DHL SEREĎMARATÓN – Kubko na pretekoch
Necyklistický úvod, ktorý môžete preskočiť, ale mnohé vysvetľuje
Pozdravujem drahí cyklokamaráti. Po intenzívnej zimnej príprave a po návrate z trojtýždňového sústredenia vo vysokej nadmorskej výške (približne neuveriteľných 192 m.n.m) som sa rozhodol zúčastniť najväčšej a najprestížnejšej slovenskej klasiky DHL Sereďmaratón. Celkovo od roku 2018 po piatykrát (o jeden ročník nás pripravil covid). Ale pred tým, ako prejdem k strhujúcemu dych berúcemu opisu mojich dominantných nástupov v strmých stúpaniach, tvrdých a nebezpečných súbojov v špurte Vám napíšem ako sa vyvíja moja snaha dostať sa medzi profíkov.
Zhrnul by som to asi takto: Minule som sa po dlhšej dobe stretol s kamarátom a ten sa ma opýtal, čo máme nové. Na chvíľu som sa zamyslel a hlavou mi prebehlo ako každý deň vstanem skoro ráno s trénerom, potom ho odveziem do škôlky, idem do práce, potom prídem z práce, som s trénerom až kým nejde spať a potom o dve hodinky idem spať aj ja. Takže čo mám nové? Jediné, čo ma spontánne napadlo bolo odpovedať bolo: KUBKA!
Netreba nám ale gratulovať k novému prírastku (aj keď otázku: „kedy bude druhé“? počúvam pravidelne, minimálne toľko, ako bola otázka: „tak čo, kedy bude dieťa?“)... Pre tých, ktorí momentálne majú v rodine dieťa vo veku od jedného do piatich rokov, netreba vysvetľovať, že Kubko je najpopulárnejšia vzdelávacia detská knižka a je starosťou rodičov zabezpečiť všetky diely, ako napr. Kubko sa učí rozprávať, Kubko na prázdninách, Kubko.... Ja s touto knižkou trávim každé ráno, kedy dookola čítam s trénerom jednu knižku po druhej, učíme sa, vysvetľujem, odpovedám na otázky, počúvam ako naše rozprávadlo vysvetľuje, čo sa v knižke deje...Prídem z práce a to celé znova..
Keď sme sa minulý týždeň dozvedeli, že na trh konečne prišiel dlhoočakávaný nový diel Kubko na dedine, so ženou sme ani nedýchali a leteli do kníhkupectva...nemali. Nevadí, nechali sme telefónne číslo a hneď ako nám zavolali, žena bežala kúpiť tento poklad. Trénerko bol nadšený a tak od minulého týždňa každé ráno minimálne polhodinu čítame o výlete Kubka na dedinu k babke. Dokolečka hľadáme kravičku, tetu Moniku a sme v úžase keď na záver príde k babke za Kubkom aj mama a tato a všetci idú na jarmok (ospravedlňujem sa tým, čo ešte nečítali, ale veď, pokojne som si mohol vymýšľať).
A preto, ak sa ma niekto minulý týždeň opýtal: „ čo máme nové?“ Odpoveď bola jasná. Až po jej vyslovení a prekvapenom výraze kamoša mi napadlo, že ono to až taká zaujímavá novinka pre človeka, čo práve nemá doma malého trénera, nie je. Rozhodol som sa, že predbehnem autorov tejto knižky a sám napíšem novú knižku o Kubkovi s názvom „Kubko na Sereďmaratóne“.
AKO MA KUBKO PRIPRAVIL O LEPŠIE UMIESTNENIE - ŠTART
Na úvod by som mal písať, ako som sa pripravoval na preteky, koľko som trénoval a ako som schudol. Pravda je, že som schudol a pravidelne cvičím so špičkovým trénerom a super ľuďmi, takže po silovo-váhovej stránke dobrá forma. Z hľadiska cyklistickej prípravy môžem vyhlásiť, že tento rok som bol viackrát v bratislavskej ZOO ako na bicykli (toto keď bude čítať žena...ajaj). Pred štartom som mal najazdené necelých 1500 km, z čoho bolo minimálne 500 v zime na trenažéri. Spoliehať som sa musel teda na znalosť trasy a bohaté skúsenosti. Žiaľ, trasa sa tento rok opäť zmenila a tak ostali len tie skúsenosti. Poďme však k tomu, čo mi Kubko vyviedol ešte pred štartom.
