TEST, PRVÝ NAOZAJSTNÝ TRÉNING A ŠTART PRETEKÁRSKEJ SEZÓNY
Posledne som nemohol dopísať článok o tréningu, lebo som musel skladať IKEA stolček, aby som na druhý deň ráno mohol ísť jazdiť. Dopísal som, IKEA stolíček skladal vyše hodiny a napokon som zistil, že v noci a ráno má byť vietor o rýchlosti nad 30 km/h. Teda taký, kedy ideš jeden smer 50, druhý 10 km/h a keď si k tomu pripočítate teplotu okolo nuly..nočná mora každého cyklistu.
Čo je dôležité, v sobotu som odštartoval pretekársku sezónu. V sobotu som bol však iba v pozícii tímového riaditeľa na štarte zimnej bežeckej ligy, kde moja manželka absolvovala prvý organizovaný pretek na 5 km. Bolo zlaté pozorovať aj u takého neprofesionála všetky znaky predpretekovej nervozity: Beh štartoval o jedenástej, my sme museli byť na mieste už pred desiatou, nech nemeškáme, viditeľná nervozita sa prejavovala tiež ukecanosťou, nervóznym poskakovaním, smiechom a ďalšími príznakmi, ktoré má asi každý účastník pretekov (o návšteve wc ani nehovorím).
Sobota doobeda bola chladná a fúkal vietor. Ako budúci doktor Iľko som celý čas pozoroval Stormradar, aplikáciu s meteorologickými radarmi a tŕpol, lebo som videl ako bude cez deň vietor silnieť.
Pred štartom som ako skúsený pretekár a športový teoretik žene označil na pláne trate zákrutu, v ktorej mala brutálne zaútočiť, vytlačiť súperov na vonkajší oblúk zákruty a ich zaváhanie využiť na získanie podstatného rozhodujúceho náskoku. Následne, zdrvujúcim tempom mala eliminovať aj posledných súperov - mužov a do cieľa dobehnúť ako celkový víťaz s minútovým náskokom pred prvým z mužov.
Žena splnila všetky pokyny do bodky a tak to aj dopadlo. Obdobnú dominanciu som tento rok zatiaľ videl iba pri jarných klasikách v podaní jazdcov QUICKSTEPU, ktorí zatiaľ vyhrali štyri zo štyroch klasík. Dúfam, že túto dominanciu prelomí až BORA s našim Petrom Saganom.
Po pretekoch sme dali obed, ja veľmi netakticky ramen s bôčikom (mňam). Vedomý si počasia som po príchode domov musel vynechať oslavy výsledku ženinho preteku, rovno sa začal obliekať lebo som mal na pláne test a prvý profi cyklotréning. Test som mal robiť už víkend predtým, no zdravie ma na kopec nepustilo, takže teraz som to musel spojiť. Nebola zima a vedel som, že v kopcoch sa zapotím, takže som riskol zatepletné krátke gate, termotričko, bundu a vyrazil cez mesto na referenčný testovací kopec. Je to kopec vedúci z Rače od krčmy U zajacov na Biely kríž. Jediný 15 až 20 minútový kopec v Bratislave, dlhý niečo nad 4 kilometre. Krčma U Zajacov je legendárne miesto začiatku a konca čundrov do Malých Karpát. Bolo veľa takých, ktorí si tu v sobotu ráno pred túrou sadli na jeden štartovací a potom mali opicu až do stredy. Je to jeden z posledných klasických šenkov v Bratislave, keď už aj tú Ponorku zrušili. Rodičia študentov právnickej a filozofickej fakulty tento podnik poznajú od svojich detí skôr pod názvom Univerzitná knižnica, prednáška alebo seminár.
Rekord na tomto kopci je 13:44, môj tréner tu dal čas 15:09, takže ja som sa pri premiére nádejal, že by som mohol urobiť čas pod 20 minút. Keďže tento kopec mám od ruky a do Karpát jazdím skôr cez Kolibu, vôbec som ho nepoznal, resp. si ho nepamätal. Podľa pokynov som mal prvé štyri minúty ísť pod svoje možnosti a potom to „rozbaliť“. Pokyn „ísť pod svoje možnosti“ plním vždy dokonale a tak som šiel ako slimák. Potom som to akože rozbalil, no tu sa ihneď začal hlásiť o slovo bôčik z obeda a tak som prvých pár minút rozbalenia uvažoval, či by som neurobil lepšie, keby som sa s bôčikom niekde v jarku rozlúčil. Potom som už na to nemyslel a Dumoulainovským rovnomerným štýlom som sa rútil hore. Cestou som stretol najmenej tri partie klasických trampov v maskáčových kompletoch, kanadách a asi dvanásť promile. Niektorí boli už naozaj veľmi pekní a kľučkovali zo strany na stranu. Najlepší boli dvaja, ktorí čúrali rovno na ceste, len tak, bez držania a vášnivo pri tom diskutovali (ak som správne počul, tak o prezidentských voľbách). Kde som stratil prvé sekundy, sú nepochybne rozbité, deravé úseky, kedy je človek rád, ak ich prejde bez defektu. Vždy po zime sú všetky karpatské chodníky o 10% rozbitejšie a ja sa obávam, že o také tri roky sa do Karpát už na cesťáku človek nedostane (gravel nechcem).
