MTBIKER Novodubnický maratón 2024 - ZADNÝ ÚNIK V HORÁCH
Venované Jankovi G.
https://www.strava.com/activities/12230118019/
CYKLOVER SA VRACIA NA MTB
Popri tom ako svetová cykloverejnosť upierala svoj zrak na Petra Sagana, ktorý ohlásil, že z cesty prechádza na MTB, že Pogačar s Vingegaardom a MVDP absolútne dominujú vo svete cyklistiky, verejnosti úplne ušlo, že aj ja som začal poškuľovať po horskom bicykli. Dôvodom bola túžba po zmene. Tak ako som neznášal cestu do školy, lebo to bolo stále to isté, postupne som strácal aj chuť do cestnej cyklistiky. Nie že by ma jazdenie nebavilo, ale pri predstave, že mám zas prejsť tie isté rovnaké kilometre od domu do Rakúska a tam absolvovať výjazdy po tých istých trasách, alebo tie isté karpatské kopčeky, mi dochádzalo zle. Pokiaľ som nemal s kým ísť, väčšinou som sa na bike nevymotal.
Keďže moja kariéra takmer kopíruje tú Peťovu, rovnako ako on, som začal googliť horský bicykel. Na odporúčanie kamošov (Iva) som hľadal karbónový hardtail s odôvodnením, že do Karpát to stačí a je to podstatne lacnejšie na údržbu a servis. Budget maximááááááálne 1500 €. Long story short: skončilo to Ghost Lectorom cenou enormne prevyšujúcou pôvodný budget, za to vrelo odporúčaným MTBIKER fórom kvôli úžasnému pomeru ceny a výbavy. (k deklarovaným nižším nákladom na tento bajk len dodám, že za cca 10 mesiacov vlastníctva som kúpil na bazáre kolesá, teleskopickú sedlovku, riaditka a do servisu musel vraziť stovky eur...a to chcem ešte vymeniť brzdy a stále na mňa vyskakujú reklamy na výhodné celoodpružené XC biky – hľadám sponzora).
Musím povedať, že kúpa toho biku bolo to najlepšie rozhodnutie od roku 1985 a je dôkazom, že láska sa za peniaze kúpiť dá. (túto vetu berte samozrejme s nadhľadom). Od prvého výjazdu (v zime a tme po karpatských lesoch) si jazdu na MTB nenormálne užívam. Síce kým prídem do Karpát, vždy musím prejsť tú istú trasu, no v podstate každý výjazd začína segmentom s názvom „Nevyšľapateľný“ a ja sa každý výjazd snažím tento názov negovať. Kondične už by som to dal, no technicky sa ešte neviem na biku v strmom stúpaní udržať cca 15 metrov z celého segmentu. A v podstate takéto je celé jazdenie. Stúpanie do kopcov, ktoré zdola vyzerajú nevyšlapateľne, no kondička, sila a najmä ľahučké prevody vás dostanú hore. Za odmenu jazdenie po nádherných lesoch a parádne zjazdy, či krásne úzke lesné cestičky. Keď som v karpatských lesoch jazdil za „starých čias“, nič z toho sa nevolalo ani traily, ani nič nebolo vyznačené. Teraz je to proste dokonalé a stereotyp nehrozí. Plus, čo je možno aj najlepšie, za dve hodiny sa človek na MTB zničí tak, ako za päť na cesťáku.
Príliš dlho to netrvalo a rovnako ako Peter Sagan, aj ja som začal poškuľovať po pretekoch na MTB. On sa pôvodne rozhodol pre olympiádu, ja pre Dubničák. Nemusíme sa baviť o tom, kto svoje ambície naplnil...
Poďme však k Dubničáku.
