2. časť MAMUTTOUR – SAMÁ KRV A HOLÝ ZADOK

Tento názov je inšpirovaný našimi bulvárnymi médiami, lebo najlepšie sa predáva krv násilie a sex. Verím, že som to trafil dobre a tento článok je mojou vstupenkou medzi naozajstných influencerov! (žiaľ Lefevre podpísal Štybara a mne neostáva iné, ako cesta blogera). Som tak prefíkaný, že tento článok dám propagovať, takže nových čitateľov prinútim prečítať aj prvý diel....

NUDNÁ NEBULVÁRNA ČASŤ (keď chceš krv a nahotu, preskoč rovno na ďalšiu)

Ďalšia vec, čo sa musím naučiť, je mať ostrejšie lakte. Na bufete som totiž chcel slušne čakať v rade kým mi usporiadateľ naplní fľašku ionťákom a vodou, dačo si ďobnúť a pokračovať. Medzi mnou a stolom bolo tak 60 cm, čo znamenalo, že sa tam hneď natlačili minimálne dvaja jazdci, ktorí ma vyblokovali a ja som za nimi ostal stáť z prázdnymi fľaškami v ruke. Bolo to, ako keď majú v Lidli akciu a v regáli sú posledné dva kusy termotrička Crivit. Trvalo riadnu chvíľu kým som sa predral k stolu a dostal vodu. Pocit znechutenia však dokonale vykompenzovali neuveriteľne lahodné pagáče, ktorých som si zobral viac a vychutnával si ich počas následného zjazdu. To bolo niekde na úrovni 70. kilometra. Cítil som sa absolútne v pohode. Nasledovala jazda príjemnými širokými cestami, vrátane pár dobrých zjazdov, v ktorých som bol nadšený, ako sa mi darí plynulo a bezpečne zjazdovať, dobiehať a predbiehať iných jazdcov bez toho, aby ma napríklad vynieslo zo zákruty. Čítam teraz propozície preteku a vidím, že niekde na 92. kilometri nasledovala ďalšia horská prémia s veľmi nepríjemným názvom HADOVNA. Tento úsek som musel celý vytesniť z mysle asi kvôli názvu, lebo hady, napriek všetkým ich užitočným vlastnostiam, vážne nemám rád. Po HADOVNI mal nasledovať taktiež zjazd, označený ako nebezpečný. Nepamätám si však žiadny extrém.

GRAPY – keď s láskou spomínaš na Braunsberg

Čo si však bezpečne pamätám a ešte si veľmi dlho pamätať budem, je ďalšia horská prémia s názvom GRAPY. Nachádzala sa približne na stom kilometri, práve v čase, keď som začínal cítiť prvé príznaky únavy. V tom okamihu som mal priemerku okolo 34 km/h, čo znamená, že všetky kopčeky na ceste sme šli riadne zrezka. Nastúpaných sme mohli mať okolo 1700 výškových metrov. Vtedy som si uvedomil, že mám za sebou v podstate jeden Sereďmaratón a som ledva v polovici.

Stúpanie na Grapy začínalo za ľavou pravouhlou zákrutou, takže v podstate z nulovej rýchlosti. Keď nemáte naštudovanú trať, to, že nejdete práve len nejaký malý lokálny brdok si uvedomíte, až keď nohy začnú od bolesti zastavovať a vy zistíte, že vyšľapať kopec s vedúcou skupinou vychrdlých drsňákov nie je tá správna taktika. Takže aj ja som musel spomaliť a vrátiť sa pekne medzi jazdcov, ktorým som v tomto kopci z nevedomosti nastúpil. Prvú časť stúpania vedúcu z dediny do lesa som zvládol ako tak, no cítil som, že tento kopec nebude moja šálka kávy.

