37. REPORTÁŽ: KRAKONOŠŮV CYKLOMARATON – OČISTEC (všade samý profík)

Opäť pridlhý úvod (pokojne preskočte)

Priznám sa, neveril som, že sa tento rok akýkoľvek cyklomaratón z českej série Marathon road cup uskutoční a ak aj áno, že sa ho budem môcť zúčastniť. Tomuto presvedčeniu som podriadil aj prípravu. Nieže by som nejazdil, ale iba som sa vozil po karpatských kopčekoch a veril, že forma príde nejak sama a ak aj nie, je to jedno, nakoľko ju nebude kde využiť. A zrazu čítam na Facebooku, že Krakonoš sa určite koná a dokonca, že sa ho môže zúčastniť až 500 jazdcov. V deň spustenia registrácie zároveň slovenskí a českí premiéri na tlačovke vyhlásili Česko-Slovensko a ja som zistil, že mi nič nebráni v účasti. Podať prihlášku bolo ľahké, no za nejaké tri týždne natrénovať aspoň na aký-taký výkon bolo priam nemožné.

Začal som teda aspoň chudnúť a dvakrát do týždňa som absolvoval po hodine tréningu. Intervaly na hrádzi, aby som zvládal nástupy a intervaly na Kolibe, aby som odolal v kopcoch. Od prvého silného dupnutia do pedálov som však vedel, že dostať sa na krušnotonskú úroveň je nereálne, takže som sa snažil zvýšiť svoj výkon aspoň na takú úroveň, aby som to dôstojne zvládol. Padlo aj nejaké kilo dolu, no stále som 4kg nad krušnotonskou hmotnosťou. Opäť však platí, že hodina intervalov je efektívnejšia než 4 hodiny „obyčajného“ jazdenia. Začal som pozorovať, že v kopcoch začínam byť schopný ísť na o niečo vyššie tepy. V chudnutí mi pomáhajú ranné výjazdy nalačno s tajomným názvom MVRF.

Týždeň pred pretekom som už okrem obyčajného vozenia iba oddychoval a troška tlačil kilá dole. Krakonoš (budem ho označovať takto, nakoľko neviem aká je klávesová skratka pre písmeno „Ů“) má štart v Trutnove, čo je cca 4 hodiny od Bratislavy. Našťastie mám svokričku v Pardubiciach, takže sme ju mohli ísť pozrieť prvýkrát po dlhej coronadobe. Zároveň som tým mal vytvorené luxusné podmienky, ktoré by závideli aj profíci.

Prvá dilema nastala už pri balení na preteky. Celý čas som sledoval počasie na cca troch stránkach, pričom ešte v piatok jedna ukazovala počasie od 11 do 19 stupňov, dážď až slnko. Zobral som teda skoro všetko, čo som mal. Všetky typy návlekov, neprefuk bundu, neprefuk dres, dva dresy, dvojo gatí a tri druhy ponožiek a návleky na tretry. Myslel som, že si ešte doma niečo z toho vyberiem, no napokon som zobral všetko na miesto štartu s tým, že sa oblečiem podľa ostatných jazdcov a aktuálneho počasia. Napokon v deň pretekov, predpoveď pre Pec pod Sněžkou ukazovala 11 stupňov a silný dážď.

PRED ŠTARTOM

Prišiel som riadne skoro. Organizátor zabezpečil parkovanie v podzemných garážach kultúrneho centra UFFO, takže na registráciu som prešiel suchou nohou. Všetko, napriek precíznym corona opatreniam trvalo asi dve sekundy a ja som mal tonu času obdivovať štartovku. A veru bolo čo. Na parkovisku rozložená stajňa najlepšieho kontinentálneho tímu Európy, ELKOV-KASPER (pred tým ELKOV-AUTHOR). Za nich štartovali jazdci majúci skúsenosti s tými najťažšími pretekmi, ako Jan Bárta, Alojz Kaňkovský, český majster František Sisr, Jakub Otruba či Adam Ťoupalík. Ale aby som to zhrnul. Na štarte bola komplet česká špička, okrem Zdeňka Štybara (zrejme sa bál druhého silného klasikára v balíku – mňa). Pre tých, čo nemajú taký prehľad vymenujem: Roman Kreuziger (ak nepoznáš, tak naozaj nemáš prehľad), Jan Hirt (CCC - druhý na Gire v kráľovskej etape na Mortirolle), Jozef Černý (CCC-šiesty na Gire v časovke), Petr Vakoč (Alpecin-Fenix, klasikár, víťaz Brabantského šípu s obdivuhodným návratom po strašnom zranení), Daniel Turek (Israel cycling academy), celá stajňa 23 ročných nádejí Topforex Lapierre a komplet špička českej cyklistickej scény. Aby som na to nezabudol, parádne jej podkúril slovenský jazdec Tomáš Višňovský z tímu Českej spořitelny, ktorý napokon skončil štvrtý.

