3. časť REPORTÁŽ: KRUŠNOTON 2019 XXXL – ČESKÝM STŘEDOHOŘÍM so silami na dne
Po druhom prejazde Litvínovom sme sa definitívne rozlúčili s Krušnými horami a odbočili smerom na České Stredohoří. Je to asi najrýchlejší a najrovnejší úsek na trati. Na tejto rovine sme sa postupne pozliepali do naozaj rýchlej skupiny, kde sa nachádzali jazdci zo všetkých tratí, vrátane jazdcov v rudých sparťanských dresoch. Jeden z nich (krátkotratiar) zozačiatku hájil farby klubu veľmi čestne, keď ťahal na špici brutálne tempo. To už lialo ako z krhly a voda sa valila zospodu, z vrchu a najmä priamo do tváre od kolies predo mnou, takže som sa cítil akoby mi niekto pred tvárou držal sprchu. Mal som pocit, že logicky na špici mal Sparťana vystriedať ďalší Sparťan alebo iný z krátkotratiarov. Namiesto toho tempo balíka kleslo a začala stará dobrá obzeračka, že kto pôjde na špicu. Videl som, že trať vedie jemne z kopca, takže som sa na pár (max. 2) kilometrov obetoval, no nechcel som riskovať, že tu si zničím pretek, takže som spomalil a čakal, kto vystrieda. Sparťania ako i ďalší krátkotratiari sa robili, že tam nie sú, takže špicu museli ťahať dlháči.(neviem už aké krátke označenie by som vymyslel, ospravedlňujem sa). Medzi nimi aj môj kamarát z fotopointu idúci 250ku.
Podľa Stravy sme časovkársky segment medzi Litvínovom a Duchcovom absolvovali priemerkou okolo 40km/h a ja som začínal byť presvedčený, že ak sa nič nestane, stihnem byť pred piatou na 235. kilometri, čím sa kvalifikujem na 300km trať. Po tomto čase už totiž organizátor oneskorených 300karov odkláňal na 250km trať.
Niekde za Duchcovom prišli prvé ťažšie brdky, kde sme už nedokázali ťahať také tempo a doposiaľ zašívajúci sa krátkotratiari nám doslova uleteli, napriek tomu, že by bolo gentlemanské teraz na oplátku troška potiahnuť tempo nám. Naša skupina sa v kopčekoch v podstate rozpadla a pohybovali sme sa maximálne po dvojiciach.
STREDOHOŘÍ BOLÍ
Keďže som mal za sebou celú Svätú Päticu, 200km, 4000 výškových metrov, cítil som sa akoby som bol už v cieli. O limit na 235. km ma už mohol pripraviť iba ťažký pád alebo technická porucha, lebo som sa stále cítil plný síl. Trasu pred sebou som považoval v podstate iba za formalitu a plánoval, že by som to mohol dať dokonca pod 11 hodín. Na 220. km čakal predposledný bufet. Buď si ma s niekým splietli, alebo som šiel tak rýchlo, že som vzbudil dojem, že nemienim iba zastavovať, takže jeden z organizátorov mi už za jazdy podal nový bidón a banány. Bol prekvapený, keď som mu poďakoval a o pár metrov zastavil pri stánku s dobrotami. Opäť som volil pevnú nesladkú stravu (sem rátam aj palacinky) a banán slušne vrátil. V tom čase som už dosť významne navýšil množstvo scucnutých gélov, takže posledné, po čom som túžil, boli ďalšie sladkosti. Samozrejme colu som si odpustiť nemohol, tá má na mňa naozaj dobrý vplyv.