Dcéra, ako každý víkend, vstala pred šiestou ráno (aspoň som nezaspal). Takže po úvodnej výmene plienky prišlo na rad čítanie knižiek. To trvalo štandardnú polhodinku, potom raňajky, kedy sme si dali obaja koláč, aby sme mali dostatok energie podať maximálny výkon. Potom zas čítanie knižiek a lepenie nálepiek (popri plastelíne moja veľmi neobľúbená aktivita). Zobudila sa žena a ja som sa tešil, že sa začnem pripravovať na preteky. Všetko prebiehalo hladko, no keď som chcel odísť, tréner prišiel s novým Kubkom a ja som ešte chvíľu ostal čítať. Zrazu pozriem na hodiny a uvedomil som si, že som dávno chcel byť aspoň na polceste do Serede, aby som sa stihol riadne rozjazdiť a zaradiť na štarte niekde vpredu. Do Serede som prišiel cca o 9.20 hod., absolvoval precízne zorganizovanú registráciu, napichol číslo 143 na dres, na bicykel, nasadil chip, nabalil si jedlo, natrel sa opaľovacím krémom a zrazu bolo 10:00, t.j. 20 minút do štartu. Na veľké rozjazdenie teda nebol čas, dal som si 6km po Seredi a letel na štart, aby som nezačínal z úplného konca balíka. Smola, bol som poriadne vzadu, cca 200 jazdcov predo mnou.... Z mojich skúsenosti viem, že väčšinou skončím približne na tej pozícii, na akej začnem na štarte (neplatilo žiaľ v prípadoch, kedy som štartoval z prvého radu...)
Ozval sa výstrel zo štartovej pištole a po nejakej minútke státia som sa konečne rozbehol aj ja. Zavádzacie auto opäť prišlo s novinkou. V mojom prvom ročníku šlo tak 50km/h a bolo o život sa udržať v balíku, v ostatných ročníkoch išlo okolo 35, čo bolo optimum a tentokrát mám pocit, že sme šli tak 20 až 25 km/h. To zjavne vpredu spôsobovalo pády a brzdenia, čo pre nás vzadu znamenalo neustále zastavovanie a rozbiehanie sa.
Keď došlo k ostrému štartu a auto svojim zrýchlením vypustilo nabudený pelotón, uvedomil som si, ako ďaleko sa v balíku nachádzam a že ak rýchlo pozíciu nevylepším, horko to oľutujem. Priznám sa, toto bol môj prvý skupinový výjazd sezóny, takže som vôbec nemal odvahu na to dupnúť a predierať sa skulinkami v balíku dopredu. Preskočil som teda iba pár desiatok jazdcov a dúfal, že sa nebudú diať veľké nástupy, ktoré by mohli urýchliť selekciu balíku.
Ale smola, kvôli Kubkovi som v hlavnom balíku vydržal iba neuveriteľných cca 28 minút a niekde na konci stúpania za Patou som z balíku vyletel ako papier... Všetko vyzeralo OK, občas sa síce vytvorila diera, no mal som pocit, že spolu s ostatnými jazdcami ich krásne lepíme a že sa povozím poriadne dlho. V stúpaní za Patou vznikla malinká medzera, nevenoval som tomu pozornosť a dupal ďalej rovnomerným tempom. Zrazu si uvedomujem, že celý zvyšok balíka je za mnou a predo mnou sa medzera neustále zväčšuje. Obzrel som sa, no natrafil som na pohľady jazdcov, v ktorých som čítal: „Je to na tebe“! Hneď som tušil problém, začal som dupať, veril som tomu, že sa pekne prestriedame a medzeru zacelíme. Cesta viedla do veľmi mierneho kopca, šiel som miestami cez 500 wattov, tepy išli cez 180 no najviac som sa dostal tak na 10 metrov od chvosta balíka. Veľmi som dúfal, že mi prestriedajú aspoň dvaja jazdci a pomôžu mi dolepiť medzeru...Tepy došli na 186, watty sa minuli, žiadni záchrancovia neprišli, nohy sa zatavili a ja som po cca dvojkilometrovej naháňačke nútene rezignoval a pomyselne zamával hlavnému balíku na cestu...Samozrejme, že pár sekúnd potom, ako mi odpojilo nohy sa okolo mňa prehnala skupinka cca štyroch jazdcov, ktorí po krásnej spolupráci balík dobehli...