Obavy sa potvrdili, keď sme vyšli z lesa a pred nami bol strmý kopec (možno zjazdovka), ktorým viedla strmo hore úzka cestička.  Každý pozná ten superstrmý úsek na Braunsbergu (ok, nie každý, ale hádam každý bratislavský cyklista), tak toto boli tri Braunsbergy! Toto stúpanie vyhlasujem oficiálne za moje najťažšie, čo som kedy šiel (doposiaľ to bola bratislavská Koliba. Áno viem, že to sú mikrokopce, tu však ide viac o vzťah k nim, ako o parametre). Vďaka tréningu a schudnutiu viem skoro každý kopec, pokiaľ mi nejde o čas, vyťapkať pomerne elegantne. Tu som zdochýňal od prvého metra. Mal som zaradený najľahší prevod a aj tak som miestami nevedel pretlačiť kľuky. Prudké slnko mi tiež nepomáhalo a reálne som uvažoval, že budem musieť zastať. Snažil som sa držať jednej skupinky slušne vyzerajúcich jazdcov, no meter po metri sa mi vzďaľovali a ten úsek nie a nie skončiť. Na Braunsbergu takéto utrpenie skončí po cca. 6 minútach. Tu sa šlo celú večnosť a aj keď sa nachvíľu cesta čo len troška vyrovnala, bolo to iba preto, že nasledovala ďalšia „dvadsiatka“. Motivačne ma obehol chlapík na e-bajku, dal aj nejaký akože povzbudivý vtip. Netrpel som len ja, lebo zozadu sa ozvalo. „Běž do prdele, podvodníku!“

Ja proti e-bajkom nemám nič, som rád, že pomôžu ľuďom rozhýbať sa a robiť si výjazdy do prírody, ale tomuto chlapíkovi by som bol schopný hodiť papek do kolesa. (aj tak by som na to nemal silu) Cesta opäť vošla do lesa na hrebeň hory a prestala byť až taká strmá, no stále slušná. Tu som sa dotiahol na svoju skupinu a snažil sa udržať zubami nechtami. Pred nami však bolo vidieť ďalší veľký balík, trúfam si povedať, že vedúcu skupinu a mnoho mojich parťákov začalo makať, aby sa do nej dostalo. Ja som sa pokúsil tiež, ale skončilo to tým, že som sa opäť ocitol niekde medzi dvoma skupinami a nevedel som, či sa naháňať, alebo čakať. Terén to vyriešil za mňa a pred nami sa objavila ešte jedna rampa, ktorú som ledva vyšľapal a napokon bol rád, že som sa udržal so „slabšou“ skupinou. V jednej zo zákrut som videl fotografa, tak som aspoň efektne nastúpil na špicu skupiny a išiel zo sedla, aby som mal contadorovský záver, no práve keď som prechádzal v drsnej póze, fotograf odložil foťák.

Konečne bol koniec a nasledoval zjazd. Ako tak spätne čítam propozície, tento nebol označený ako nebezpečný, no podľa mňa bol najdrsnejší. Úzke strmé lesné cesty, ktoré končili zákrutou. Rýchlosť neklesala pod 60km/h. Najnebezpečnejší mi ale prišiel zrejme kvôli tomu, že na ňom bolo pomerne tesne pri seba veľa jazdcov, z ktorých každý chcel vyberať zákruty ideálnou stopu. Keď už zjazd končil a cesta sa vyrovnala, len tesne sa mi podarilo vyhnúť vysypaným kameňom uprostred cesty. Tu som videl prvého krvavého borca sediaceho za krajnicou ďaleko od bicykla. On sa šutrom zjavne nevyhol. Vyzeral byť ok, ale zrejme nepokračoval. Bolo mi ho ľúto, lebo mne sa s príchodom na rovinku opäť vrátili sily a začal som si užívať parádnu bicyklovačku.

AVENGER ENDGAME

Opäť som sa stal súčasťou väčšieho balíka, v ktorom sa pohodlne a bezpečne odviezol k najbližšiemu bufetu. Hladný som bol ako vlk a pri predstave, že budem ďalej odkázaný iba na nechutne sladké tyčinky a gély, ktoré som mal v drese, sa mi obracal žalúdok. Na bufete som sa preto najedol loveckej salámy a zobral pár „nebeských“ pagáčov. Telo vyslovene pýtalo soľ. Aj tu ma prekvapila tlačenica na bufete, takže kým som sa dostal na rad, bolo treba spolu s ďalšími naháňať asertívnejší zvyšok.

