne aero kolesá Enve, ktoré som namontoval na svoj virtuálny bicykel a teraz sa neviem dočkať, kedy sa na nich ukážem a Obrátke....

ZÁVER

Malo to niečo spoločné s naozajstnými pretekmi? Ani náhodou. Bola to makačka? Áno a poriadna. (reálne som spamätával dva dni)

Dôležité ale je, že som za tri dni strávil na trenažéri v maximálnom výkone spolu skoro 6 hodín, pričom som sa ani sekundu nenudil. Zwift má slogan „Fun is Fast“. Keď sa na to pozriete ako na počítačovú hru, súhlasím. Ak by som to mal porovnať s reálnymi pretekmi, tak to fun vôbec nie je. Zwiftové preteky by pravdepodobne vyhral časovkár alebo triatlonista schopný po stanovenú dobu podať stanovený výkon aj bez toho, aby sa pozrel na obrazovku. Ničím nie je možné nahradiť pocit z pretekov, kedy sú ostatní jazdci iba centimetre od vás, musíte reagovať na neustále zmeny tempa, pohyb jazdcov okolo a zákruty vyberať na hranici rizika. Taktiež, akokoľvek krásna virtuálna krajina či verná kópia reálnych miest nevynahradí pocit jazdy na vzduchu.

Každopádne, ako prostriedok na udržanie kondície počas dobrovoľnej či nedobrovoľnej karantény je trenažér vynikajúca vec. Dúfam však, že ho budem môcť čo najskôr zabaliť späť do krabice a až do zimy z nej nevytiahnuť.

PS: Choďte darovať krv!