BESKYDTOUR 2021 – ĎAKUJEM

1. ÚVOD

https://www.strava.com/activities/5532299787

Nedávno som dostal od jedného z toho minima čitateľov, ktorí si ťukli na nete môj report z Krakonoša otázku, že kam by som to chcel s mojou stránkou dotiahnuť. Spomenul som si na entuziazmus, s ktorým som ju zakladal. Ako som mal v pláne „mapovať cykloscénu“, spájať cyklistov, organizovať výjazdy, robiť recenzie, dávať tipy a triky pre Bežných cyklistov. Hlavne však všetka táto moja aktivita, okrem zisku nehynúcej slávy a okázalého bohatstva získaného vďaka sociálnym sieťam, mala mať dobročinný význam, kedy by každá hromadná akcia bola spojená aj so zbierkou alebo aktivitou na podporu nejakej dobrej veci.

Realita je taká, že väčšinu mnou organizovaných skupinových výjazdov absolvujem sám, followeri, sponzori, peniazebezpráce ani blogy nepribúdajú a dobročinný účinok nebol už vôbec žiadny.

Vo štvrtok sa prehnalo Južnou Moravou strašné tornádo. Vôbec som nemal chuť ísť v sobotu na Beskydtour, zabávať sa a potenciálne ešte záchranným zložkám pridať robotu. Spomenul som si však na pôvodný cieľ tohto blogu a tak som sa (ako ste videli na sociálnych sieťach) pokúsil využiť moju účasť aspoň na symbolickú pomoc našim priateľom z Moravy. Za každého predbehnutého na dlhej trati (160km/3000vm) som sa rozhodol prispieť na SOS MORAVA jedno euro. Táto moja výzva však bola založená na dvoch parametroch, ktoré sa ukázali ako nesprávne:

a) moja voľakedy dobrá výkonnosť;

b) obvyklá vysoká účasť na pretekoch.

Tých pár, ktorí ma sledujú vedia, že som skončil až 100. z iba 122 jazdcov.  

Našťastie  potom opäť zavládli v mojom živote prvky magického realizmu a keď som povedal dcére, že to nevypálilo úplne ako som chcel, otvorili sa jej dvojzubé ústočká a celkom zreteľne zaznelo: „Tato, daj aj za mňa, ja Ti to vrátim, až budem väčšia“! Kým som sa z tohto výjavu spamätal, dcéra opäť vyzerala ako obyčajné bábätko, ktoré je schopné zagebriť sa aj suchým rožkom. Ako to videla moja šokovaná žena, zmohla sa iba na: „Jasne, že daj aj za mňa, čo by som robila s toľkými peniazmi, čo mi chodia ako rodičovský príspevok!“

Napokon na moju výzvu predsa len zareagovalo zopár dobrých ľudí, ktorým touto cestou veľmi pekne ďakujem a na pomoc s následkami tornáda odišlo približne 300 €. Keď pre nič iné, aspoň pre toto som rád, že tento blog vznikol (týmto sa samozrejme nebránim ponukám na spoluprácu pri propagácii akýchkoľvek výrobkov od maste na hemeroidy až po delimano fritézu). Poďme rýchlo zistiť, ako som sa k tomu stému miestu prepracoval:

1. WATTOBITIE

Vstával som o piatej ráno, aby som bol o ôsmej v Bílej na registrácii. Bolo mi pridelené štartovné číslo 130 a čip som pre istotu okamžite pripevnil na nohu, aby som nevyrazil na preteky bez neho. Pred štartom som sa iba krátko stihol pozdraviť s mojim maratónskym súputníkom Vladom a vyrazil na rozjazdenie s Janom. Cestou na Bílý kříž sme prebrali krízu cyklistického priemyslu, v ktorom momentálne nie je možné zohnať ani len kazetu Shimano, nieto celý bicykel. Ponáhľali sme sa na štart, aby sme neboli niekde vzadu, no napokon sme prišli iba 15 minút vopred. Boli sme asi v predposlednom rade a ja som si myslel, že štartové pole sa ešte zaplní a v skutočnosti pôjde tak o stred balíka. Ale nie, pribudlo už iba pár jazdcov a tak sme štartovali takmer z posledného miesta.

