1. časť REPORTÁŽ: KRUŠNOTON 2019 XXXL (NAPIŠ TAM, ŽE TO BYLO NAPRD)

ZÁVER - BYLO TO NAPRD!

https://www.strava.com/activities/2607657694

Obvykle sa k úrovni a dojmom z preteku autor vyjadruje až nakoniec reportáže, jednou, dvoma vetami, ktoré už čitateľ ani poriadne nedočíta. Preto, hneď na úvod radšej napíšem, že organizácia, trate, ľudia, príroda a všetko, čo s Krušnotonom súvisí, je proste dokonalé! Odporúčam každému cyklistovi aspoň raz za „kariéru“ si dopriať výlet do ďalekých Teplíc a prejsť si tú správnu veľkosť Krušnotonu (na výber sú veľkosti od L až po XXL).

Mal som to šťastie po konci preteku prehodiť pár slov s Janom Tančinom, šéfom hlavného sponzora, firmy Koloshop, ale hlavne šéfom celého Krušnotonu. Keď som ho uvidel, chcel som ho aspoň pozdraviť a vyjadriť rešpekt za úžasnú organizáciou. Tiež som mu povedal, že napíšem z preteku reportáž, na základe ktorej si všetci moji followeri na budúci rok podajú prihlášku.

Bolo na ňom a aj na jeho kolegoch vidieť, že sú poriadne unavení, že s každým jazdcom, ktorý prišiel do cieľa opadá troška napätie. Povedal mi však, že radšej nech do reportu napíšem, že to celé stálo za prd a že nech ľudia nechodia, aby on mohol mať konečne jeden rok troška oddych (asi netušil, že mám iba 260 followerov). Toto by som prirovnal k tomu, ako keď cyklista vyšľape nejaký nechutný kopec a na jeho vrchu si povie, že už sa naň nikdy trepať nebude, no už v zjazde rozmýšľa, kedy sa naň vráti a ako by sa dal vyšľapať rýchlejšie. Je jasné, že tí ľudia majú Krušnoton proste v srdci a to sa na celom preteku prejavuje. Takže plním sľub a píšem, že to bylo naprd, ale vždy keď budem môcť, vrátim sa!

PREDKRUŠNOTONIE OBDOBIE

Tento rok sa pri príležitosti desiatych narodenín otvorila aj trať XXXL, 300km dlhá s prevýšením 6000 výškových metrov. Keďže tento blog doposiaľ stál na príbehu bežného úradníka (mňa), ktorý jemne detoxikovaný vianočným zemiakovým šalátom a zdeptaný, že sa nevedel navliecť do naježených cyklodresov verejne vyhlásil, že sa zúčastní KrušnotonuXXXL, nebola iná možnosť, ako si podať prihlášku práve na túto jubilejnú trasu.

Priatelia, poviem ako je.  Pretek trval 12 hodín, takže si ho zrovna detailne nepamätám. Čo však ostane navždy, je 100 lajkov pod fotkou na Instagrame a úžasný pocit. Posnažím sa Vám však troška týchto pocitov posunúť. (asi to bude dlhšie čítanie, tak v prípade, že čítate tento blog v práci, pozor, aby sa vám na monitore nezapol šetrič.

STRUČNE O PREDKRUŠNOTONIOM OBDOBÍ

Prihlášku som si podal až v polovici júla počas dovolenky v Toskánsku. S manželkou sme to mali krásne zohraté. Spoločne sme vyšli z nášho prenajatého príbytku, ona k moru a ja na požičanom cesťáku do hôr. Chcel som to v kopcoch rúbať čo najviac, no horko ma väčšinou spomalilo. Počas tých obvykle  5-hodinových výjazdov som mal veľa času uvažovať nad výhovorkami, no žiadnu som nenašiel a jeden večer po príjazde som konečne podal prihlášku a zaplatil štartovné. Ak by som pokračoval v takomto zdĺhavom opise, článok by mal sto strán, takže túto fázu zostručním.