Musím povedať, že naháňanie na rovinách ma celkom baví. Vytipujete si skupinku jazdcov niekde kilometer pred vami, zapnete motor a užívate si ako ich dobiehate. Samozrejme, stojí to dosť síl , ale je to super pocit dorútiť sa do skupinky, ktorá ešte pred chvíľou vyzerala strašne ďaleko a chvíľu sa len tak voziť a zbierať minuté sily. Ak sa skupinka zdá byť pomalá a niekde vpredu sa črtá ďalšia, dá sa to celé zopakovať. Takto som si preskakoval, až kým som sa nepripojil ku skupinke, v ktorej som bol rád, že som rád. Väčšina jazdcov poctivo striedala a šlo sa tempo nad 35 km/h. Dúfal som, že si nového pasažiera hneď nevšimnú a nepošlú ma na špicu. Našťastie mali pochopenie pre prisťahovalca a na špicu som sa zaradil až keď som bol opäť čerstvý. Išlo sa tu vážne rýchlo a dokonca sme obiehali iné skupinky, ktoré neboli schopné zapojiť sa. Začalo mi to ale celkom dochádzať. Mali sme za sebou už skoro 120km a jazdci zo strednej, 143km dlhej trate začali s blížiacim sa cieľom riadne makať. Povedal som si, že ja ako 220kar nebudem ťahať špicu jazdcom, ktorí sa už v podstate blížili do cieľa. Keď som sa tak pozeral po našej skupinke, na jedného 220kara pripadali tak traja 143kári. Nikam som už nepreskakoval, iba sa viezol, pričom sme šli dostatočne rýchlo na to, aby naša skupina strácala členov. Vošli sme do Dřevohostic, poctivo som sledoval koleso predo mnou a rútimeä sa po mačacích hlavách. Zrazu počujem, že niekto kričí, že idem zle. Nechápal som a až po pár sekundách mi cvaklo, že tu sa trate oddeľujú a ja nechtiac pokračujem so 143karmi. Pohľadom čiernej mačky som zazrel na dievčinu, ktorá mala usmerňovať jazdcov, aby každý trafil svoju trať, riadne zabrzdil a cez parčík full gas letel sa vzďaľujúcimi sa 220kármi.

Dovtedy bolo všade plno cyklistov, dalo sa oddýchnuť v skupinke, ponáhaňať sa za rýchlejšími jazdcami a teraz.... Bolo to ako keď v Avengeroch ten zloduch vymazal polovicu civilizácie. Zrazu nikde nikto, v diaľke žiadni jazdci, za ktorými by sa dalo naháňať. Okolo mňa, kde tu jeden dvaja jazdci a cesty boli úplne prázdne.

NEZNÁMY MAKAČ NOSÍ ZNAČKU CONTINENTAL

O to viac mi záležalo na tom, aby som dobehol svoju bývalú skupinu, ktorej som sa stratil. Stálo ma to veru pekné sily, lebo ma zrovna nečakali. Uvedomil som si, že v tejto skupine je jazdec, s ktorým to ťahám od štartu. Hneď v úvode som si hovoril, že vyzerá ako drsňák, takže ma veľmi potešilo, že sa dokážem držať v tejto spoločnosti. Zapojil som sa do skupinky a chvíľu som sa len vyvážal. Bola dosť nevyvážená. Väčšinou bol vpredu chlapík bez čísla, Slovák v drese s logom výrobcu pneumatík Continental a ten si šiel vlastnú ligu. Ostatní sme za ním len vďačne viseli. Keď bol na špici, išlo sa cez 35 km/h. Samozrejme aj on potreboval oddych a vtedy začala ponúkacia hra, kto bude ťahať špicu. Väčšina jazdcov v skupinke však boli féroví borci, takže každý potiahol, koľko mohol a tak rýchlo ako mohol. Keď neťahal Coninental, pravidelne sme sa striedali ešte štyria, potom traja, potom už iba dvaja, ale už to vyzeralo iba ako keby sme sa snažili lepiť neustále vznikajúcu dieru za Continentalom. Často sa stávalo, že som dieru zalepil, šiel za ním a keď som sa otočil, moja skupinka sa vzďaľovala. Potom rovnako tak zalepil dieru za Continentalom druhý striedač, ja som dal prednosť pohodliu väčšej skupiny a tak Continental s druhým striedačom zmizli postupne v diaľke.