A vtedy som si spomenul na tú polhodinku s Kubkom naviac.....
KUBKO JE VEĽKÝ, KUBKO SA ZAŠÍVA
Zmieril som sa teda s tým, že tento rok si to s Duklou o bedňu nerozdám. Zvažoval som ešte zbesilú stíhaciu jazdu v nádeji, že pelotón bude musieť niekde zastaviť. Toto riešenie však prudko zaváňalo dlhým zadným únikom a na ten som chuť veru nemal. Rýchlo ma docvakla moja stará skupina. Jeden jazdec mi aj vyjadril ľútosť nad tým, ako sa mi nepodarilo dolepiť pelotón, že z diaľky to sledovali a chýbalo naozaj málo...Možno som v tom okamihu vyzeral ako borec, ktorý má v skutočnosti veľkú výkonnosť a iba smolne vypadol z balíka a že budem ťahať náš balíček ako lokomotíva. Pred takými dvoma – troma rokmi by som neváhal ani sekundu, zaradil sa na špicu a ťahal ako zmyslov zbavený. To však bolo ešte pred Kubkom a pred trénerom. Teraz som sa veľmi nenápadne, potichu zaradil niekam na piate miesto balíčka s plánom, ani na sekundu nevykuknúť zo zákrytu. Ten bol veľmi dôležitý nakoľko fúkal veľmi nepríjemný bočný a občas protivietor. Rýchlosť sa preto hýbala v priemere okolo 35 km/h, ale nesťažoval som si. Chalani na špici robili čo mohli...Občas som sa propagačne mihol na špici, ale väčšinou iba kvôli tomu, že som sa tadiaľ potreboval dostať do zákrytu ostatných jazdcov. Mal som chvíľu výčitky, ale keď som si to spočítal, naša skupina mala tak 30 ľudí, no tempo ťahalo maximálne tých istých šesť. Cesta viedla cez obľúbené obce ako Rišňovce, či Alekšince a všade nás popri trati povzbudzovali desiatky ľudí. Toto je na Sereďmaratóne naozaj výnimočné a už len kvôli týmto fanúšikom sa oplatí prihlásiť.
Oproti ostatným ročníkom však nastala zmena. V Alekšinciach sa už neodbáčalo smerom na Pastuchov s legendárnym selektívnym kopčekom, ale pokračovalo sa na Zbehy. Trasu som si pred pretekmi absolútne neštudoval, nevedel som, kde aké stúpanie čaká, kde a koľko je na trase bufetov, takže som sa plne spoliehal na navigáciu z Garminu, ale hlavne na mojich spolujazdcov. Naberali sme čoraz viac odpadlíkov a z nášho balíčku začínal byť celkom slušný pelotónik. S pribúdajúcimi jazdcami začala stúpať aj rýchlosť. Po prejdení obce Zbehy sme v Čakajovciach zahli prudko doľava smerom na Horné Obdokovce. Išlo o cca 20 km dlhý priamy úsek po malej húsenkovej dráhe, kde som opäť mazácky využíval svojich 80 kg v zjazdoch a následnú zotrvačnosť pri výjazdoch do brdkov. Miestami bolo výsledkom tejto taktiky, že som sa ocitol dokonca pár metrov pred balíkom a aby to nevyzeralo blbo, chvíľu som ťahal tempo až kým som sa opäť nešiel zašiť. Miestami bol protivietor naozaj neznesiteľný a nikto z nás nemienil trhať rekordy. Po prejazde Horných Obdokoviec mi Garmin ohlásil prvé vážne stúpanie na trati. V obci Bodok sa pred nami ukázala pomerne strmá stena, Garmin hlásil, že má viac ako 1km s priemerným stúpaním 4,5 %. Išlo o prvú vážnu previerku mojej kondície a obával som sa, že neobstojím, vypadnem z balíčka a bude z toho zadný únik.