Za posledný mesiac pred Krušnontonom som absolvoval možno 4-5 tréningov, prevažne na Kolibe, inak som sa iba vozil. Dva týždne pred K. sme boli v Tatrách, kde som absolvoval výjazd na Sliezsky dom a Hrebienok. Práve Sliezsky dom mala byť taká previerka. Prekvapivo som ju celkom dobre zvládol a môžem povedať, že zatiaľ to bolo asi to najťažšie, čo som šliapal. Na ďalší deň sme dali aj turistiku a po zvyšok týždňa som sa kvôli svalovici nedokázal posadiť ani na wc. Stihol som v podstate už len jeden tréning, PVK, v rámci ktorého som prekonal skoro všetky kopcové PRká. To ma však absolútne dorazilo a v podstate som nebol schopný akéhokoľvek tréningu. Preto som sa už iba vozil a sústredil na úpravu hmotnosti.

Na to som skutočne pyšný, lebo váha klesla pod neuveriteľných 76kg, najmenej za tento rok a tiež za posledných desať. V rámci vedeckého prístupu k príprave som dva týždne pred K každý deň zjedol dve magnézia a posledný týždeň tiež minimálne jednu porciu cestovín. Aj preto som sa na štart postavil ako 77kilový. Najazdené som mal cca 6300 km a nastúpané okolo 60.000 výškových metrov. Technická príprava spočívala v tom, že som iba riadne umyl bicykel, dotiahol všetky skrutky a premazal, čo sa dalo. Ako som doťahoval, zistil som, že prešmýkač držal iba silou vôle, tak som ho dotiahol. Až v stredu večer som zistil, že som ho primontoval úplne nakrivo a tak som sa do noci babral s tým, aby som ho dal do ideálnej polohy. Vo štvrtok sme si so ženou dali tradičnú obrátku a mne sa potvrdilo, že môj bajk od utorkového ranného výjazdu vydáva nejaké pazvuky. Na kľude mi to vôbec nepridalo, no do nejakého rozoberania som sa už radšej nepúšťal.

Do Teplíc sme sa vydali v piatok a navigácia mi namiesto reálnych štyroch hodín z Bratislavy, ukazovala sedem. Bolo mi skoro do plaču. Zahorekoval som nad tým na Instagrame, na čo mi Kopaničiar odpísal, že aj kvôli tomu je rád, že sa rozhodol neísť. Musím povedať, že z mojej strany to bol pekný trik, lebo ten čas mi navigácia ukázala kvôli tomu, že som mal vypnuté diaľnice. Hold, jeden súper dole...

Do Teplíc sme prišli aj tak až po ôsmej večer, stihol som prezentáciu a spustil svoj predpretekový program. Teda nabiť Garmin, mobil a spučiť poslednú gigantickú dávku cestovín. Sadli sme si do reštaurácie, objednali cestoviny a v celých Tepliciach vypadol prúd. Nešlo nič a ja som začal hysterčiť nad tým, že na pretek pôjdem hladný a bez garminu.

 Asi o jedenástej opäť naskočil prúd, dostal som cestoviny a nabil Garmin, čo ma trocha upokojilo. Ešte som nachystal všetko, čo budem na druhý deň potrebovať a relatívne slušne som sa vyspal, cca 5 hodín. Ráno som mal budík na 5.15, aby som sa stihol najesť palaciniek a mal dostatok času na niektoré veledôležité činnosti...

O 5.45 ma pred hotelom čakal už športový riaditeľ Miloš a majiteľ tímu Erik (tieto funkcie si určili na základe mne neznámeho kľúča), ktorí mi poskytli luxus tímovej podpory a mechanického vozu. Pôvodne chceli tento plán predo mnou utajiť a prichystať mi až prekvapko na trati, no potom to premysleli a rozhodli sa dať mi vedieť už vo štvrtok večer. Takže som si ako správny profík zobral do „mechaničáku“ aj pár náhradných kolies a nemusel so sebou brať všetky gély a tyčinky, ktoré spolu vážili viac ako 1kg.

Na štarte som bol kúsok po šiestej a zaradil sa tak, aby som bol niekde v prvej tretine balíka (o 6.30 štartovali 250 a 300 km trate, 110 a 180 km mali štart až o 10.00). Mechanici študovali trasu a manželka sa pokúšala zmierniť moju nervozitu. Ani si ale nevedeli predstaviť, aký som bol v skutočnosti nervózny. Vedel som totiž, že sto km v kopcoch dám s prstom v nose, dvesto tiež prejdem dôstojne, ale netušil som, ako zareaguje moje telo na úsek medzi dvestým a tristým kilometrov. S výnimkou BA-Jasná a tradičnej Tour de Lučenec, som nikdy viac ako dvesto km neprešiel a aj to bolo vždy len v pohodovom tempe.