PRÍPRAVA - V ZNAMENÍ PÁDOV
MTB sa stala vášňou, avšak popri trénerovi (dcére) a práci som mal na ňu dosť málo času. Mal som pocit, že mi to dosť dobre ide a Dubničák sa dostal už dávnejšie na môj radar. Potom som však na biku urobil nejaké zmeny (kolesá, iné pneumatiky (boli na tých kolesách), iné rajdy), troška zmenil posed a začala séria „čo jazda, to pád“. Našťastie tých výjazdov až tak veľa nebolo, preto predpreteková štatistika bola iba 5 jázd/ 4 pády. Na jednom z nich som si dosť silno poničil palec pravej ruky a dokonca chvíľu musel nosiť dlahu, medzitým som si ešte stihol vykĺbiť malíček pri výstupe na Gerlachovský štít a vyvrcholenie pádu (všimli ste si ten oxymoron? – vyvrcholenie pádu) prišlo v stredu pred pretekmi. Troška som schudol (80kg) a dosť silovo trénujem, takže som vyšiel aj také stúpania, ktoré som celý život musel tlačiť. Aj zjazdy mi šli, až na ten posledný. V opačnom smere segmentu „Nevyšľapateľný“ som sa asi na posledných 15 metroch pred prechodom na pohodlnú asfaltku tak vyrúbal, že až. Keby som nemal helmu, tak som možno aj nebohý, vykĺbil som si tretí prst tej iste ruky a ako čerešnička na torte, som si mega rozsekol dlaň ľavej ruky. Práve v deň, keď som sa rozhodol, že si musím ešte kúpiť rukavice... Dlaň som mal tak rozfaklenú, že ju asi bolo treba zašiť, ale kým som sa dostal domov, dal sa troška dokopy a ešte by som čakal na pohotovosti, nechal som to na mocnú prírodu.
Na druhý deň som kúpil riadne hrubé rukavice, plno leukoplastov, zázračný hojivý sprej a keďže cyklisti sú tí najtvrdší športovci, išiel na výjazd do Karpát. Iba na cesťáku a aj to mi pri každom prejazde hrboľa spôsobovalo neskutočnú bolesť ruky a celého zápästia. Nevedel som ako môžem absolvovať preteky...
Samozrejme, ja krátke trate nejazdím, preto voľba padla na trať HARD s rovnakými výškovými metrami ako napr. Beskydtour, t.j. cca 3000 vm, len o polovicu kratšiu, t.j. cca 80 km. A čo bolo rozhodujúcim prvkom pri voľbe tejto trate? Imromanove videá na youtubovom kanály MTBIKER-u. Obzvlášť ma bavili tie, kde jazdil v tandeme s Janom Halíkom. Preto už ostávalo jediné. Prehovoriť kamaráta Iva (na mojej Strave známeho ako Pogačar), aby sme šli spolu. (prste Imroman a Jano z Wishu) Rozhodnutý bol ísť už dávno, no iba trasu KLASIK, na ktorej si plánoval prekonať už tak dobrý čas a umiestnenie z minulého roka a riadne sa zničiť. Môj motivačný príhovor o tom, že je lepšie skončiť na konci balíka HARD-a ako byť v top 20% tách na KLASIK ho presvedčilo a tak sme nastúpili. Chudák Ivo, nevedel čo ho čaká.
A keďže preteky na MTB sú nie len ťažšie na jazdenie, ale aj na napísanie reportu, táto reportáž, je skôr opisom pocitov, ako jednotlivých kilometrov.
AKO IMROMAN VO VIDEU HOVORIL – XC ÚVOD a ako ja hovorím, GALEJE
Zaregistroval sme sa už večer pred pretekmi, takže ráno sme nemuseli mať stres. Organizátor vytvoril perfektné zázemie v areáli školy neďaleko námestia, z ktorého sa štartovalo. Keď sme boli zoradení na štarte, prišiel nejaký chlapík a hovorí: „stojíte opačným smerom“ a tak sme sa všetci presunuli na druhú stranu štartovacej čiary. Následne zas prišiel niekto iný a ten hovorí: „stojíte opačným smerom“ a tak sme sa celý pelotón vrátili späť. Neviem, či to bola nejaká rozcvička, ale aj toto bolo moje poprvé ???? Už pár kilometrov po štarte mohlo byť po pretekoch. Môj Garmin sa totiž sám od seba vypol a hrozilo, že nebudem mať záznam jazdy na Stravu, tým pádom akoby som vôbec nejazdil. Našťastie táto kríza bola zažehnaná, dokonca som stihol načítať aj GPXko, ktoré ma malo bezpečne navigovať do cieľa. Stratil som však kontakt s vedúcou skupinkou, v ktorej bol aj Ivo a tak som musel dobiehať špicu. Dodatočne uvažujem, na čo som dobiehal špicu, ale nevadí, na zahriatie dobré.
