Blog

Do cieľa ostáva 10 km, zjazdujem ako besný, no na rovine už moje nohy nie sú až tak ochotné, takže idem skutočne cez bolesť a cítim sa ako Roglič na Olympiáde.

Vzhľadom na škaredé pohľady spolujazdcov som po štarte radšej rýchlo futašil dopredu, inak by sa mi možno neušla len facka od slnka. Ale ako dakto skonštatoval, lepšie na štarte, ako „v sjezdu v padesátce“.

Už pomerne malým pelotónom som sa predral takmer úplne na špicu, aby som sa v stúpaní mohol precediť do zadu, ale udržať sa.

PS: kto vydržal a prečítal celú trilógiu, klobúk dolu. Zároveň všetkým, ktorí mi písali, ale aj tí, ktorí na mňa mysleli, veľmi pekne ďakujem. Neviete si predstaviť, ako si vážim!

Druhýkrát ma však srdce zabolelo, že napriek zničenému kolesu došiel pár minút predo mnou a ešte k tomu jeho skupinu nazval grupettom. My sme boli potom čo? Grupetto grupetta?