Na Beskydtoure je osobitne potrebné byť na štarte čo najviac vpredu. Po štarte sa totiž cesta otočí do opačného smeru a zatiaľ čo vy minútu stojíte v zápche ľudí, čelo pelotónu sa už rúti po hlavnej ceste 50kou. Vtedy na mňa prvýkrát doľahla ťarcha zodpovednosti. Povedal som si, že predsa neprídem o eurá pre Moravu hneď na úvod, hlúpou pozíciou na štarte. Keď mám o ne prísť, tak svojim slabým výkonom... A tak som hneď po štarte vyrazil na divokú jazdu balíkom, aby som po odbočke do stúpania bol čo najviac vpredu. Podarilo sa mi predrať niekam do prvej tretiny. Bol som so sebou veľmi spokojný a cítil, že Krakonoš podstatne zlepšil moju kondíciu. Spokojný som bol aj v stúpaní na Bílý kříž, keď som mal stále zaradenú hrubú pílu a dupal spolu s ostatnými ako za najlepších čias. Dokonca som sa dral aj s Janom dopredu (Vlado bol dávno niekde na špici).

Samozrejme som vedel, že mojich najazdených ledva 3000km (z toho cca polovica v kuchyni) nestačí, aby som sa udržal s hlavnou skupinou, ale čakal som, že v nejakej druhej skupine sa pohodlne odveziem. Úzka cesta sa však „zašpuntovala“ a naša skupina musela takmer zastať, môj vlak mi ušiel. Nasledovalo to najhoršie. Ocitol som sa medzi dvoma skupinami, prvá príliš pomalá, druhá príliš rýchla. Ako každý rok, zjazd sa niesol v znamení besného, márneho naháňania veľkej skupiny. Wattmeter miestami ukazoval výkon 1000wattov, ale nestačilo to. Otázka, či túto skupinu dobehnem sa vyriešila pomerne veľmi rýchlo, keď prišlo ďalšie tiahle stúpanie, nohy mi dali najavo, že som to prehnal a už aj pomalá skupina bola na mňa prirýchla. Keďže najdôležitejšie na pretekoch je držať sa v skupine, snažil som sa ich držať čo najviac pod vrchol stúpania, lebo som vedel, že v zjazde mám šancu sa k nim opäť dolepiť. Zjazd v týchto častiach Beskýd je však pomerne náročný. Bolo po búrke, na lesných asfaltkách bolo dosť polámaných vetvičiek, štrku a miestami bahnové šmykľavé kaluže. Nechcem to preháňať, ale mám už predsa len nejaké skúsenosti, kotúčové brzdy brzdia aj v blate celkom dobre a hlavne 82kg mi umožnili, že som skupinku dohnal a po chvíli sa ešte s jedným jazdcom vydal na stíhanie hlavnej skupiny. Nepodarilo sa...

Prišlo stúpanie na Končenú a všetci jazdci, ktorých som predbehol boli po chvíli predo mnou. Myslím, že to bol Merckx, ktorý dal zaručený tip, ako natrénovať kopce: „Jazdiť kopce“. V kuchyni veľa kopcov nenajazdím a tak mi v nohách chýba potrebná sila, aby som sa dokázal rovnať aspoň s priemerom balíka. Moja výzva ma však dosť zväzovala a tak som sa snažil čo mi sily stačili. Na vrchol kopca na hranicu so Slovenskom som však prišiel úplne sám a prvýkrát mal pocit, že som úplne posledný. Išli mi myšlienky, aká strašná hanba to bude, keď prídem do cieľa s tým, že som „nezarobil“ ani euro.

V zjazde som však hneď vedel, že nejaké eurá predsa len cinknú. Videl som aspoň 5 jazdcov meniť defekty a gravitácia ma hnala besným tempom do Turzovky. Podarilo sa mi zapojiť do dobre zorganizovanej skupinky, kde sme sa vzorne striedali s cieľom dobehnúť balík zmenšujúci sa v diaľke. Opäť sa nepodarilo.

Napokon sme došli do Turzovky, kde všetky naše ambície zmarila vyfrézovaná cesta, z ktorej trčali kanály a boli sme radi, že sme tento úsek zvládli bez pádu a defektu. Ja mám takéto úseky v podstate rád, je to troška Paris-Roubaix.