Najdlhší pretek roku bol BeskydTour, ktorý mal 160km s necelými 3000výkošvými, teda polovička Krušnotonu a v cieli som bol riadne zničený...

BEZ TIGRIEHO OKA SA JAZDIŤ NEDÁ - ŠTART

Ako som už písal, čas pred štartom letí strašne rýchlo. Stihol som teda ešte splniť influencerské povinnosti a dať nejaký príspevok na siete, bozk na rozlúčku manželke (nevedel som, na ako dlho sa lúčime) a začalo odpočítavanie štartu. Padol štartový výstrel a ja som ostal absolútne zmätený. Žiadne eye of the tiger!!! Nevedel som, či mám vôbec vyraziť, alebo čo sa deje. Potom kameň zo srdca. Eye of the tiger začalo hrať a ja som mohol zacvakol pedále.

Od začiatku organizátori jazdcov upozorňovali, že v noci riadne pršalo a cesty sú mokré, no lepšie ako stokrát počuť je raz zažiť. Hneď v úvodnej cyklotlačenici som musel náhle zabrzdiť, zdrapol zadnú brzdu a chytil taký šmyk, že ma skoro predbehlo zadné koleso. Zľakol som sa tak, že som sa spotil až za ušami a...a zas som pri ďalšej tlačenici zdrapol zadnú brzdu a opäť skoro hodil papuĽu. Okamžite sa mi vrátili spomienky na mamutí drift, ktorý ma poslal do nemocnice. Od toho okamihu som ku každému brzdeniu pristupoval s vedeckou precíznosťou. Možno sa nadtým mnohí zasmejú, ale brzdenie je celá veda a často robíme veľkú chybu napríklad tým, že zjazdujeme akoby v tranze. (ruku na srdce, využívate plnohodnotne prednú brzdu???)

Po tomto moralizovaní sa vraciam na trať. V prvom rade divné pazvuky bicykla sa hneď opravili tým, že zanikli v dunení ostatných bicyklov, takže som sa hneď cítil lepšie. Ešte lepšie bolo, keď som počas preteku zistil, že každému druhému cyklistovi vydáva bicykel oveľa horšie zvuky ako ten môj a to bez ohľadu na to, či sa jednalo o najnovšie Bianchi alebo starý Favorit.

IDEM SI SVOJE

Úvod pred letmým štartom vedie Teplicami, často po úsekoch s mačacími hlavami, kde jazdcom bidóny vyskakovali z košíkov. Prišiel prvý kopec a ja som hneď cítil, že moje nohy budú trpieť. Celý čas som si opakoval, že ma ani len nesmie napadnúť pokúšať sa niekoho dobiehať alebo vyvíjať akúkoľvek pretekársku činnosť. Bál som sa však, že ostanem sám, takže predsa len som sa troška viac zmačkol, aby som sa udržal v popredí balíka. Od začiatku mi bolo jasné, že alfa a omega tohto preteku je, neostať nikdy sám. Prvý kopček, sa mi napriek bolesti nôh, podarilo prejsť v čelnej skupine. Organizátor odštartoval letmý štart a vyrazilo sa. Išlo sa pekne rýchlo a tempo sa blížilo k 50ke, príliš sa to nelíšilo od úvodu Sereďmaratónu a podobných pretekov. Po rovine fullgas, do zákruty HAMA (silné brzdenie po východniarsky) a zas fullgas. Držal som sa v špici balíku, za kolesom jazdcov z nejakého nemeckého tímu, no zrazu pozerám, že pred nami je diera a v ten deň som určite nemal akékoľvek ambície ju lepiť. Za nami bolo ešte dvesto jazdcov, takže žiadna panika a našiel som si nových kamarátov (keďže ten nemecký tím doplnili ďalší dvaja a spoločne dolepili prednú skupinu). Naša skupina mala asi 8 jazdcov, vzorne sme striedali, až som sa od samej radosti rozhodol, že skupinu dotiahnem až späť do prvej skupiny. Dal som pokyn, aby sa spolujazdci pripútali a namiesto zašívania sa, som rúbal 50kou po zvlnenej rovine. K špici balíku sme sa priblížili tak na 100 metrov, keď prišlo mierne stúpanie a z 50ky bola zrazu 25ka a náhle som bol rád, že visím na chvoste našej skupiny. Uľavilo sa mi keď špica zmizla dakde za zákrutou a dúfal som, že sa mi toto pseudotempárske intermezzo neskôr nevypomstí. Spolupráca našej skupinky bola vzorová. Úplne bez rečí sme sa rozdelili na tých, čo ťahajú a tých, čo neťahajú. V úvode to ale človeku tak nevadí a nemal som problém sa prestriedať.