Cesta viedla Novou Dubnicou, stále hore kopcom a ja som bol spokojný, že sa držíme celkom pekne vpredu. Išlo sa na kopec Langáč (neviem, či je to oficiálny názov, alebo len nejaký lokálny názov). Miestami dosť strmý, no terén tvorila rozbitá, voľakedy asfaltová cesta, takže sa šlo celkom ok. Ako vždy, na začiatku pretekov som však bol celkom vyčerpaný a hlavne som sa snažil, aby som ani náznakom tempo neprepálil. Tu totiž neplatí pravidlo ako na cestných pretekoch, že všetko sa dá dohnať zašívaním sa v správnej skupine a v zjazdoch. Zo starej strmej asfaltky sa po chvíli odbočovalo do lesa a tu začali pravé MTB preteky a zároveň sa prejavili moje MTB schopnosti. Za odbočkou nás čakal taký strmák, akých ani v Karpatoch veľa nemáme. Čo však bolo kúsok horšie, na zemi boli šutre a korene a pri ne/prejazde jedným z nich som pretočil riaditka, položil nohu na zem a pedálovaniu bol koniec. Zosadol som a so mnou všetci, ktorí išli za mnou. (aj si zanadávali, ale aj tak tu skôr či neskôr tlačil skoro každý okrem echt makačov). Uvedomil som si naviac, že tlačenie biku v takýchto strminách je možno aj efektívnejšie ako držanie sa na biku za každú cenu. Keď ideš priamo a rýchlo do kopca vedľa bajku, šetríš viac síl a si porovnateľne rýchly, ako keď sa snažíš silou mocou udržať v sedle. Nedávny výstup na Gerlach sa ukázal ako vynikajúca cielená príprava.
Napokon sa už dalo nasadnúť, Garmin oznámil koniec stúpania (spravidla tak 500 metrov pred vrcholom) a nasledoval prvý zjazd. Zo začiatku všetko v poriadku, sledoval som stopu borcov pred nami a začínal mať pocit, že predsa len som doma. Prišlo však prvé vytriezvenie.
NOVÁ DISIPLÍNA – NOŽNÝ ZJAZD
Lesný zjazd začínal byť stále strmší až sme prišli k takému úseku, že som skoro ošedivel. Kolmá cesta dole, stredom rigol a po jeho krajoch ešte korene a šutre. Niečo pre vychýreného zjazdára ako som ja. Ak by som tam bol sám, nejak to zídem za kvílenia bŕzd a strašného nadávania, no tu okolo mňa prelietavali jazdci akoby sa nechumelilo. Nechcel som riskovať, že to niekto do mňa napáli alebo, že kvôli mne bude musieť zastaviť celý pelotón a tak som si zašiel na kraj a elegantne zosadol púšťajúc desiatky cyklistov, z ktorých mi jeden hovorí, že: „Správne, lepšie ako sa vyváľať!“ Nebol som našťastie sám a tak sme sa takto prechádzali viacerí. Zjazd sa znormalizoval a tak som mohol pokračovať. Po chvíli cesta viedla v rámci Trenčianskych Teplíc hore kopcom, lesom popri nejakom plote. Z doterajších cca 15 km som bol tak vyčerpaný, že som uvažoval rovno nad ukončením. Myslel som, že Ivo to už so mnou dávno vzdal a náš tandem je kaput. Bol som však šťastný, keď ma čakal na nejakej čistinke a ja som zahnal myšlienky na koniec. Musel to byť zvláštny pocit, keď tam stál a predbiehali ho desiatky jazdcov. Potom sa už skutočne nemal kam ponáhľať. Troška som sa spamätal, išiel v Ivových stopách, v kopcoch som až tak strašne nestrácal, no zjazdy boli zlé. V jednom suťovom som opäť musel zosadnúť, lebo som sa od strachu skoro pototo. Našli sme si pár jazdcov, s ktorými sme pokračovali a držali sa ich veľmi príjemného tempa. Cesta nám nachystala ešte jeden singletrail, ktorý začínal strmým zrázom zo zvážnice. Jazdec pred nami zabočil a rovno sa skotúľal dolu, nasledoval Ivo, ktorý to dal a ja, pekne po nožičkách. Regulovčík mi iba hovorí: „No to bol minimálne desiaty, dobre robíš!“ Zvyšok singletrailu som dal s maximálnym škripotom bŕzd bez zosadnutia a konečne sme prišli na bufet. Kričím, nech mi rýchlo doplnia kondičku, ale mali iba veľa skvelého jedla, ionťáku, vodu, colu a dobrú náladu.