3. Muur de Kelčov

Náš balíček šiel dobrým tempom, už sme nikoho nenaháňali, iba kde-tu nabrali odpadlíkov. Pravidelne sme sa striedali a keď bol na špici chalan s červeným Giantom aj celkom makali. Ja sa priznávam, že na špici som sa príliš dlho neohrieval, lebo viem, že 10 minút hrdinského ťahania špice, môže viesť ku kolapsu niekde v stúpaní. Všetci sme vedeli, že teraz cesta pôjde cez dedinky po rovine a jediné na čo bolo treba dávať pozor, boli železničné priecestia. Niekde pri Vysokej nad Kysucou sme uvideli pomerne veľkú skupinu a mlčky sa zhodli, že teraz sa oplatí zamakať a dobehnúť ju. Troška som aj ja zadupal, no najmä vďaka červenému Giantu sme boli po chvíli snaženia spojení a od tohto okamihu som si povedal, že už ma na špici nikto nikdy neuvidí. Pohodlne som sa vyvážal a ak niekto zo špice odstriedal, gentlemansky som ho pustil pred seba. Takto zabalený v balíku sme prišli až pod prvé mýtické stúpanie v Kelčove.

Stále som bol milo prekvapený mojou výkonnosťou a oddýchnutý som sa počas celého stúpania hore dedinou držal v čele skupiny, z ktorej odpadával jeden jazdec za druhým. Wattmeter stále ukazoval vynikajúce čísla pri pomerne nízkych tepoch. V záverečných pasážach stúpaniach som nechal špicu odísť, aby som sa v strmej časti neuvaril. Z minulých rokov som si pamätal, že vydupanie cca 500 metrového úseku trvá minimálne strašne dlho, preto som bol pripravený aj na tlačenie bicykla. Možno práve preto som bol veľmi prekvapený, keď som túto strmú pasáž pomerne pohodlne vyšľapal a cestou dokonca predbehol pár jazdcov. Nachvíľu ma opantal pocit, že pri takomto výkone bude tých eur pre Moravu pomerne dosť.

Prehupol som sa cez kopec a nasledoval, vďaka rigolom, skákavý zjazd. Všetky rigoly sa mi podarilo preskočiť bez zlomenia kolesa, aj som sa vyhol protiidúcim autám a po chvíli pomerne dobrodružného zjazdu sme sa opäť dostali do Bílej, kde som mazácky prešiel prvý bufet bez zastavenia.

4. Čísla ako Sagan

Od Bílej som si šiel svoje tempo a choval si tak za sebou slušne veľkú skupinku, do ktorej som sa chcel v ťažších úsekoch pohodlne zašiť a parazitovať na úsilí iných. Cesta odbočí na Staré Hamry, Jamník a vedie jednou z najkrajších ciest, aké som na bicykli zažil. Hustým lesom, kde po ľavej strane máte výhľad na vodnú priehradu Šance (cca 30 metrov hlboko, na čo treba myslieť pri zjazdoch v zákrutách). Zašívanie malo jasný scenár. Na rovinatejších úsekoch, či zjazdoch sa predrať čo najviac dopredu a následne v stúpaniach precediť na chvost skupiny. Čísla wattmetra boli naozaj skvelé a mne sa v tejto taktike náramne darilo. Keď bolo treba, zabral som 1000 wattov a bol som tam, kde som chcel. Počkať, 1000wattov? Po hodine pretekov, opakovane v stúpaniach? Až teraz mi doplo, že je tu ešte jedna vec slabšia ako moje nohy. A síce, batéria wattmetru. Ten ukazoval konštantné čísla, že by aj Sagan závidel. Začal som sa teda babrať s wahoočkom a to až toľko, že mi moja skupinka ušla. Ocitol som sa úplne sám, prišlo stúpanie a ja som bol v....v samote.

Veľa síl a odvahy ma stálo, kým som túto skupinku v zjazde dobehol. Bolo to najmä kvôli tomu, že jazdci s kombináciou karbónových kolies a ráfkových bŕzd museli ísť o niečo opatrnejšie vzhľadom na mokrú zablatenú cestu. Skupina sa medzičasom zväčšila o pár jazdcov, no ja som cítil, že sily mi ubúdajú. Cesta vyšla z lesa do Ostravice a po krátkom rovinatom oddychovom úseku viedla k nenápadnému, ale veľmi zákernému stúpaniu na Smrček. Zo začiatku sa mi šlo veľmi dobre. Snažil som sa našu skupinu aj rozrozprávať, no nebolo to ono. Tempo bolo rýchle a ja som sa viezol s najlepšími. Bolo to výsledkom pravidelného prídelu gélov, dokonalého cyklopočasia a tréningovej dávky v podobe Krakonoša.