LIMIT SOM STIHOL, ALE SOM TO AJ OĽUTOVAL
Ešte stále v eufórii a plný síl som sa vydal na ďalšie stúpanie do Kostomlatského sedla. Kopec to nebol až tak strmý, no dlhý bol až osem kilometrov. V miernych pasážach som to stále až prekvapivo rúbal a ani v strmých som sa necítil nejak zle. Opäť som dobehol Bianchiho, ktorý išiel vo dvojici s mojím nemeckým kamarátom. Zaradil som sa za nich a keď sa mi zdalo, že ideme príliš pomaly, šiel som na špicu, že budem ťahať tempo. Nepochopil som prečo sa nezahákli a nechali ma odísť. Určite som nešiel tak rýchlo. Tak som sa ťapkal nejakých 200m pred nimi. Potom som nachvíľu troška spomalil, lebo som hľadal vo vreckách dresu magnézium a v tom pozerám, ako ma Bianchi s mojim nemeckým pseudokamarátom obehli ako malého chlapca. Vôbec som tomu nechápal a jediné vysvetlenie je, že oni moje zaradenie sa na špicu pochopili asi tak, že som im nastúpil a toto mala byť ich odveta...Po prekonaní Kostomlatského sedla nasledoval zjazd do Velemína, kde som slávnostne ešte pred štvrtou odbočil na 300km trať. Na tomto úseku už sme boli doslova roztratení. Netušil som, koľkáty môžem aktuálne byť. Pravdepodobné sa mi zdalo, že môžem byť niekde okolo 80. miesta a za mnou je tak 40-50 jazdcov. V diaľke som však ešte videl Bianchiho a pár ďalších. Snažil som sa ich na rovine a v jednom stúpaní dobehnúť, no bolo to beznádejné.
Trasa zahla na „bonusový“ úsek vytvorený špeciálne pre tento jubilejný ročník a ja som sa stále cítil ako Rambo. Bol som taký sebaistý, že som dokonca zavolal žene, aby zavolala sestre, aby do Teplíc prišli už okolo piatej, lebo som taký rýchly.
Cestou som stretol makača, ktorý držal v ruke prázdne koleso. Spýtal som sa ho, že či potrebuje niečo na opravu defektu a on, že: „mlíko“. Zjavne mal bezdušáky alebo galusku a tie síce nedostávajú defekty, ale keď áno, stojí to za to...
ODPLATA ZA NEDOSTATOK POKORY
Chvíľu po mojom telefonáte so ženou začalo stúpanie. Parametre boli 9,5km a iba 3,5%. Ja, namyslený blbeček, som si pomyslel, že to tam ani organizátori nemuseli dávať, veď to je v podstate rovina a chválil som sám seba za to, že som zavolal žene, že prídem skôr. Veď predo mnou bol iba mierny kopček, ktorý som šiel v podstate bez spomalenia. Profil sa nemenil ani v ďalších kilometroch, iba kde tu prišiel strmší úsek, no občas dokonca aj zjazdy. Moja odkysličená hlava si nedomyslela, že tie percentá stúpania sa predsa len niekde musia ukázať. To pravé ródeo začalo niekde na piatom kilometri stúpania. Rýchlosť aj sily zrazu radikálne klesli a ja som prvýkrát na trati začal pociťovať skutočnú únavu a slabosť. Samozrejme hasil som to gélmi, ale tie tiež neúčinkujú na počkanie. V strmých pasážach som ledva točil pedálmi. V tých momentoch ma „pri živote“ držali iba výhľady na neskutočne krásnu prírodu. Tvorili ju lúky, z ktorých vyskakovali krásne kopčeky v tvare sopky. Myslím, že najstrmšie pasáže tohto stúpania viedli práze cez jeden takýto kopček. V neskutočne krásnej mikroobci Lhota na mňa z verandy jedného domu zamávala asi jediná trvalá obyvateľka, babička od Boženy Němcovej.
Tento kopec bol naozaj previerkou morálnych a fyzických síl. Tak ako mierne začínal, strmo končil a na jeho vrchu v obci Dřevce dosahovalo stúpanie krásnych 18%. Tu som reálne zvažoval tlačenie bicykla, prípadne aj oddych na lavičke. Zosadnutiu som zabránil iba kľučkovaním z jednej strany cesty na druhú, no napokon som sa horko ťažko vydriapal na vrchol, pričom som zároveň úspešne odrazil útok jazdca, ktorý ma dobehol. Zrejme chcel povzbudiť svoju morálku tím, že ma tam nechá, no to netušil akého ješiťáka predbieha. Takže som sa postavil a nechal ho za sebou. Takto to znie ako napínavý súboj dvoch vrchárov, ale v skutočnosti sa to celé odohrávalo v rýchlosti 3 až 5 km/h.