Dopratal som sa pre istotu úplne na špicu, keď stúpanie začalo, iba som sklonil hlavu, zaťal zuby a točil pedálmi. Snažil som sa však šetriť sily. Na moju radosť toto tempo stačilo na to, aby som sa udržal na čele balíka. Keď sa blížil vrch kopca, uvidel som banner a zistil, že na jeho vrchu je dokonca horská prémia. Troška som prišlápol, lebo človek nikdy nevie, či práve tieto body nebudú rozhodovať o vlastníkovi podkovaného dresu..
Nasledoval parádny zjazd do Ludaníc. Mojich 80kg vytiahlo krásnych 80km/h a zas som musel čakať kolegov z balíka, do ktorého som sa potreboval zabaliť. Nasledovali Chrabrany, kde sa cesta stočila smerom späť, na Hlohovec. Ale najmä, začala poriadna húsenková dráha. Pokiaľ som sa divil, kde chcel organizátor nabrať na tejto trase 1150 výškových metrov, na najbližších 30km som dostal odpoveď.
KUBKO NA HÚSENKOVEJ DRÁHE
Keď som videl, že sa zmenila trasa Sereďmaratónu a vynecháva sa Radošina a okolie, potešil som sa, že to tento rok bude bez húsenkovej dráhy, na ktorej mi býva zle, paradoxne pri stúpaní. Nebol by to však Sereďmaratón, keby organizátori neprichystali pre účastníkov túto obľúbenú atrakciu. Aj tentokrát bol v cene štartovného lístok na húsenkovú dráhu. A veru by sa Kubkovi nepáčila. Začala totiž z ostra, druhou vrchárskou prémiou v Urminciach. Miestami malo cez 12%, no bolo našťastie dosť krátke na to, aby som sa udržal v skupine. Tu sa mi žiadalo už aj zhodiť na malý prevodník, avšak to by mi musel fungovať prešmýkač. Nebol však problém v ňom, ale vo mne. Zabudol som totiž nabiť batériu môjho Sramu, na ktorý si ešte stále troška zvykám. Batériu v DI2ke som nabil tak raz-dvakrát za rok a bol pokoj. Takže som pri stúpaní na tento kopec šľapal na brutálneho španiela. Toto faux pa si našťastie nikto nevšimol a ja som mohol zožať ovácie povzbudzujúcich fanúšikov. Toto bol však len začiatok húsenkovej dráhy. V každom zjazde som to tak rozmakal, že ma vynieslo hádam do polovice protiľahlého kopca a keďže moji spolujazdci našťastie tiež neboli nejakí Pogačarovia, ktorí by skúšali šialené nástupy, nemal som problém udržať sa skupiny. To však má pôvod aj v tom, že som sa celých doterajších 70km zašíval a šetril sily.
Hupky skutočne nemali konca kraja a ja som si všimol, že niektorí spolujazdci, najmä tí mojej váhovej kategórie čoraz hlasnejšie dýchajú a postupne sa náš kompaktný balíček o nich redukuje, no zároveň naberáme jazdcov odpadnutých zo skupín pred nami. Veľmi ma bavil pohľad na mladších jazdcov robiacich snáď všetky chyby, ktoré som robieval tiež ja. Keď uvideli skupinku jazdcov cca 500 metrov pred nami, zaľahli na páky, rozmakali to a snažili sa skupinku dobehnúť a získať tak pár miest v poradí. Problém bol v tom, že sa im to často nepodarilo a tak sa riadne vetrali kým sme ich opäť pohltili. Ale keďže nechceli vyzerať ako čvachtoši, zaradili sa na špicu a ťahali tempo. V prípade, ak sa im skupinu podarilo dohnať, po pár minútach jazdy ju náš, o dosť väčší balíček taktiež pohltil. A oni opäť skončili na špici balíku. Presne toto som robieval a rovnako ako u väčšiny týchto nadšencov to končilo tak, že som napokon vypadol uštvatý z „domovského“ balíka...