SERPENTÍNY, KTORÉ MALI BYŤ BASKE
Popis pretekov už trocha skrátim, lebo v tejto dobe, keď sa ľudia stávajú odborníkmi na Trestný poriadok, očkovanie, či plochosť zeme po pozretí 15 sekundového videa na TICTOCU (alebo dačom takom), už nie je priestor na dlhé texty.
Je preto možné, že veľa úsekov vynechám, popletiem, prípadne si úplne vymyslím... Každopádne, cesta nás doviedla na nádherné stúpanie úzkymi serpentínami na kopec Klepáč. Bola to skutočná previerka mojich technických schopností, lebo otočiť sa v úzkej strmej zákrute o 180 stupňov nebolo niečo, čo by som trénoval. Ivo mi však vysvetľoval ako ich mám prechádzať a pomerne rýchlo som sa naučil ich zvládnuť bez stúpnutia na zem a tlačenia biku. Ivo šiel za mnou, rozprávali sme sa a tento úsek som si skutočne užíval. Dokonca sme pár jazdcov predbehli a našli si takého, ktorého tempo nám vyhovovalo a šli sme za ním. Keď sme došli na vrchol, bol som presvedčený, že toto bolo najväčšie stúpanie na trati, Baske. Všetkých na okolo som o tom presviedčal. Samozrejme, že v následnom zjazde nám ušiel, ale nebolo to nič strašné. Prišli prvé úseky vedúce po lúkach a to vám bola nádhera. Tam som v zjazdoch letel tak, že aj Ivo pozeral. Začínal som si rozumieť s teleskopkou. Obvykle však bolo; dôvodom na takéto divoké zjazdy to, že hneď proti nim nasledoval nejaký nechutne strmý výšlap, ktorý som potreboval vyjsť čo najviac na zotrvačnosť...
Bolo ešte celkom skoro, ale hovoril som si, že keď sa oteplí, bude to na týchto nádherných lúkach celkom nepríjemné. To sa aj potvrdilo, no vždy keď som začínal trpieť, prišiel nejaký lesný úsek a schladenie. Horko mi bolo len pri zjazde, ktorý predchádzal ďalšiemu bufetu s 20%-ným klesaním v nechutnom teréne. Takže hádajte čo? Opäť som cupkal vedľa bajku...
KEĎ ZJAZD VYČERPÁ VIAC AKO 20%NÉ STÚPANIA
Po oddychu na bufete a doplnení tekutín a jedla (opäť taktika – na trati gély, v bufetoch slané) sa už pomaly schyľovalo k veľkému vyvrcholeniu na Baske. Bolo sa však najprv treba vyškriabať na Čvirigovec, v rámci ktorého sme si s Ivom užívali krásne stojky cez 20%. Potešilo ma, že som nebol nútený zosadnúť a dokonca sme opäť pozbierali zopár jazdcov. Obvykle to nebolo ani našim tempom, ale skôr kŕčmi, pádmi, či vyčerpaním daných súperov.