Škoda len, že sa mi s nikým z nich nepodarilo odfotiť. Petr Vakoč stál asi 10 minút pri mojom aute, no nechcel som ho vyrušovať v debate s kamarátmi. Spoliehal som sa, že ich všetkých pozdravím aspoň na trati. Kategória ELITE štartovala 5 minút po nás hobbíkoch, takže som bol zvedavý, koľko im bude trvať zmazať manko na mňa.

Keďže vonku lialo, nejaké veľké rozjazdenie sa nekonalo. Dal som si pár nástupov a radšej s tým prestal, lebo moje kotúčovky vrešťali na celý Trutnov. Keďže v lejaku sa nikomu nechcelo dlho postávať na štarte, zaradil som sa takmer úplne na jeho špicu.

ŠTART – rozcvička pre srdiečko a prejdenie vlakom

Musím povedať, že vzhľadom na počasie som bol strašne nervózny, priam som sa bál. O trati som vedel iba to, že má cca 135 km a cca 2200 výškových metrov. Nikde som nenašiel poriadny popis trasy a táto neznalosť v kombinácii s brutálnym počasím a pretekárskym tempom mi naháňala hrôzu. Na pokoji mi nepridala ani úvodná minúta ticha za dobrovoľného hasiča, ktorý sa žiaľ pre zlyhanie srdca štartu pretekov nedožil. Štartovací výstrel z dela asi 15 metrov od nás mi môjmu srdcu tiež veľmi nepomohol. Kým sa moje srdce dostal do normálu, prepadol som sa skoro úplne na koniec balíku. Čakal som, že vzhľadom na mokré počasie sa pôjde zo začiatku opatrnejšie, no šlo sa pomerne rýchlo a ani som nepostrehol, kedy bol letmý štart.

Bol som rozhodnutý, že od začiatku pôjdem vyslovene sám a nenechám sa strhnúť žiadnymi nástupmi. Keď som však videl, ako sa mi balík vzďaľuje samozrejme, že som doliepal každú dieru a snažil sa na špici udržať zubami nechtami. Keďže môj „motor“ naskakuje dosť neskoro, úvodné kilometre som išiel s tepmi medzi 175 až 180, teda úplne hranu. Vzhľadom na mokrú a pomerne kľukatú trať si vôbec nepamätám podrobnosti, sústredil som sa iba na kolesá predo mnou a čakal. Tak, ako som mal extrémne tepy, zrazu moje srdce zastalo. Bolo to v momente, keď som zistil, že som nezmačkol štart na mojom cyklopočítači! Takže prvé kilometre, ktoré sme šli okolo 50km/h som nemal zaznamenané a celý čas som musel žiť s vedomím, že čo nie je na Strave, sa nestalo.

Popri týchto „technických“ problémoch som mal však problémy oveľa vážnejšie. A to, udržať sa v balíku. V každom, čo i len kratučkom kopčeku som cítil, že proste nedokážem udržať tempo balíku. Potom prišlo prvé krízové brzdenie kvôli pádu vpredu a čelo balíka bolo nenávratne preč. Zaradil som sa do menšej skupinky odpadlíkov, ktorá išla celkom slušne a cestou zbierala ďalších. Tu som poctivo ťahal špicu a dokonca sme sa s jedným jazdcom na novučkom BMC začali spolupracovať, aby sme dobehli rýchlu skupinku pred nami. Dupli sme do toho, poctivo sa pretáčali na špici, až mi došlo a ocitol som sa niekde medzi dvoma skupinami. Môj parťák to dokázal, ja som sa potupne vrátil do pôvodnej skupinky s predsavzatím, že sa budem už iba zašívať a keď nás budú predbiehať profíci, pokúsim sa preskočiť k nim, aby som zažil pocit jazdy s naozajstnými profíkmi.

Potreboval som sa fakt vydýchať a nechať telo nech sa konečne aklimatizuje na intenzitu. Predvádzal som ukážkové zašívanie, niečo ako Kwiatkovski za Saganom na San reme. Taká ta finta, že vždy keď niekto odstriedal zo špice, pustil som ho pred seba a držal sa pekne niekde v strede skupiny. Proste wheelsucker.