Na tomto kopci som sa totálne vytrápil, nechal som tam všetky sily, začalo ma bolieť koleno a dá sa povedať, že som si siahol na dno. Pozrel som na čas a hneď ma prešiel optimizmus. Chýbalo síce už iba cca 60 km a bolo pravdepodobné, že stihnem limit do 20.30, ale ja som sa cítil tak, že už nezvládnem ani jeden kilometer. Scucol som gél a nádejal sa, že chladný protivietor ma v zjazde trocha preberie a ja budem vedieť nejak dôstojne pokračovať.
Zjazd obsahoval naozaj pekelné pasáže. Išlo sa strmo dolu dedinou v zákrutách pomedzi domy, takže človek dobre nevidel, čo ho za zákrutou čaká. To podporilo tvorbu adrenalínu, ktorý môj zúbožený organizmus opäť troška nakopol.
Tu som bol vyslovene odkázaný na regulovčíkov. Je treba nechať obdiv všetkým, no tí na tomto bonusovom úseku si zaslúžia každý sochu v nadživotnej veľkosti. Frekvencia jazdcov tu mohla byť tak jeden, dvaja za desať minút, miestami slušne pršalo. Napriek tomu, na každej križovatke bol človek, ktorý ma bezpečne naviedol na správny smer. V týchto fázach je to obzvlášť dôležité, lebo mozog ide na autopilota a nie je problém zle odbočiť. Medzi regulovčíkmi boli často staručkí dôchodcovia o paličke, či dokonca o chodítku. Klobúk dole a vďaka! Profil sa konečne unormálnil, sily sa troška vrátili, takže som na rovinách a v zjazdoch bol aj vďaka priaznivému vetru schopný ísť fullgas. Prišiel som na posledný bufet na 265. km. Tu ma čakal môj tím. Manželka mi na cestu podala ešte jeden gél, na bufete som vypil hektoliter coly a mohol som vyraziť. Ja aj celý môj tím sme pochopili, že toto dobrodružstvo asi dokončím, takže som sa im poďakoval, žena dostala pusu a chalanom som podal ruku s tým, že sa vidíme v cieli.
DO CIEĽA FULLGAS A AKO SOM TAKTICKY ZNIČIL SKUPINU SÚPEROV
Vyrazil som na posledných cca 40 km s tým, že v podstate je to len o niečo viac ako jedna obrátka. Cestou ma dobehol jazdec na celkom unikátnom bicykli 3T, ktorého som už cestou videl ako mení defekt. Povedal mi, že to bol už jeho druhý a že by to rád už dokončil bez ďalšieho. Vyzeral byť riadny makač, takže som sa tešil ako si pôjdeme fullgas až do cieľa. Hneď za bufetom však začalo trojkilometrové stúpanie s nepríjemnou strmou pasážou a ja som bol opäť rád, že sa udržím na bicykli. Všetky strmé pasáže som už šiel zo sedla v podstate sa prevažujúc z jednej strany na druhú, aby som udržal pedále v pohybe. Tu som naposledy uvidel moje sprievodné vozidlo, ktoré už smerovalo do cieľa. Vedel som, že keby som hneď dostal tri defekty, stihnú sa ku mne vrátiť tak, že stihnem limit (nehovoriac o tom, že mali na streche aj Milošov bicykel, keby ten môj bol úplne kaput).
Takto som sa prevalil cez vrchol kopca a striedajúc sa s makačom sme pokračovali asi po jedinom naozaj rozbitom úseku na trati, kde sa bolo treba vyhýbať dobre označeným jamám. Pamätal som si, ako ma minule zničil predposledný kopec na trati a preto som sa naň začal psychicky pripravovať. Bol to Lukov, kopec tvorený troma 17% rampami oddelenými miernymi plošinkami. Fakt hnus po toľkých kilometroch. Vedel som však do čoho idem a mal som dosť času. Pod kopcom sa ma makač opýtal, že či je toto ten kopec, o ktorom som hovoril. Začali sme šliapať on začal zaostávať a až v cieli som sa dozvedel, že dostal tretí defekt. Do cieľa ostávalo 30 km. Dal som si posledný gél, ešte raz musel ísť na wc, aby ma už nič nevyrušovalo a bol som pripravený sa zničiť. Z minula som si pamätal, že na trati bude ešte jedno stúpanie podobné Lukovu, kde určite stratím čas, takže som na rovinách a zjazdoch šiel o to rýchlejšie. Cesta opäť viedla prudkým lesným zjazdom do Velemína. Myslel som si, že je to cyklochodník, preto som využíval celú jeho šírku, aby som vyberal plynule zákruty a kde tu sa vyhol štrku a blatu na ceste. Až terénne auto v protismere ma vyviedlo z omylu o cyklochodníku, ale našťastie sme každý boli tesne pri správnej krajnici inak veľmi úzkej cestičky.