Ako sme si tak šli dedinami, hneď na prvom kruháči sme sa museli vyhýbať parádnemu Cannondalu Systemsix, ktorý ušiel spod zadku svojmu majiteľovi a zobral so sebou najmenej jedného jazdca. To bolo ďalšie upozornenie, že dnes to naozaj pořádně klouže (už som ako tí Slováci, čo po víkende v Čechách začnú rozprávať česky).

Chvíľu to vyzeralo, že počasie bude úplne dokonalé. Mierne pod mrakom a 20 stupňov. Preto som si pochvaľoval, že som vyrazil v krátkom komplete a nadával na vestu a návleky, ktoré mi zaberali miesto v zadnom vrecku a pod dresom. V tomto dokonalom počasí sme sa rútili zvlneným terénom. Na špici sme sa striedali čoraz menej, lebo sme pochopili, že chlapík na Bianchi Infinito v oranžových tretrách je taký silný, že mu robíme v podstate iba komparz a tým, že mu striedame špicu ho v podstate iba zdržujeme (jediným jeho negatívom bolo, že sa dopustil prehrešku v podobe členkových ponožiek). Striedal som mu vyslovene iba v prípade, že dal znamenie, no zrazu sme sa ocitli sami dvaja, pomerne ďaleko pred zvyškom skupinky. Ja som chcel čakať, Bianchi si chcel  ísť svoje, tak som s ním ostal. Prvé väčšie 6km dlhé stúpanie sme dokončili už úplne sami, prišla rovina, Bianchi mi dal znamenie, aby som vystriedal a zrazu sme naberali prvých odpadlíkov z čelnej skupiny. Šli sme tak rýchlo, až som sa bál, či robím dobre, že sa nechávam unášať týmto tempom. Potom nás už ale privítali Krušné hory a mne bolo jasné, že tento únik do cieľa nedôjde...

Prvýkrát sme vošli do hustej hory, Bianchiho som prepustil zo služieb a sústredil sa na svoje tempo. SVOJE tempo znamená, že sa nesmiem dostať niekam nad 175 pulzov a cca 280 wattov. Samozrejme, som schopný ísť aj vyššie, no toto sú čísla pri ktorých viem ísť v kopoch dlhodobo a relatívne rýchlo (zároveň odbornú časť publika prosím o to, aby dané údaje brali s veľkou rezervou). Dá sa to označiť, ako „ÍSŤ SI SVOJE“. Čím vyššie niekto má to SVOJE, tým vyššie sa v maratóne umiestni. Kto sa nechá vyprovokovať a zbytočne často ide nad SVOJE, ťažko na to doplatí. Zvlášť pri takýchto extrémoch.

Okolo som zaznamenal pár jazdcov, ktorí išli každý kopec ako Contador, funeli, akoby bol na vrchu cieľ. Mal som aj chuť jednému povedať, nech neblbne, že je dlhá cesta pred nami, no bol to Nemec a moja nemčina dávno zapadla prachom. Zapamätal som si jeho číslo a borec do cieľa žiaľ nedošiel.

V prvých stojkách (ktoré som si poctivo odsedel) sa mi hneď potvrdilo, že 5 hodín sedenia v aute pred pretekom nie je zrovna ideálna príprava na záťaž. Obe nohy ma riadne boleli. Každá troška inak, podľa toho, v akej polohe zatuhla počas šoférovania. Chrbtica tiež poriadne zavíjala, krk som si necítil a ešte aj rameno bolo nejako zaseknuté. Nádejal som sa, že je to len tradičná úvodná kríza a že to časom prejde, no zatiaľ sa to len zhoršovalo. Prvý kopček som si pretrpel, Bianchi bol iba pár metrov predo mnou, takže pohoda. V následnom zjazde sme sa opäť všetci spojili, pribudli ďalší odpadlíci z prvej skupiny a musím povedať, že z nás bol veľmi kvalitne obsadený balík približne 20 jazdcov. Išli sme naozaj krásne rýchlo, špica sa točila úplne ukážkovo a ja som sám seba musel chváliť za to, že som sa snažil držať od štartu čo najviac vpredu. Skupinka šla ako guľa, v stúpaniach niekto odpadol, no nahradil ho zas iný odpadlík z čela pretekov, ktorý bol zárukou vysokej rýchlosti. Ja som robil všetko preto, aby som sa v tomto vlaku udržal, čo bolo najmä v miernych stúpaniach, kde sa vôbec nespomaľovalo, dosť náročné.