Chvíľu som skúšal útočiť aj ako Contador jazdou zo sedla a začal som chytať špičkové tempo, dosahujúc výkony profesionálov. V momente keď som si bol istý, že kopec zvládnem pod 12 minút, môj dominantný výkon a koncentráciu narušila húkačka sanitky. Vyradila ma z tempa a ja som bol opäť ten starý cyklover. Dosť dlhú chvíľu trvalo, kým ma sanitka na úzkej ceste minula, to svedčí o tom akou závratnou rýchlosťou som musel ísť. Sanitka išla po cyklistku, ktorá nezvládla jednu z ťažkých strmých zákrut v zjazde. Nevyzerala veru dobre. Bola síce pri vedomí, ležala, pri nej traja ľudia poskytujúci prvú pomoc. Dúfam, že nemala žiadne vážne zranenie a bude čoskoro opäť v sedle. Inak, bolo to presne miesto, kde som sa pred dvoma rokmi vyrúbal ja. Tiež som tú zákrutu neubrzdil a v 40ke napálil bicykel do stromu. Odniesli si to riadítka a moje ego.
Napokon som po zdrvujúcom finiši a tepe 190 úderov za minútu dosiahol čas 19:19, čo stačilo na 168. miesto v historických tabuľkách na danom segmente. Keby nebolo vyššie popísaných prekážok, nepochybne sa zmestím do TOP 10. Nevadí, miestni makači môžu zatiaľ pokojne spávať.
Ešte jeden historický míľnik. Toto bol prvý výjazd v nových skutočne pretekárskych tretrách. Je to v podstate len karbónová podrážka a zvršok je len taký, aby to celé držalo na nohách. V niečom takom určite chodili spartskí chlapci do boja.
Po zdolaní Bieleho kríža som zamieril zjazdom smer Železná studnička. Tento zjazd som voľakedy mohol ísť naslepo a rýchlosť sa pohybovala okolo 80 km/h. S pribúdajúcim vekom je už aj 50 dosť. Zvlášť, keď aj tu je po zime dvakrát toľko jám, posýpka a štrk, takže si človek môže veľmi ľahko ustlať a do mesta sa odviesť sanitkou.
Prvý cyklistický profi tréning boli silové intervaly. Teda 6 krát po 5 minút do kopca s kadenciou 65 až 75 otáčok. Na tento účel som si vybral 1,3 km dlhý kopec od druhého kameňolomu na Kačín, ktorý mi trvá vyšľapať práve okolo tých 5 minút (rekord 4:50). Naozaj som bol odhodlaný. Prvý pokus je taký oťukávací, čiže buď som mal zaradený príliš ťažký alebo príliš ľahký prevod, no kadenciu sa mi aj tak podarilo udržať. Ostatné pokusy som prekvapivo celkom zvládol. Neviem, či je Kačín ideálny kopec na intervaly. Je totiž pomerne nerovnomerný, lebo pomerne rovné úseky sa tu striedajú až so 17 %nými. Pamätám si, že keď som na Kačín vyšľapal prvýkrát, bola to pre mňa udalosť. Teraz som tu bol v priebehu hodiny 6krát. To znamená, že niektorých pomalších turistov a cyklistov som stretol niekoľkokrát. Osobitne bolo čudné, keď som šiel okolo teenageriek robiacich si fotky na Instagram (oceňujem, že zvolili prírodu namiesto zrkadla na wc v Eurovei). Dvakrát to bolo ešte ako tak v poriadku, veď vyzerám neškodne a navyše určite vedia, že všetci cyklisti sú dobrí ľudia. No tretíkrát som sa za nimi funiaci, pľujúci, vyrútil v zákrute v rámci posledného šiesteho intervalu. A to už sa až tak safe necítili. Prešiel som okolo nich a dosiahol vrchol. Potom som ich ešte stretol cestou dole a to už boli naozaj vyplašené.
Po tomto tréningu som sa cítil ako naozajstný profík. Uvažoval som, že vyšľapem ešte Kolibu od Snežienky, ale namiesto toho som sa od Železnej studničky spustil smerom na Patrónku a cez Funus a Slavín domov. Po takom tréningu si človek oveľa viac vychutná „len také jazdenie“. Slimačou rýchlosťou som prešiel hradný kopec, fotil krásne výhľady na moju milovanú Petržalku, prešiel Vydricou, cez centrum mesta, Starý most a kochal sa. Priemerná rýchlosť ma vôbec nezaujímala, najmä preto, že som sa pred výjazdom hral s Garminom a jej ukazovateľ zmazal.
Bol som taký spokojný, že som bez obvyklého odporu pristúpil na návštevu IKEI, čo je podľa mňa čistý masochizmus a skúška trpezlivosti. Ako vždy, sme nakúpili milión supervýhodných Ikea vychytávok a k tomu aj ten stolíček, ktorým ma manželka vydierala.
Trošku ľutujem, že som nezačal s takýmto naozajstným tréningom skôr. Nie je to však med lízať. Konečne som našiel partiu, ktorá vyráža na výjazdy už o šiestej ráno, boli sme na klasickom rovinatom rakúskom okruhu poznačenom silným vetrom a druhý výjazd už smeroval na najťažšie (skoro) petržalské stúpanie, Braunsberg. Je to asi najstrmší kopec v okolí a ja som cítil, že úbytok váhy a tréning prinášajú výsledky.
Žiaľ, nebudem sa môcť týchto výjazdov až tak často účastniť, nakoľko ráno budem musieť trénovať podľa trénerových pokynov. Väčšinou sám na obrátke. Ale zas aj Sagan nejak začínal.....