Nasledovalo stúpanie z Rakytova na Trubárku, ktoré však bolo asi najmenej tvrdé zo všetkých a na piatich kilometroch bolo iba na úrovni 5,6 %. Na tomto úseku nás predbiehala podstatná časť balíka z krátkej trate KLASIK. Chlapci išli riadne bomby a na Ivovi som videl, ako by nemal problém sa k nim pripojiť napriek tomu, že má v nohách o hodinu viac jazdy. Ja som sa zameriaval najmä na to, aby som týmto rýchlikom vždy uvoľnil tú lepšiu stopu a čo najmenej zavadzal. Bolo to však príjemné jazdiť vo väčšej skupine. Problémom bolo len rozlíšiť, kto je môj súper a kto je trať KLASIK. Pomerne veľká časť sa išla po otvorených lúkach, čo je pre mňa úplne unikátny pocit. Rútil som sa lúkami ako guľa dúfajúc, že na vyšľapanej cestičke v tráve nikde nečíha nejaký kameň, ktorý by ma katapultoval z bicykla. Bolo už riadne teplúčko, takže zvládnuť tieto lúčne úseky čo najrýchlejšie bolo veľmi dôležité. Na bajku som mal sedemdecku vody, takže zároveň bolo treba rozumne hospodáriť. Nasledoval rýchly zjazd k Machnáču. Terén bol celkom jazditeľný, no v porovnaní s ostatnými som šiel ako slimák. Ako náhle som nabral väčšiu rýchlosť, hneď som mačkal brzdy. Mimochodom, tie ktoré mám na bajku sú pekné blatko a namiesto efektívneho brzdenia sa skôr zameriavajú na kvílenie, ktoré bolo určite počuť na kilometre ďaleko. Pre Iva to bola zábavka a kým som ho ešte mal na dohľad pozeral som, ako si hopká ponad popadané drevá a užíva si rýchlosť. Mňa po chvíli začali tak bolieť ruky, že som skoro musel zastaviť. Vôbec tomu nepomáhal fakt, že ľavú dlaň som mal zalepenú dvoma leukoplastami a celú omotanú páskou, na tom hrubú rukavicu. Na pravej som mal iba rukavicu, za to tri vykĺbené prsty. Tento „setup“ a nonstop mačkanie slabých bŕzd mi dali pekne zabrať. Po zjazde som bol tak vyčerpaný, že som na následnej asfaltke ani nevládal krútiť pedálmi. Na bufet som prišiel na výpary. Toto je zásadný rozdiel oproti jazde na cesťáku, kde si v zjazde dokážete krásne oddýchnuť. Tu z vás zjazd vymačká posledné kvapky síl. Našťastie nasledoval opäť skvelý bufet.
BASKE – VRCHOL DŇA – HORE POHODA / DOLE NEHODA
V každých pretekoch na mňa
neskutočne pozitívne pôsobí, keď sa preteky preklopia do druhej polovice. Zmiešaní
s jazdcami z kratšej trasy sme sa relatívne príjemným terénom
(prevýšenie 6,8%) dostali na miesto, kde sa trate rozdeľovali. Klasikáči pokračovali
smer cieľ, my smer Baske. Až dokým nás tam regulovčík neposlal bol som v tom,
že Baske už máme za sebou.... Každopádne, toto bol pre mňa paradoxne najľahší
úsek. Iva som nechal ísť hore Baske vlastným tempom a tak som urobil aj
ja. Dokonca som šiel mierne pod svoje možnosti a postupne som vytvoril
parádny zadný únik s pár cyklistami. Aj sme troška pokecali. Kopec na
Baske má 7,6 km s priemerom 6,5 %, pričom spodné pasáže sú príjemné a čím
ste vyššie, tým je kopec strmší. Nechcem, aby to vyznelo chvastavo, ale konečne
som mal možnosť zregenerovať. Žiadne korene, šutre, strmé zjazdy, kde ide o život.