To som si aspoň myslel. Ako sa však kopec čím viac „uťahoval“, začali mi ubúdať sily a prestávala pomáhať aj motivácia v podobe boja za Moravu. Mali sme sa sebou už viac ako 70 km a priemerná rýchlosť bola stále nad 30km/h a rovnako ako na Krakonošovi som pomyslel, že dosiahnem lepší čas ako minulý rok, ba dokonca pokorím hranicu 6 hodín. Všetko som to zvážil a rozhodol sa zvesiť nohy, dokončiť kopec v oddychovom tempe, regeneráciu dokončiť v následnom zjazde a na Pustevnách získať KOM. Bol to plán pekný, akurát, že moje nohy neboli po chvíli zvesené preto, že chceli, ale preto, že boli úplne mŕtve. Darmo, výjazdov nad tri hodiny mám tento rok minimum a tri hodiny je limit, čo moje telo so cťou zvláda. Na vrchol Smrčku som sa už ledva doplazil, cestou ma predbehli aj jazdci, o ktorých by som to v živote nepovedal. Následný zjazd je tak rýchly a občas nebezpečný, že o nejakom oddychu nemohla byť ani reč, bolia z neho ruky od brzdenia. Prišiel som k úseku v okolí golfového ihriska a počas krátkeho driapania sa na Maralák ma dobehli a predbehli jazdci, ktorých som „utrhol“ ešte v Kelčove.

Tu som opäť musel prepnúť z módu „pretekať a získať tisíce pre Moravu“, do módu „aspoň dokončiť a ututlať, že som nejakú výzvu vôbec vyhlásil“. Hupky okolo Trojanovic moje nohy úplne odpojili. Ako poslednú záchranu som si dal ešte jeden gél a pustil sa do prvej horskej prémie Pustevny (5,27km, 7,6 %). Minulé ročníky sa mi toto stúpanie veľmi páčilo. Je síce na česko-slovenské pomery dlhšie, no veľmi príjemné. Strmé tak akurát a celý čas v tieni hustého lesa. Vždy sa mi tu darilo pekne si vylepšiť pozíciu. Teraz sa mi podarilo dobehnúť jediného jazdca, s ktorým som sa dal do reči, no napokon som sa neudržal ani jeho a na vrchol k bufetu došiel úplne sám. Pokúšal som si čo najviac oddýchnuť, doplniť tekutiny, najesť sa banánov a doplniť soľ v podobe loveckej salámy, osobitne vyzdvihujem špecialitu – sušené hrozienka so soľou. Iba kúsok po mne došlo pomerne veľa jazdcov, ktorým som utiekol hádam už na štarte a moje obavy z posledného miesta sa prehlbovali.