Naháňanie Continentala mi zobralo dosť sily, bol som hladný a smädný a prišla ďalšia drobná kríza. Moja skupinka išla tempom cez 30 a ja som musel nachvíľu rezignovať z aktivít na čele skupine a celé moje snaženie sa zúžilo na udržanie sa. Bol som ako na gume. V kopcoch ma odtrhli na 20-30 metrov a na rovine som sa vždy z posledných síl dolepil do skupinky. To bol jasný čas, že treba jesť. Zjedol som banán ulovený na poslednom bufete, tyčinku, vypil galón ionťáku a čakal, kým motory opäť naštartujú. Kde inde k tomu mohlo dôjsť ako na rodnej hrude, opäť v Komárne, kadiaľ viedla trasa po druhýkrát. Cítil som, že sily sú relatívne späť, takže som považoval za povinnosť začať poctivo striedať na špici. Skupina už išla iba okolo 30, vietor nefúkal, takže to nebola žiadna dráma. Dokonca som svoju skupinku občas utrhol a musel spomaľovať. Jediný, kto sa so mnou vždy držal a tiež zároveň utrhával zvyšok skupiny, keď bol na špici, bol starší pán (dovolím si tipnúť vek okolo 70rokov) na parádnom Canyone SLX na Sram Red (možno aj AXS, ale ten ešte nemám dostatočne okukaný).

Prišlo mi to divné a dokonca ma konšpiračne napadlo, že v malej skupinke nie som vítaný. Síce som sa relatívne najedol a napil, no nevedel som sa dočkať bufetu, ku ktorému sme sa blížili. Strašne som sa tešil na Colu a pagáče. Toto nie je reklama, ale cola je naozaj životabudič, cukor a kofeín, celkom ľahký recept. Pred bufetom nás však čakalo ešte dlhšie, nie moc strmé stúpanie, kde som sa rozhodol ísť čisto so svojou skupinou a nemíňať ani watt navyše na zbytočne rýchlu jazdu. Išlo sa krásnym chladným lesom, keď sme zrazu obehli chlapíka, ktorý sa vybral do úniku s Continentalom. Ani neviem, či sa s nami udržal alebo sa len plazil k bufetu. No a tu už sa moja záhuba začala blížiť. Bufet bol na vrchu posledného kopčeku. Keďže som vedel o bufete, vyšiel som ho úplne v pohode, veď hore sa všetci spojíme.

BULVÁRNA ČASŤ

NA BUFETE SA NEÚTOČÍ!

Prišiel som na Troják k vytúženému bufetu a hlavne vytúženej Cole. Prvý pohár som absorboval, druhý tiež a až tretí si začal vychutnávať. (celé to trvalo max 30 sekúnd). V rade na doplnenie ionťáku som bol opäť posledný a musel sa naťahovať, aby sa ušlo za naberačku aj do mojich bidónov. Konečne som sa dostal na rad, keď zrazu vidím, že na bufete sme už iba dvaja a aj ten posledný to už balí (bol to ten, s ktorým som jazdil od začiatku). Na to, že všetci borci zo skupiny mali už za jazdy pomerne ležérne tempo, na bufete boli ako formula v boxe. Ja som si ešte dovolil vtipkovať s organizátorom, čo si zrejme vyložili ako znak slabosti a rozhodli sa ma tam nechať. Pýtam sa, prečo ma do XXXX nemohli ešte tých 30 sekúnd počkať?!?!?!??!???? Chápem, keby som bol pijavica, čo sa iba vyvážala v balíku, ale veď ja som bol pilný ako dve včely. (až neskôr som našiel sebauspokojujúce vysvetlenie, že ma považovali za súpera, preto sa ma rozhodli zbaviť na bufete). Každopádne, čo staré cyklistické pravidlo, že NA BUFETE SA NEÚTOČÍ?!

Takže som do úst napchal dva pagáče, ktoré som musel hltať v celku ako pytón, do dresu zotri tyčinky s tým, že sa najem cestou, až sa mi podarí dobehnúť mojich „parťákov“. Normálne som si naplánoval, že až ich dobehnem a udržím sa do konca, v rovine pred cieľom ich utrhnem, nech si zapamätajú, čo je to fairplay.

TEÓRIA PREJAZDU ZÁKRUTY V ZJAZDE

Nasledoval však zjazd. Ako čítam teraz propozície, vôbec nebol označený za nebezpečný. Celkom pekná široká cesta s hladkým asfaltom a zákrutami. Na dohľad som mal môjho súputníka, ktorý sa tiež trocha zabudol na bufete, no zvyšok skupiny som nevidel nikde. Zjazd to bol parádny, zákruty som vyberal ako šéf a na srdci ma hrialo ako sa približujem k jazdcovi predo mnou. No a sme tu. Zjazd a zákruty sa pomaly končili. Pretekár predo mnou už bol na rovnom úseku a aj mňa čakala už iba jedna pravotočivá zákruta a budem sa môcť zaradiť za toho jazdca. OMYL!!!!!!! Zákruty boli dve. Po pravotočivej nasledovala ešte jedna ľavotočivá! Ja som však opticky visel už iba na jazdcovi predo mnou, ktorý išiel po rovine a tým pádom som si aj ja myslel, že už ma čaká iba rovina, takže som ešte dokonca stihol trocha popedálovať, aby som bol rýchlejší.