Začalo byť riadne teplo, napokon Garmin mi zaznamenal priemernú teplotu 31 stupňov. K tomu ale podstatnou mierou prispel vyhriaty povrch nádherných novo zrekonštruovaných ciest, z ktorého neskutočne sálalo. Začalo ma intenzívne zaujímať umiestnenie bufetu na trati. Mal som už hádam iba tri deci vody a slnko pieklo čoraz viac. Prešli sme Štitáre, Lužany, V. Ripňany a stále nič. Začalo to byť kritické, keď tu zrazu na vrchu jedného brdku vidím banner a stan. Bolo to na vrchu hupku v obci Merašice. Poučený z chaosu, ktorý vládne v našom hobbybalíku na bufete som si troška prišlápol, aby som bol na bufete prvý a mal dostatok času bezpečne si prevziať novú fľašku s logom Sereďmaratónu. Starú som dopil a ako profík, hodil do jarku (išlo o vyhadzovaciu zónu). Z húsenkovej dráhy sme vystúpili v Dolnom Trhovišti a keď som pozrel okolo seba, skôr tu boli jazdci, ktorých sme nabrali cestou a pôvodní osadníci nášho balíka boli fuč. Tešil som sa, že to máme z krku a na trati som očakával už iba jedno stúpanie na Vyhliadku na Hlohovcom.
KUBKO SA UČÍ VYBERAŤ ZÁKRUTY
Zas som sa mýlil. Od Dolného Trhovišťa viedla cesta v tieni lesa s jediným nedostatkom, že do mierneho kopca. Veľmi som bol rád, že v našej novej skupinke panoval pokoj zbraniam a nikto nemal prehnané ambície. Zhrniem to, šli sme úplne pomaly. Nasledovalo niečo vyše kilometrové, cca 5%né stúpanie na vrchol. Išiel som iba tak, aby som sa neuvaril, nakoľko som začínal cítiť účinky tepla a únavy. Prekvapujúco tento udržiavací výkon stačil na to, že spolu s pár ďalšími jazdcami sme opäť opustili pôvodnú skupinku a presunuli sa do novej. Nasledoval zjazd do Hlohovca. Dal som sa do aeropozície a nechal hmotnosť nech robí čo má. Išiel som ako guľa, predbiehal jedného jazdca za druhým, až zrazu prišla ľavotočíva zákruta, ktorá nie a nie skončiť. Poviem Vám, že som si bol na 99% istý, že toto nevytočím a skončím v priekope. Veľmi veľa sily a rozvahy mi dalo túto zákrutu ubrzdiť a ja som ďakoval všetkým svätým, že som nedostal príučku za svoju prílišnú sebavedomosť. Ledva som ubrzdil túto, začal naberať rýchlosť a nasledovala ďalšia, tentokrát pravotočivá, ktorú som vybral bez pádu len kvôli prejdeniu do protismeru. Ak by tam stálo, nebodaj išlo oproti auto, neviem neviem...Po pretekoch som sa dozvedel, že na týchto miestach si ustlalo pomerne veľa jazdcov a ja sa vôbec nedivím. Určite išli rýchlejšie a vo väčšom pretekárskom strese...
KUBKO MÁ RÁD KLASIKU
Zjazd napokon skončil a my sme sa dostali na klasický úsek Sereďmaratónu. Schválne používam slovo „klasický“, nakoľko trasa vedie cez slávnu hlohoveckú Pribinovu ulicu dláždenú mačacími hlavami. Milujem tento úsek a keď ho idem, mysľou som na Roubaix. Všetko sa snažím preto robiť ako profík. Správny prevod, správny úchop a ísť čo to dá. Na bicykli mám obuté 30mm pneumatiky a poviem Vám, jedna báseň. V porovnaní s minulými rokmi som tento úsek prešiel bez väčšej námahy a čo je najdôležitejšie, v osobnom rekorde. Zjavne som tým definitívne odpáral posledných spolujazdcov z balíčka a tak ma čakalo staré známe stúpanie na vyhliadku úplne osamote. Nemal som už veľa síl na to, aby som dobiehal skupinky predo mnou, takže som to nechal na osud a šiel si svoje. Bolo už naozaj veľmi teplo a keď som došiel sám na vrchol, ostávalo mi tak deci vody. Dal som si aspoň gél a už som bol celkom v pohode, nakoľko som vedel, že ma čaká už iba jeden väčší brdok za Dvorníkmi. Myslel som, že posledných 