5. KILOMETRE SAMOTY

Keď som uvidel, že ma dobehli ďalší jazdci, zmocnila sa ma panika. Jediná šanca ako sa nedať predbehnúť bolo utiecť. A tak som prestal jesť, zapol si dres až pod bradu a pustil sa do zbesilého zjazdu. Bola mi strašná zima až mi drkotala čeľusť. Cestu som si pamätal, navyše mi ju ukazovalo wahoočko a tak som sa pustil dole ako guľa. Všetko išlo ako po masle, až kým ma nezabrzdilo auto šoférované zrejme absolútnym začiatočníkom, lebo v každej zákrute takmer zastalo. Dlho mi trvalo kým sa mi ho podarilo predbehnúť. V zjazde som prebehol jedného staršieho pána (euríčko doma) a ocitol som sa na najnevhodnejšom úseku opäť úplne sám. Za Prostrední Bečvou sa cesta rozdeľuje na krátku a dlhú trať. Naša vedie doprava, po širokej ceste prvej triedy, po chvíli odbočí a smeruje až do Solance pod Soláňem. Tu začína 6 kilometrové, nie príliš náročné stúpanie. Dá sa ísť celé na hrubej, mám to osvedčené. Ako sa však cesta troška zdvihla, vrátil sa pocit vyčerpania. Do toho sa prvýkrát počas dňa pridala aj mierna horúčava a v stúpaní, ktoré by mi malo dokonale sedieť, som opäť trpel. Spolu s teplom sa vracali aj spomienky na Krakonoša. Nebolo to však také zlé, lebo po chvíli sa cesta ukryje pod stromami. Za každou zákrutou som očakával koniec stúpania, no ten nie a nie prísť. Taktiež ma pár jazdcov predbehlo, čo viedlo k totálnej demoralizácii. Z nej ma vytiahol jazdec, ktorého pravidelne registrujem na rôznych pretekoch v Čechách. Je ľahko spoznateľný podľa žltého rámu Šírer na vyšších ráfikoch a modernej sade. Rozprávali sme sa, aké je to ťažké udržiavať kondičku dostatočnú na zvládnutie týchto dlhých maratónoch. Neuveríte čo? Aj on mi napokon ušiel....

Videl som ho ešte na bufete ako si iba za jazdy berie pohár ionťáku a pokračuje. Ja som sa pekne vycvakol, doplnil bidóny a popíjal z pohárika. Odtiaľto to bolo už iba necelých 50 km, cez Kasárny a Trojačku. Veľmi ma preto povzbudilo, keď ma na konci zjazdu počkal a vytvorili sme aspoň útočný tandem. Po rovine vedúcej cez Veľké Karlovice až pod Kasárny som sa snažil udržiavať dobré tempo. Na tachometri však ukazovalo rýchlosť iba na úrovni 25km/h napriek tomu, že po minulé roky som sa tu pohodlne viezol skrytý v skupine 40kou...

Keď vystriedal kolega, šli sme ešte pomalšie. Bol to zjavne vynikajúci endurance pretekár, pretože šiel v podstate nonstop, možno pomalšie tempo, ktoré mu však vystačilo na plynulú zvládnutie trasy bez ohľadu na profil.

6. ĎALŠIE ĽAHKÉ STÚPANIE

Aj o Kasárnach si myslím, že je to oveľa ľahšie stúpanie ako sa o ňom hovorí (3,19 km, 8,9%). Až na pár strmších úsekov, je pomerne rovnomerné a sklon je priaznivejší aj pre ťažších jazdcov. Ako náhle sme však prišli na jeho úpätie, nohy začali bolieť a dokonca začali jemné náznaky kŕčov, zvlášť keď som si náhle preradil na najľahšie prevody. Tu som svojho parťáka pozdravil s tým, že sa možno uvidíme v cieli. Opäť som to bol len ja, moja váha, kopec a neskutočný praskot mojej prehadzovačky. (žiadny servisák nevie zistiť prečo, ale strašne mi v nej praská na ľahkých prevodoch, prípadne je to niekde inde, každopádne, ten zvuk je strašidelný).

Tu už som zažíval Krakonošské pocity. Nohy pálili, zaberali, no rýchlosť bola žalostná. Čakal som, že to bude ako v amerických filmoch. Spomeniem si na cieľ, s ktorým som sem prišiel a nejaká nadľudská sila vráti energiu do mojich nôh a ja v posledných dvoch stúpaniach preletím okolo desiatok jazdcov. UVOLAPŤIR! nedošlo žiadne zázračné vzkriesenie. Naopak, došiel štrkový, rozbitý úsek, kde človek musí ísť ako baletka, aby nerozrezal plášť, či nezlomil koleso. Prebrodil som sa štrkom a došiel na posledný strmý úsek z mačacích hláv. V nádeji, že na horskej prémii bude fotograf, som si zapol dres a nahodil drsný vrchársky výraz a riadne pridal. Fotograf nebol a tak som sa po prejazde horskou prémiou takmer zrútil k nohám tety obsluhujúcej bufet. Ako vždy, stále bolo všetkého na výber. Predo mnou nebol nikto, koho by som mohol predbehnúť, takže som si opäť vychutnával melón so soľou. Ešte mi nedá nespomenúť laureáta ceny za najštýlovejšie zvládnutie pretekov. Cena patrí jazdcovi na zelenom bicykli značky Škoda, ktorý sa na každom bufete pekne vyzul, pomaličky jedol a pozeral mobil. (napriek tomu mi nadelil pár minút). Na Kasárnach som ho počul ako telefonuje, že je v pohode, že už to dôjde a netreba po neho ísť autom. Nebolo to ale kvôli tomu, že by bol unavený, ale iba znudený.