Teória prejazdu zákrutou hovorí približne toto: Pred zákrutou si primerane a dostatočne včas pribrzdi, opticky sleduj výjazd zo zákruty a telo ťa podvedome navedie na správnu stopu, do zákruty nabehni do veľkého oblúku (apex) a pri výjazde z nej mier už na vnútorný oblúk, kedy môžeš začať zrýchľovať!

PREJAZD ZÁKRUTY V ZJAZDE V PRAXI

U mňa to vyzeralo takto: „Típek je už na rovinke, kúsok odo mňa, musím pridať a zrazu búúúúm (oveľa viac by sa hodilo jéééééééb!) som v strede ľavotočivej zákruty, žiadny apex a idem absolútne rovno smerom do jarku. Všetky nadávky sveta spojte sa! Nepomohlo, mačkám brzdy (slovo mačka v slove mačkám?!?! náhoda, nemyslím si), zatiaľ jemne, no spomaľovanie nie je úmerné tomu, ako rýchlo sa približuje priekopa. Mačkám brzdy na doraz, blokujem kolesá a flekujem. Držím sa na flekujúcom bicykli a sústredím sa, aby som nespadol na bok. Zároveň sa modlím, aby bicykel stihol zastať, lebo krajnica je už tu. Hovorím si, že ok, je tam tráva, toto dopadne elegantným doflekovaním do trávičky. Uvažujem nad tým, koľko stratím na jazdcov predo mnou a zrazu opäť búúúúúúúm (čítaj jééééb), krajnica končí a tam cca 1,5 metrová priekopa s kamenistým brehom a zvyškom potôčika. Vedel som, že je riadne zle, ale stále som sa nádejal, že to nejak slušne dopadne, snažil som sa vycvaknúť z pedálov, stočiť bajk bokom a ustlať si to do mäkkého brehu. Nepodarilo sa. Jednu ľavú nohu som vycvakol, dokonca sa dotkol zeme, čo ma zabrzdilo, bajk uviazol v zmesi vysokej trávy a bahna a mňa odstredivá sila vymrštila cez riaditká do priekopy. Muselo to vyzerať ako veľmi nepodarené salto. V tomto prípade nedotočené salto mortale. Napálil som to vrchom hlavy priamo do zeme. To však nestačilo a akrobacia pokračovala, salto som dotočil tak, že som napálil chrbtom do brehu a ešte sa zopár metrov kotúľal dole, pričom som skončil xichtom vo vode. (je neuveriteľné, ako si to človek detailne pamätá, napriek tomu, že pád bol cca v 50ke a celé to trvalo iba pár sekúnd).

Už ako som padal, som vedel, že to bude prúser. Pri náraze hlavou som hneď ďakoval všetkým svätým za helmu. Breh bol naozaj kamenistý, no ja som mal obrovské šťastie, že hlavou som napálil práve do miesta, kde bolo väčšinou bahno, takže aj to prispelo k tomu, že teraz dokážem písať tento blog a trúfam si povedať, že aj normálne žiť. Ak by som helmu nemal, možno by som kvôli mäkkému podkladu nemal veľa tržných rán (zopár šutríkov tam predsa len bolo), no chrbtica by bola na „minďar“. Tým som si istý.

Pád však pokračoval, no zvyšok tela nemal šťastie na bahenný kúpeľ a to pekne bolelo. Najhoršie bolo, že ako som salto dotočil, celou silou som pravým zadkom dopadol na vyčnievajúci kameň. Keď som sa konečne prestal kotúľať a podarilo sa mi aj vytiahnuť hlavu z potoka, troška som sa vydriapal na breh a keď som zistil, že mám hlavu na mieste a celkovo žijem, precitol som a celým telom mi prechádzala naozaj brutálna bolesť. Bol som presvedčený, že mám polámanú každú kosť v tele, pričom najväčšie obavy som mal o panvu, ktorú som si parádne nabil. Ako sa tak Neymarovsky teatrálne zvíjam, pri ceste zastavili tri autá, z ktorých vybehli pasažieri na pomoc. Keď ma videli, rovno volali sanitku. Ten pád musel vyzerať presvedčivo.