Ako som vyššie písal o tých rapkajúcich bicykloch, tak tento úsek v našej skupine šiel po celý čas chlapík, ktorého novučký Tarmac vydával také zvuky, že každý čakal, kedy mu praskne pod nohami rám. Nechápem, ako to mohol vydržať a neskôr som bol celkom rád, keď začal zaostávať a ak na tom bajku dokončil, musel mať nervy z ocele.

V tejto skupinke som mal zároveň čas obdivovať aj ten Cannondale Systemsix na Sram AXS a cca. 80kach kolesách. Viem si predstaviť ako sa na ňom v balíku presúva nejaký čistokrvný špurtér typu Cavendish, ale ako sa dá na tomto ísť vrchársky pretek dlhý 300 km som vážne nechápal. (technické okienko).

SVATÁ PĚTICE

Potom prišiel prvý vrchol z tzv. Svatej pětice Krušných hor. Svatú pěticu tvorí päť vrcholov, ktoré na 28 km majú spolu prevýšenie 2070 metrov s priemerným sklonom 7,4%. Prvý z kopcov bol Sněžník. Niečo nad 4km dlhý kopček so sklonom 8,27%. Kopec začínal v dedine, kde nás povzbudzovali domáci a ja som vedel, že toto bude riadne bolieť. Nieže by som nevládal, ale stále som bol celý stuhnutý z auta a strašne ma pálili zadné stehná. Chrbtica utešene sekundovala a do toho prišiel dážď. Rýchlostne som sa ale držal celkom dobre, takže základný cieľ, udržať sa vo väčšej skupine, bol zachovaný. Ako bonus ma však chytil parádny alergický kašeľ a normálne som videl, ako sa snažia ostatní odo mňa dostať čo najďalej. Záchvat kašľa v strmom kopci je naozaj to posledné, čo človeku chýba. Nachvíľu som absolútne spomalil a sústredil sa na hlboké dýchanie až záchvat prešiel. Na konci stúpania bol prvý bufet, takže som vedel, že mi skupina neujde. Pocit, že si idem SVOJE a ešte stíham dobiehať ľudí, čo mi ušli počas zdravotnej pauzy bol príjemný. Obával som sa, či ma telo predsa len neklame a v skutočnosti idem nad limit (tieto obavy som mal v podstate celý pretek). Prišli sme na bufet a jediné, čo som potreboval doplniť, bola jedna pollitrovka ionťáku, inak mi zatiaľ nič nechýbalo. Mal som ideálne prázdny žalúdok, lebo palacinky akurát vytrávili a o prísun cukrov a živín sa postaral gél, ktorý som si dal pred stúpaním. Nedalo mi to a predsa len som si zobral sójový rez do zásoby na horšie časy. Ešte som si otočil šiltovku pod helmou šiltom dopredu a vyriešil som tak problém s neznesiteľným stekaním potu do očí priamo za okuliare. Moja nová helma Oakley ARO3 je síce pohodlná a pekná, ale odvod potu americký inžinieri skutočne nezvládli.

Celý pretek som poňal ako 6 samostatných úsekov od bufetu k bufetu. Prvý úsek bol teda za mnou, nasledoval riadne ostrý zjazd, kde som nešiel pod 60 km/h a na jeho konci som si uvedomil, že telo sa definitívne rozhýbalo a bolesti prešli. Síce mi už netiekol do očí pot, ale za to začalo celkom slušne pršať a človek nevie, či si okuliare nechať, alebo dať dole. Musím však povedať, že tu inžinieri z Oakley urobili robotu dobre a po prejdení skla rukou, som mal na dlhú chvíľu perfektný výhľad. V dlhších stúpaniach však aj tak zakladám okuliare do helmy. (stručná recenzia výrobkov Oakley)

NÁVRAT DO REALITY: Pri písaní tohto reportu ma do reality vrátil sused, ktorý mi zazvonil s tým, že ho vytápame. Je piatok v noci a ja sa teším ako cez víkend zoženiem inštalatéra, ktorý nám vybúra a opraví sprchový kút....Toto sú pravé starosti nás obyčajných hobbíkov...