Stále som čakal to strmé stúpanie, no krajina sa mi zdala iná ako minulý rok. Bola viac rovinatá, takže som sa snažil naháňať minúty. Z Velemína sme prišli na veľkú cestu prvej triedy a ja som pochopil, že to stúpanie sa na tejto trati nejde. Namiesto toho ma čakalo už iba jedno, pravidelné, trojkilometrové. Cca kilometer pred sebou som uvidel skupinku piatich jazdcov. Bol som presvedčený, že medzi nimi vidím Bianchiho a ďalších tristovkárov. V rámci možností som zvýšil frekvenciu a po metríkoch som sa k tejto skupine približoval. Nevedel som však, ako to takticky vymyslieť tak, aby som ich po prípadnom dobehnutí v cieli predbehol. Zvažoval som:
1. dobehnutie a stávku na finálny špurt skupiny;
2. zakrádanie sa sto metrov za nimi až k cieľu a prekvapivé obehnutie na cieľovej rovine
3. nezachytiteľné obehnutie priamo tu
Druhý zakrádací variant mal však zásadnú prekážku v tom, že mi nenormálne vŕzgala reťaz, ktorá v podstate celý deň išla vo vode. Rozhodol som sa preto pre tretí variant. Ak by ma aj dobehli, stále to môžem skúsiť v špurte. Nepodarilo sa mi ich však dobehnúť ešte v stúpaní a vedel som, že na rovine sa mi to už nepodarí vôbec. Ostávalo teda troška pridať v zjazde. Bola to krásna široká cesta prvej triedy, takže som sa cítil naozaj bezpečne. Videl som ako z každej zákruty vychádzam bližšie k stíhanej skupinke. Napokon som ich na konci zjazdu dobehol, bol som však unavený, tak som sa rozhodol sa pri nich predsa len pristaviť. Pozerám na nich, boli to riadni vyštrnganci, no žiaden z nich nemal modré číslo pre 300károv. Na niečo to však dobré bolo, skontroloval som čas a zistil, že ak pôjdem takto rýchlo, môžem stihnúť vysnívaný limit 12 hodín. Do cieľa už ostávalo iba pár kilometrov, takže som zmobilizoval sily a aj na veternom úseku medzi poliami išiel čo to dalo. Nasledoval ešte zjazd pred Teplicami, ktorý bol až nechutne strmý a potom už iba „rúbanie“ do mesta. Z cesty prvej triedy sa odbočuje do Nechvalic, kde je posledné stúpanie na trati. Iba 700 metrov s priemerom 7%, no s poriadne rozbitým povrchom. Snažil som sa predbehnúť každého jazdca, ktorého som pred sebou videl, no stále išlo iba o krátkotratiarov. Po tomto stúpani už je to iba cca 4 km do cieľa. Netreba sa už na nič šetriť a tak som išiel tak, že som sa bál, aby som neroztrhol zavíjajúcu suchú reťaz. Dva kilometre do cieľa, známe prostredie Teplického sídliska a ja opäť predbieham jazdca z krátkej. Vypočítal som, že s rezervou stihnem aj limit 12 hodín, no aj tak som sa rozhodol ísť, čo najrýchlejšie, keby som predsa len uvidel Bianchiho, či nebodaj nejakú skupinku, ktorú by som ošpurtoval na páske.