Priznám sa, poriadne som zavíjal a pocit sebaľútosti ešte viac prehlbovala krv, ktorú som mal azda všade. Pasažieri z auta mi hneď išli na pomoc. Problém bol v tom, že som bol na druhom brehu priekopy a nevedeli sa ku mne dostať. V tom momente som bol úplne mimo a iba som im hovoril, nech nevolajú klasickú sanitku, ale takú, ktorej číslo bolo pre istotu napísané na štartovacích číslach. Pozerali na mňa nechápavo, no až neskôr som pochopil, že kvôli tomu, že moje číslo bolo roztrhnuté pár metrov od môjho „ležoviska“. Prvotný šok prešiel a tak som sám seba začal skenovať. Toto už zažilo zrejme veľa z nás. Ležíš a postupne v duchu kontroluješ, či je všetko celé. Moje prvotné samovyšetrenie ukázalo, že mám asi zlomenú ruku v lakti a s veľkou pravdepodobnosťou dačo s panvou, či chrbticou. Prešlo ešte pár minút a začal som byť presvedčený, že to predsa len nie je až tak zlé. Sadol som si, potom sa dokonca postavil. Na pravej nohe som moc stáť nevedel, lebo som mal strašne narazenú sedaciu kosť a kríže.

DOBRÍ ĽUDIA A GILBERTOVA DILEMA

Tiež som zistil, že krvavá pokrývka môjho tela je zapríčinená tým, že som letel cez potok a teda aj krv z drobných raniek sa rozpila po mokrom drese a koži do veľkých plôch. Troška som sa umyl v potoku a zistil, že pôvodcom krvi je v podstate len lakeť, chrbát a malé odreniny kde tu po tele. Výsledkom ďalšieho samovyšetrenie bolo rozhodnutie, že budem pokračovať v pretekoch, lenže sanitka už bola zavolaná a posádky auta sa o mňa naozaj poctivo starali. Keďže som pár metrov letel a strácal veci, postupne mI pomohli nájsť všetky veci vypadnuté z mojich vreciek. Brodili sa v potoku, v žihľave a dbali na to, aby som sa veľmi nehýbal a v súlade s inštrukciami záchranárov, nič nejedol a nepil. Najväčším úrazom boli kľúče, ktoré som mal v zadnom vrecku. Všetkých som poprosil, či by mi ich nepomohli nájsť, že je to dôležité, že iné nemám. Mal som na nich kovový prívesok cyklistu, podľa ktorého by sa mali dať nájsť. Po piatich minútach hľadania jedna zo žien uvidela v bahne na dne potoka niečo blyšťavé a slávnostne vytiahla.....prívesok, ktorý sa z kľúčov odtrhol. Neodradilo ju to a spolu s ostatnými začali vyťahovať bahno a hrabať sa v ňom, či im neostane v rukách kľúč. Napokon, keď už skoro stratili nádej, jedna pani, asi dva metre od miesta, kde hľadal zvyšok, vytiahla spolu s hrsťou bahna aj môj kľúč.

Stále som sa pohrával s myšlienkou pokračovať v preteku, veď aj Gilbert dokončil etapu TDF po takom páde, no ako odchádzal adrenalín, bolesť sa prehlbovala a keď prišla sanitka, dokonca som bol rád. Posledný pohľad som venoval bicyklu, ktorý ostal krásne zaparkovaný vo vysokej tráve bez najmenšieho škrabančeka. Bol som (a stále som) neuveriteľné vďačný ľuďom, ktorí mi zastavili a odišli až keď sa uistili, že som v dobrých rukách. V sanitke ma zafixovali, dali golier a urobili prvé vyšetrenia so zameraním, či je chrbtica v poriadku a ja som bol strašne rád, že pri žiadnom z potlačení som nezacítil bolesť. Na miesto nehody prišli aj policajti. Tí skompletovali všetky moje veci do vrecka na dôkazy. S tyčinkami, mokrým dresom, multikľúčom, náhradnou dušou a pod...to bola celkom slušná igelitka. V ochrannom kryte mobilu som mal aspoň občiansky a potvrdenie o cestovnom poistení.