7. PREDSA LEN EŠTE JEDNO EURO

Cesta vedie ešte troška do kopca a následne už je to len zjazd do Makova. Za mnou niekde veľmi ďaleko bol iba jeden jazdec, ktorý ma mohol pripraviť o euro, ale nepovažoval som ho za ohrozenie. Predo mnou taktiež nikto, takže som šiel zjazd pomerne opatrne. Je pomerne kľukatý a ja som bol riadne unavený, takže som nechcel riskovať pád. Zrazu to prišlo. Moje predátorské oko v diaľke zmerčilo súpera. Opäť som si naplánoval útok v štýle slávneho Kanibala. Chcel som ho roztrhať na kusy, aby ani len neuvažoval, že sa za mňa zahákne. A tak aj bolo. Bol to 65 ročný veterán Beskydu, ktorého práve trápili silné kŕče, moju pomoc nechcel (že to musí prechodiť) a tak som ho nemilosrdne rýchlosťou cca. 15 km/h predbehol a zanechal za sebou. V tej chvíli som bol presvedčený, že sú za mnou iba dvaja jazdci a z hanby si budem môcť ušiť kabát.

8. (NE) STRHUJÚCI ZÁVER

Zjazd skončil opäť v Makove odkiaľ vedie už iba jedno stúpanie. V ňom som sa pokúsil zaháknuť za cyklistu s velikánskym batohom, no ani toho som nebol schopný. Niekde vzadu som cítil dvoch rivalov a zároveň sa nádejal, že by sa predsa len ešte mohol nájsť predo mnou aspoň jeden jazdec. Šiel som preto, čo mi sily stačili. Keď som dve serpentíny pod sebou uvidel jazdca ako sa ku mne približuje, dokonca som zaradil hrubú a rútil sa na vrchol tohto, inak ľahkého stúpania na Trojačku (5km, 4%). Dobre, nerútil, pachtil, ale ten jazdec ma nedobehol. Keď sa cesta prehupla cez kopec, vedel som, že minimálne dve eurá sú zarobené, lebo z kopca mi to ešte ako tak šlo. Predbehol som aj chlapíka s batohom, odbočil smerom na Bílú a šiel z celých síl v nádeji, že tu v cieľovej rovinke sa mi podarí prekvapiť nejakú veľkú spokojnú skupinku. Opäť nič a tak som v Bílej iba zabočil do protismeru a sám prešiel cieľom. Neviem prečo, vyskúšal som si prejazd ala Gilbert, či MVDP a tak som meter pred páskou zosadol z bajku a cieľ ležérne prešiel. Časomerač iba pozeral, čo som to za podivína.

Po zjedení cestovín a dojazdení všetkých jazdcov som zistil, že som skonči celkovo stý zo 122 jazdcov a môj čas sa opäť o niečo zhoršil. Cca o 27 minút. V porovnaní s Krakonošom sa mi šlo však celkom dobre, až na posledné tri a pol hodiny....Bol som rád, že som celý Beskyd zvládol bez pádu, či defektu, lebo tu sú cesty miestami riadne drsné. Z výťažku som príliš nadšený nebol, ale stále je lepšie zlyhať ako sa nepokúsiť...

Ak by ste chceli tiež prispieť: Lidé mohou přispívat na dárcovské konto SOS Morava:

713271329/0300

Toto konto je určeno výhradně na pomoc po ničivém tornádu na Moravě. Proto nemusíte zadávat variabilní symbol, jak u jiných dobročinných organizací. Rádi Vám vystavíme potvrzení o daru a budeme Vás informovat o jeho využití. Stačí nechat kontakt zde. (IBAN pro příspěvky ze zahraničí CZ3903000000000713271329 / SWIFT kód: CEKOCZPP)

https://www.clovekvtisni.cz/clovek-v-tisni-vyhlasil-sbirku-sos-morava-7802gp

PS: Na fotkách nie som žiadnych