Nasledovalo desať kilometrov falošnej roviny, kde som sa ale pohodlne viezol v dobrej skupine. Nasledovalo „sväté“ stúpanie z Kninínec na Nakléřov. 4,27 km dlhé, 7,38% strmé. Na rovinu sa priznám, že toto stúpanie si príliš nepamätám, nakoľko viedlo skôr pomedzi polia na otvorenej ceste a jediné na čo som sa sústredil bolo koleso predo mnou. Príliš sa nespomaľovalo a najmä v miestach, kde stúpanie dosahovalo 17% bola riadna fuška udržať sa v skupine. To bolo na približne 62 kilometri.

Pokračovala krátka pasáž strávená zašívaním sa v balíku, stúpanie z Krásneho lesa do obce s príťažlivým názvom Adolfov, opäť pár kilometrov falošnej roviny, až sme sa rútili do mesta Krupka, s krásnym rovnomenným zámkom (alebo kláštorom, či kostolom, proste veľkou historickou dominantou). Zrazu z diaľky počujem známy hlas. Zaostril som a v diaľke vidím svoju ženušku ako poskakuje a povzbudzuje. Videl som ju skôr, ako ona mňa, takže keď som na ňu zamával, jej radosť bola o to väčšia. Športový riaditeľ Miloš a majiteľ tímu Erik tiež o 106 povzbudzovali a musím povedať, že mi to dodalo riadne veľa energie.

Tú som potreboval, lebo nasledovalo podľa mňa najťažšie stúpanie Svatej pětice, Komárka. 5,6 km dlhé a 9% strmé. Až keď som sa vliekol do extrémne strmého kopca vedúceho námestím obce, uvedomil som si, že toto stúpanie som už šiel minulý rok v rámci 180km trate. Vtedy som na ňom trpel, lebo som mal o 10kg viac a bolo takmer hneď po štarte. Teraz som na ňom trpel z dôvodu, že sme mali v nohách už cca 90km, priemerku vyše 30km/h a okolo 2000 výškových. Vedel som, že tu pre mňa nemá zmysel pokúšať sa udržať v nejakej skupine, no kým som videl na Bianchiho, bolo to OK.

Tento kopec je naozaj ťažký, ale zároveň aj neskutočne krásny. Idete pomaly, takže máte čas kochať sa pohľadom dolu do údolia. Zvlášť teraz, keď boli hory zahalené v hmle a opare, to malo naozaj čaro. Išiel som si samozrejme svoje. Pár Contadorov ma predbehlo, aby som ich vyčerpaných dobehol ešte pred vrcholom, no výsledok bol, že celá naša skupina sa v podstate rozpadla. Snažil som sa aspoň na dohľad držať Bianchiho, ktorého „svoje tempo“ bolo zjavne vyššie. Ako na každom stúpaní, aj tu bola každý kilometer tabuľka s parametrami najbližšieho oho ďalšieho, len trvalo akosi dlho kým som sa premiestnil k ďalšej. Vždy keď sa sklon stúpania zmiernil, snažil som sa čo najviac priblížiť k Bianchimu a pomerne sa mi to darilo. Keď však prišla ďalšia strmá serpentína, Bianchi si šiel ako by sa nechumelilo a zas sa mi troška vzdialil. Na týchto úsekoch už bolo možné vidieť prvých zosadačov a samoopúšťačov.

Konečne sme sa vyťapkali do lyžiarskeho strediska Komáří Húrka, pričom krátko pred cieľom som videl ako ma predbieha môj „mechaničák“. Už len to, že viete, že niekde na blízku je pomoc, je neskutočná psychická vzpruha. Na vrchu kopca som bol ale veľmi sklamaný, lebo som si myslel, že tam bude bufet. Namiesto toho nasledovalo ešte pomerne ťažkých cca 15 km na Cínovec. Nejak sa mi nepodarilo zaradiť sa do skupinky, takže som prvýkrát okúsil pocit samoty na trati. Neskôr sme sa predsa len pozliepali viacerí a tak došli na bufet.....Bufety na Krušnotone, to je osobitná kapitola a aj ten zjazd, čo nasleduje z Cínovca, ale o tom až v ďalšej časti.

Na fotkách môžete vidieť, čo všetko som si zabalil, pár drsných svojok z trate a na záver foto tímu CYKLOVER..

20190808_211726jpg
20190810_120134jpg20190810_124802jpg20190810_061213jpg