16 km strávim v zadnom úniku, alebo ma potupne dobehnú všetci, ktorým som ušiel (skôr sa oddialil). Našťastie som v zjazde dobehol zopár jazdcov. A to bolo super, lebo až do Serede nám fúkal nepríjemný protivietor. Spolujazdci boli naviac natoľko láskaví, že ťahali špicu a pokojne tolerovali jedného príživníka. Vyťapkali sme aj nepríjemné, ale krátke stúpanie za Dvorníkmi, kde som dopil svoje posledné deci vody a ja som vedel, že ak si začnú chalani v tomto protivetre nastupovať, nemám žiadnu šancu sa ich udržať. Začalo mi byť celkom slušne zle z tepla a gélov a žalúdok reagoval na každé silnejšie dupnutie do pedálov. Bolo nás asi päť, z toho na dvoch bolo vidieť pokusy o odpútanie sa zo skupiny, ale nejak som to ustál a myslím, že jeden z nich sa napokon uvaril ešte pred Sereďou. Bol som rád, že už sme v meste. Do našej skupinky sme nabrali ešte jazdca WLRM, ktorý nám po chvíli ufrnkol a videli sme ho až v cieli. Pre nás zvyšných (asi štyroch) ostal boj o neviemkoľké miesto v balíku. Záver Sereďmaratónu už poznám naspamäť. Z hlavnej sa na križovatke odbáča doprava, tu treba dávať pozor na ignorantských vodičov a chodcov, ktorí sa prešmyknú regulovčíkom. To som zvládol a všetci sme boli stále spolu. Nasleduje odbočka doľava a za ňou cieľová rovinka s dlažobnými kockami. Na chalanoch bolo vidieť, že neviemkoľké miesto nedajú bez boja. Jediné na čo som sa teda sústredil bolo, vybrať tú zákrutu čo najviac zvnútra a pri výjazde už naberať rýchlosť. Podarilo sa, zákrutu som vybral úplne tesne vedľa bariéry, naberal rýchlosť, keď predo mnou sa ocitol jeden z mojich súperov v drese AB Sereď. Už mi mysľou prebehla Jakobsenova havária s Groenewegenom a začínal som pomaly písať príbeh s názvom Kubko v nemocnici. Zakričal som teda a kolega osvedčil dobré reflexy, nehral to na Groenewegena a uvoľnil mi dráhu. To viedlo k víťazstvu v tomto neuveriteľnom špurte. Po dojazde som si na informačných monitoroch našiel svoje umiestnenie a zistil som, že to bol špurt o 153. miesto...Dokonca som videl video a v podstate sme ani nešpurtovali, len prišli rýchlejšie do cieľa, ale nič, špurt je špurt....
KUBKO PREKONÁVA KRÍZU A UŽÍVA SI
Tento dojazd ma stál posledné sily. Od žalúdku mi došlo opäť extrémne zle, bol som extrémne smädný a tak som chvíľu ostal prevesený cez rám bicykla. Následne som sa dostal do auta, kde som len nevládne sedel. Spomenul som si, že štartovací balíček bol plný sladkostí a tak som sa naň vrhol ako besný. Roztrhal som balík Snehuriek, ktoré som jedol naposledy tak pred 30 rokmi, napchal si ich naraz tri do úst a došla chladivá úľava. Ostávalo už iba využiť lístky na konzumné, ktoré opäť bolo na vysokej úrovni. Veľmi dobré cestoviny, radler a presso boli perfektným recovery drinkom.
Musel som odísť bez toho, aby som si pozrel vyhlásenie víťazov. Doma ma už totiž čakal tréner s Kubkom...
Určite som zabudol napísať veľa vecí, ktoré ma upútali, ale celkový dojem z týchto pretekov je fantastický. Mám pocit, akoby organizátori pozliepali dokonalé puzzle, pozostávajúce z perfektnej organizácie, dokonalého počasia (až na vietor), perfektných ciest a skvelých ľudí všade naokolo. Takže ďakujem a budúci rok som tu zas!
Tu je link na výjazd
https://www.strava.com/activities/9112296317/
Tu je link na knižky o Kubkovi, aby ste vedeli, podľa čoho tréner zostavuje tréningový plán
A tu je jediná fotka, za ktorú vďačím Expendables cycling teamu (ja som ten na špici, veľmi raritný záber)