Iba točenie pedálmi, radenie prevodov podľa potreby, hľadanie tieňa,
rozprávanie. Išiel som v skupine asi štyroch-piatich jazdcov, ktorých tempo
bolo veľmi príjemné. Cca tri km od vrcholu som sa rozhodol, že chalanov nechám,
išiel som si vlastné sub/tempo a cestou dokonca predbehol možno ďalších
päť jazdcov. Garmin mi opäť ohlásil koniec stúpania, čo znamenalo, že stačilo
prejsť ešte cca 500 metrov s priemerom okolo 15% a dostal som sa na
nádhernú lúku s bufetom. Tu vládla neskutočne príjemná atmosféra. Ivo ma
čakal cca 10 minúť, najedený oddýchnutý. Ja som si dal nejaký radler z plechovky,
najedol sa, napil sa a dokonca sme si s Ivom dali jeden Redbull na
polovicu. Žalúdok som začal už mať celkom zablokovaný kvôli gélom a ten grg,
čo nasledoval po vypití tohto extra bublinkového nápoja študentov základných škôl
priniesol obrovskú úľavu. Prisamvačku ma toto Baske spolu s bufetom a príjemnou
atmosférou neskutočne nabili energiou. Začal som mať čoraz väčšiu nádej, že
preteky dokončím. Radoval som sa však predčasne. Nasledoval pre(z)jazd na Homôlku.
Sledoval som Ivovu stopu a snažil sa udržať na biku za každú cenu, no
miestami sme šli po uzučkej cestičke, obklopenej šutrami, rigolmi, vetvami a koreňmi
a ja som sa cítil ako artista jazdiaci na hrane útesu. Prežil som a potom
to prišlo. Ivo mi povedal, že borec, s ktorým sa bavil mu hovoril, že
nasleduje taký úsek, kde ak to to nepustíš bez brzdenia, určite spadneš. A skutočne.
Došli sme ku kolmej brázde v kopci vyplnenej sutinou a drevom. Zastavil
som, pozrel kolmo dolu a po pár metroch symbolického pokusu o zjazd,
som pekne zosadol a nechal opäť vyniknúť moje turistické topánky bez SPD
pedálov, ktoré som mal asi ako jediný v celom balíku. Tu mi určite všetci
závideli. Ivo sa rozhodol tento úsek zozjazdovať, ale nepustil to a tak sa
vykotil. Pád to nebol vôbec strašný, no horšie bolo kam bol nasmerovaný. Spadol
rovno za kraj „cesty“, za ktorým nasledoval hlboký zráz a ja som tŕpol,
kde sa jeho kotúľanie zastaví. Našťastie sa iba po pár metroch zachytil o nejaký
strom a okrem zraneného ega neutrpel žiadny úraz. Dole na konci tohto
úseku čakali dvaja záchranári, ktorí ocenili môj chodecký prístup a ešte mi
poradili, že ak by som chcel opäť nastúpiť, pravá časť trasy je bezpečnejšia. Lepšie
ako sa vyváľať. Ostávalo ešte pár brutálnych stojok a pár strmých
zjazdov, pár prejazdov lúk a zas nasledoval zjazd, kde som trpel ako kôň. Čerešničkou
na torte bolo zakončenie singletrailom, kde som opäť nerozumel, ako sa niekto
dokáže rútiť strmo dole uzučkým pásikom v lese obklopený džungľou a šutrami.
Opäť za účelom zabezpečenia plynulosti premávky zosadám, postavím sa na kraj,
nechám všetkých, ktorých som predbehol v stúpaní na Baske, aby predbehli
mňa. Dolu čaká Ivo, prichádzam opäť akoby ma podupalo stádo byvolov.
CYKLOVER ÚTOČÍ
Rýchlo sa však otrasiem nakoľko sa teším, že ideme na posledný bufet a čaká nás nejakých 15 kilometrov. Dávam si veľa coly, dačo dobré zjem, pokecám a vyrážame. Nič brutálne nás už nemalo čakať, sústredím sa na to, aby som dobre vyzeral na fotkách a vezieme sa na radosti z blížiaceho sa cieľa. Ideme opäť ešte chvíľu po rozpálenej lúke často strmo hore kopcom, musíme aj tlačiť a ja si začínam obzerať našich potenciálnych súperov v boji o neviemkoľké miesto. Cesta vedie na „krížovú cestu“, pred ktorou nás vopred varovali, nakoľko končí riadne strmým lúčnym stúpaním, kde mi navyše Garmin ukázal krásnych 41 stupňov. Hnaný vidinou cieľa však už takmer necítim únavu a idem na autopilota. Nasleduje ešte viacero stojok. Snažím sa za každú cenu udržať v sedle, no aj tak to končí tlačením bajku na Slopský vrch.