Potom ku mne do sanitky prišiel policajt, aby mi protokolárne oznámil, že do súpisu vecí uvádza aj hodinky Garmin z môjho bicykla. Osvietilo ma a poprosil ho, aby zmačkol pravý horný gombík a ukončil aktivitu. Zjavne to poznal, lebo ju dal dokonca uložiť! Potom prišlo ešte jedno veľké prekvapenie, keď mi jeden z policajtov dal fúkať. Mali pri tom dosť úradný tón a dokonca sa ma opýtali, či sa dobrovoľne podrobím skúške na alkohol. Nepil som už rok a pol ani slzu, no aj tak som sa bál, že čo ak športové gély nejak zreagovali a ja nafúkam. Bolo to prvýkrát, čo mi dali policajti fúkať a samozrejme za nulu. Policajti mi veľmi pomohli s vecami a následne počkali s bicyklom až kým si poň neprišiel zberák, no aj tak som bol prekvapený z tohto úradného konania. Ešte vytiahli môj mobil a opýtali sa, že či majú zavolať mojej žene. Ani som si nechcel predstaviť, čo by to muselo byť, ak by zodvihla moje číslo a na druhom konci by sa ozvalo: „Dobrý den, tady policie ČR, Váš manžel mněl nehodu.“ Hneď som im zakričal, nech to nerobia, veď by chúďa manželvočku asi porazilo.

HOLÝ ZADOK V NEMOCNICI

Dostal som aj infúziu a pomerne v dobrej nálade rozprávajúc sa so záchranármi sanitka vyrazila smer Vsetín. Sám som sa testoval, či je všetko v poriadku tým, že som sa snažil spomenúť si na mená hokejistov, ktorí v časoch najväčšej slávy hrali hokej za Vsetín. Myslím, že som si spomenul na viac ako osamotní záchranári - rodáci.

Pekne na nosidlách ma doviezli až na chirurgiu, kde som ako ležiak na nosidlách predbehol všetkých v čakárni a mal VIP vstup priamo na chirurgiu a ortopédiu, kde sa ma ujala milá sestrička s doktorom. Ten najprv skonštatoval, že k nemu nepatrím, lebo bol ortopéd a ja potrebujem chirurga, no napokon sa ma ujal (neskôr vysvetlil, že som mu bol sympatický, tak nechcel, aby som sa prevážal po špitály). Bol som strašne špinavý, krvavý a ešte k tomu som nepochybne musel aj riadne zapáchať. Predsa len, mokré prepotené oblečenie a najmä ponožky v uzavretých tretrách museli zaplniť miestnosť arómou. Ruka vyzerala najhoršie, bolo ju treba zašiť a keď mi ranu čistili a dezinfikovali až som sa smial od bolesti. Fakt som niečo také nezažil.

No a potom prišiel na rad chrbát a zadok. Keď som sa pretočil, doktor si iba povedal Ježišmaria a povedal, že to bude fuška. Začal pinzetou vyťahovať z rán najväčšie kúsky kameňov a po chvíľke túto robotu nechal sestričke. Keď som si už tak ležal s holým zadkom otočeným ku stropu a sestrička zo mňa vyberala šutre a čistila rany dezinfekciou, zhodli sme sa, že je najlepší čas zavolať manželke. Keď mi zdvihla, čo najpokojnejším tónom som jej oznámil, že pretek už som dokončil len s tým, že som v nemocnici. Prvotná reakcia bola veľmi vystrašená a mal som fakt zlý pocit, že tomu ženušku vystavujem. Navyše, keď je odo mňa asi 60 km, bez auta, so psom a na chate pomerne ďaleko od civilizácie. Po chvíli som ju ale presvedčil, že som na tom v podstate dobre a že to bude problém viac logistický ako zdravotný.