Na méte kilometer pred cieľom, už v centre Teplíc som uvidel ešte jedného jazdca, už som netaktizoval a šiel full gas. Zrazu som z diaľky videl, že má modré číslo a nachvíľu opäť predsa len prehodnotil varianty útoku. Pre hlučnú reťaz a jeho mocné svaly nôh som sa rozhodol pre obehnutie. Takže som ešte pridal a obehol čo v najvyššej rýchlosti, aby ostal demoralizovaný. Podarilo sa mi to, lebo sa aj pokúsil odpovedať na útok, ale musel by ísť v tom momente z 20km/h na 40 a na také nástupy už by mal síl málokto. Stále som sa ale pre istotu obzeral, či mi to nechce vrátiť. Ešte som si pripravoval pózu s akou dôjdem do cieľa, no napokon som vsadil na súkromný špurt s mávaním na pozdrav imaginárnym fanúšikom.
V cieli som sa musel vydýchať. Majiteľ tímu mi oznámil, že som skončil 41., čomu som nemohol uveriť, nakoľko pretek som šiel iba dokončiť v limite a napokon som sa prvýkrát v mojej „kariére“ na pretekoch umiestnil niekde v prvej tretine jazdcov. Aj keď sa ukázalo, že som bol 41. chlap no predo mnou boli ešte dve ženy, takže celkovo som došiel 43. (17. v kategórii mužov 30-39r) tento výsledok považujem za úspech, preto som ho ani tímu nechcel hneď uveriť. Taktiež som trasu stihol zájsť pod 12 hodín s časom 11:55:31. Len Bianchi mi nakoniec naložil viac ako 15 minút....
STRUČNÁ ANALÝZA A AKO SOM SA KONEČNE DOSTAL NA PÓDIUM
Potom ako som sa vydýchal, som sa prekvapivo veľmi dobre cítil, žiadne náznaky vyčerpania, či heroického zamdlievania. Asi dôkaz toho, že som naozaj šiel disciplinovane a podarilo sa mi perfektne rozložiť sily. Alfou a omegou môjho dojazdu do cieľa bolo, že nebola horúčava a dážď má na mňa taktiež blahodárne účinky. Ďalším a možno najvýznamnejším faktorom bolo, že som väčšinu preteku strávil jazdou v skupine. Viem si predstaviť, aké to mohlo byť utrpenie pre jazdcov, ktorí absolvovali roviny medzi jednotlivými kopcami sami, vystavení vetru a dažďu. Tretím významným prvkom bolo disciplinované stravovanie a pitie. Konečne som našiel značku gélov, ktoré nechutia ako cukrová vata a v žalúdku nenarobia neželané mecheche. V kombinácii s pevnou stravou na bufetoch a striedaním jonťáku a vody, som ani na sekundu počas preteku nezacítil od žalúdka žiadne ťažkosti ani hlaďák. A samozrejme významným morálnym povzbudením bola prítomnosť môjho tímu na trati (našťastie technickú podporu som využiť nemusel). Po preteku mi manželka doniesla vytúžené cestoviny v krušnotonskej miske s číslom desať a troška sme posedeli. Čo je však významné, konečne som sa dostal aj ja na pódium! Každého, kto absolvoval 300ku totiž organizátor dekoroval na pódiu sklenenou medailou, ktorú som si odložil medzi ostatné trofeje do mojej vitríny slávy (v skutočnosti nemám žiadne iné trofeje a dokonca ani vitrínu). Zároveň som sa sám seba vyhlásil za majstra Slovenska v Krušnotone XXXL, nakoľko som zo všetkých Slovákov (myslím piatich) došiel do cieľa prvý. Tento titul mi na desať rokov nikto nezoberie, preto som si ho dal vytlačiť aj na vizitky a zvažujem tetovanie....
Rozlúčil som sa s Milošom a Erikom a s manželkou sme sa pobrali späť do hotela. Prekvapivo som nemal problém zaspať. Na druhý deň sme sa pomotkali troška po Tepliciach, ktoré sú naozaj krásne. Potom prišlo najväčšie utrpenie za celý víkend, 5hodinová cesta domov...Darmo, zatiaľ nemám tímový autobus.....
PS: kto vydržal a prečítal celú trilógiu, klobúk dolu. Zároveň všetkým, ktorí mi písali, ale aj tí, ktorí na mňa mysleli, veľmi pekne ďakujem. Neviete si predstaviť, ako si to vážim!