Lenže ako originálne porekadlo hovorí: Karma je zdarma. Už úplne zrelaxovaný, vezúci sa zadarmo 45km/h zrazu počujem, ako niečo vyletelo z môjho plachtiaceho windstopper dresu. Počul som ,že to bolo tvrdé a mohli to byť iba dve veci. Mobil alebo kľúče od auta. Po krátkom, za to intenzívnom kliatí, som vystúpil z vláčika a zastavil na krajnici. Musel som sa cca 300 metrov vrátiť, aby som zistil, že mi vypadla pumpička za 3 €. Keď som si teda tento klenot bezpečne zastrčil do dresu, videl som v diaľke rútiacu sa pomerne veľkú skupinu. Naskočil som na bajk a riadne to rozmakal, aby mi neušli. Zistil som, že to bolo čelo pelotónu z krátkej trate, takže ďalší expres. Chvíľu som potiahol na špici a potom opäť šup do „lôžkového“ vozňa, šetriť energiu na jazdu s profíkmi.

Stretnutie s nimi však prišlo asi v najhoršom čase, práve, keď sme sa začali driapať na prvé vážnejšie stúpanie dňa k Stachelbergskej pevnosti (žiadnu som si nevšimol, iba sa tak volá segment na Strave). Nebolo to nič strašidelné, šiel som tak 20km/h, keď okolo preleteli motorky a autá s majákmi prikazujúce, aby sme scucli na pravú stranu vozovky. Aj som si domyslel, že to kvôli profíkom, aj som sa postavil zo sedla a zabral.. keď som videl na špici Petra Vakoča s dvoma jazdcami CCC a za ním celý Author ako špurtujú hore kopcom, pochopil som, že dnes sa s profíkmi nepovozím. Snažil som sa aspoň zahliadnuť Romana Kreuzigera a vyhliadal dres NTT, však neúspešne (šiel v čiernom komplete Assos).

Musím povedať, že to bol aj tak obrovský zážitok, sledovať profíkov v plnom nasadení, z toho najlepšieho miesta na trati. Vždy ma pobaví, keď sa ma niekto pýta, že „aký je rozdiel medzi trénovaným hobbíkom a profi jazdcom?“.  Tí chlapi sú proste mimozemšťania. Ja som síce biedny vrchár a určite sú takí, ktorí by ich viac potrápili a prípadne sa s nimi aj povozili, no na ilustráciu uvádzam, že ja som tento úsek prešiel priemerkou 22,3 km/h, Jozef Černý z CCC priemerkou 34,1 km/h.

Môj biedny pokus pripojiť sa k profíkom mi ubral riadne veľa síl, takže som sa potreboval vydýchať, keď tu zrazu vedľa mňa české dva dresy ELKOV-KASPER, z toho jeden pre českého majstra. Bol to František Sisr, majster ČR z Trnavy a Alojz Kaňkovský, najlepší český špurtér. Hneď som Sisrovi povedal, že či vypálime za unikajúcim balíkom a ešte nejakých pár blbostí. Prehodili sme pár slov, pridal sa k nám Kaňkovský a ja som si predstavoval, ako v takomto špurtérskom grupette absolvujeme spolu zvyšok trate a stanú sa z náš nerozluční sparingpartneri. Pripojil som sa k ním, na moje výzvy na spomalenie však nereagovali, tak som im povedal, že to budem kontrolovať vzadu, prišla strmšia zákruta a viac som ich nevidel. Zrejme to bolo moje prvé a posledné vytúžené účinkovanie v pro pelotóne.

Samozrejme aj týchto 50 metrov vysoko nad moje možnosti ma unavilo natoľko, že ma predbehlo ďalších x jazdcov a ja som sa na vrchol kopca doťapkal pekne sám. Nasledoval zvlnený úsek, kde som sa držal v menších či väčších skupinkách opojený sladkou nevedomosťou v tom, čo ma o chvíľu čaká.

Celý čas ma neskutočne štvalo, ako som bol hrozne naobliekaný. Mal som nepremokavé gate, čo v kombinácií s návlekmi na tretry bol dobrý ťah (i keď do tretier sa mi nabrala voda až po dvoch minútach). Navrch som si však dal tielko, dres „X-Bionics Bratislava-Jasná 2019“, návleky Sportful NORAIN a na to krátky windstopper dres Santini Beta light (dačo ako Castelli Perefetto, proste nepremok, neprefuk). Aj v miernych stúpaniach som sa potil ako kôň. Napokon som jazdil s rozopnutou Betou a aj dresom pod ňou. Uvažoval som, ako sa Bety zbaviť, avšak narozdiel od profíkov som nemal sprievodné auto, kam by som ju hodil (navyše pri pokuse vyzliecť sa za jazdy by som sa asi zabil).

Netušil som však, ako budem za túto bundičku ešte vďačný.

A keďže mi aj tí poslední verní čitatelia vyčítajú, že články sú príliš dlhé, pokračovať budem v ďalšej časti. Bude to nechutné, drsné, nebezpečné a po prečítaní už na bicykel ani nepomyslíte!