BUDE TO ZA ČTYŘISTA

Všetky rany boli ošetrené, vyšetrenia dopadli dobre, takže som mohol ísť domov. Vlastne uvažovať nad tým, ako sa dostanem zo Vsetína do Přerova. Mal som na sebe iba mokré krvavé zablatené cyklogate a tielko (scampolo), na nohách mokré tretry a v ruke svoje vrecúško s dôkazmi. Bál som sa, že ma nebude chcieť zobrať ani taxík napriek tomu, že si môže riadne zarobiť. Z vrátnice nemocnice mi ho zavolali a došla Fabia v takom stave, že som bol šťastný, že som pred tým dostal tetanovku, lebo to bol ťažký humus. Už iba stručne zhrniem. Došiel som si do Přerova po bicykel, kde ma čakali organizátori oslavujúci ďalší úspešný ročník Mamuttouru. Dali mi bicykel, najesť a troška sme pokecali. Potom prišiel ešte telefonát zo Vsetínskej polície a my so ženou a psom sme sa museli o jedenástej v noci hodinu vracať do Vsetína, aby som na miestnom policajnom riaditeľstve podpísal zápisnicu o priestupku a dostal pokutu 400 CZK!!!! To bolo troška ako zlý vtip a tak to pripadalo aj policajtovi, no bol veľmi milý a zákon je zákon.

Tú a ani najbližších pár nocí som sa od bolesti príliš nevyspal, no ako odznievala bolesť, čoraz viac ma začalo štvať, že som nedokončil tak krásny a dobre rozbehnutý pretek. Chýbalo iba 60 km, priemerná rýchlosť bola nad 30 a nepochybujem, že by som to celé zvládol (ľudia z mojej partie skočnčili okolo 30. miesta). Troška rúhanie, keď si spomeniem na prvotné pocity po páde, kedy som bol presvedčený, že mám minimálne zlomené stavce.  Spätnou analýzou som zistil, že narazené kríže nemám ani tak, od kameňov, ako od obsahu vreciek dresu. Najmä kovový multikľúč sa mi výrazne dostal pod kožu (doslovne). Preto image neimage, odvtedy náradie už iba v podsedlovej kapsičke!

MATERIÁLNE STRATY

Popri tom som ešte začal bilancovať škody. To je tiež smutný príbeh. Na tento pretek som totiž šiel naozaj vyštrnganý. Mal som na sebe úplne nový dres Santiny Ace a nové špičkové gate Kalas Passione X 9. Obe po prvýkrát a pochvaľoval som si, že sú jednak strašne pohodlné a dvak, že konečne nevyzerám ako reklamný billboard. Obe veci sa pri páde parádne potrhali a taktiež som sa mi podarilo stratiť okuliare. Čerešničkou na torte bolo, že pri tom vyskočení z bicykla sa mi polozacvaknutou nohou podarilo skriviť veľký prevodník. Škody nebudem presne vyčíslovať. Tí zvedaví, nech si to ťuknú do googlu.

Celkovo by som toho mohol ešte riadne veľa napísať, lebo všelijakých mikropríbehov sa odohralo dosť, ale už je to aj tak strašne dlhé a mohlo by to začať byť podozrivé vašim kolegom v práci, keď to budete čítať.

ZÁVER

Na záver len dodám, že napriek zlému koncu považujem Mamuttour za nádherný, dobre zorganizovaný pretek. Budúci rok som tam zas, lebo toto je druh pretekov, ktorý ma baví najviac. Neviním ani čiernu mačku, lebo napokon všetko dopadlo dobre a mal som naozaj obrovské šťastie, že z toho bolo iba pár štychov a modrín. Po tejto skúsenosti sa však ešte viac divím ľuďom, ktorí jazdia na biku bez helmy a zároveň odporúčam, upustiť od imagu a náradie napchať do podsedlovej kapsy. Bolo len veľkým šťastím, že mi multikľúč naozaj neprerazil chrbticu. Dúfam, že bolesť v krížoch, ktorá mi to stále pripomína, tiež čím skôr pominie.

PS:

Povery proti čiernym mačkám fungujú. Posledne cestou na Liptov nám na Donovaloch prešla čierna mačka cez cestu. Poctivo sme opľuli prístrojovú dosku a pokračovali. Na ďalší deň v zjazde od Tatliakovej chaty za hustého lejaku s privretými očami som len v poslednej chvíli uvidel zavretú rampu na začiatku Roháčskej doliny a stihol zabrzdiť. Druhá scéna ako z filmu Nezvratný osud sa odohrala pri tom istom výjazde, kedy mi nedal prednosť šofér auta a skoro ma zrazil. Nielenže sa mi podarilo uhnúť a nespadnúť, ešte mal aj tú smolu, že to celé videli policajti v aute, ktorí ho hneď s majákom odstavili a začali riešiť. Na povery vôbec neverím, ale keď mi prejde čierna mačka cez cestu, radšej si odpľujem!