Odtiaľto už sa ide takmer iba z kopca. Ivo mi počas pretekov dal pár rád, čo robiť v zjazdoch a mne sa ide celkom dobre. Robím všetko preto, aby ma nepredbehli chalani, ktorých som predbehol v posledných stúpaniach. Ivo ide ako píla, snažím sa ho nasledovať a príliš veľa nestrácam. Cesta vedie cez zabahnené úseky, plné zvyškov dreva a skrytých šutrov. Pozdrav od drevorúbačov. Teleskopka dole, bolavé ruky, zvieram riaditka, držím sa 30 centimetrov širokej cestičky, ale idem. Nikto nás nepredbehol. Naopak, predbiehame ešte my. Škoda, že väčšinou oneskorencov z jazdy KLASIK...
Pozerám na Garmin, do konca ostáva už iba zopár kilometrov a pred nami príjemné stúpanie. Rovnako ako na cestných pretekoch sa aj tu v záverečných kilometroch cítim, ako keby sme práve vyštartoval. Vyrážam do mierneho kopca tak, že Ivo nerozumie, čo robím. Normálne musím spomaliť, aby som mu vysvetlil, že ideme do cieľa a treba to napáliť v nádeji, že ešte niekoho dobehneme. Darí sa nám obehnúť až jedného jazdca z našej trate a ideme ako gule. Nasleduje zjazd do Kolačína a ja opäť dostávam facku od reality, pretože v nie v zložitom zjazde ma predbiehajú aj starší páni, našťastie z kratšej trasy.
Keď však prídeme na asfalt a ja vidím vpredu ešte jedného jazdca, vyzvem Iva nech sa zahákne a napálim to tak, že nerozumiem odkiaľ sa to vo mne berie. Starých pánov predbiehame ako nič a ja zisťujem, že jazdec, za ktorým sa ženieme rýchlosťou svetla, je ujo idúci do obchodu. Nevadí, nikoho už nevidíme a my si užívame posledné asfaltové metre. Na parádnom 76 a 77tom mieste pretíname cieľovú pásku (zameralo ma skôr ako Iva) po niečo vyše 7mich hodinách. Priznám sa, že som odhadoval čas na úrovni 6 hodín, no priemerka niečo nad 12 km/h zohľadňovala moju neschopnosť v zjazdoch. Predbehli sme však skoro 20 jazdcov (z toho 10 nedokončilo) a myslím, že ako začiatok je to celkom slušné. Ak by to išiel Ivo sám a nešli by sme v štýle Imroman/Jano Halík, do cieľa by prišiel minimálne o hodinu skôr, ale určite viac unavený...
Hneď po prejazde cieľa dostávame plechovku vody (áno, dobre čítať, vodu v plechovke) a ideme sa najesť. Maratón bol sponzorovaný výrobcom instantnej stravy a tak sme namiesto obvyklej žufane ryže/cestovín dostali horúce vrecko a prázdnu misku. Vypočuli si pár pesničiek od Kabát revival skupiny a šli domov.
ZÁVER
Mám za sebou už desiatky veľmi ťažkých pretekov, no tento určite radím do TOP3 náročnosti, ale hlavne, aj organizačného zabezpečenia. Trasa bola podľa mňa dobre značená (viem, šiel som pomaly) a čo najviac cením, bolo rozmiestnenie a vybavenie bufetov. Napriek horúčave som ani na sekundu nepocítil nedostatok tekutín, či prázdny žalúdok.
Organizátorom veru klobúk dolu. A rovnako veľký klobúk dole Ivovi, za to, že to so mnou vydržal. Naša cesta na Cape epic 2034 začala ????
Oficiálne fotky z trate:
