REPORTÁŽ: MAMUT TOUR – kliatba čiernej mačky (obsahuje mysteriózne prvky), 1.časť

Časť 1

Denne mi chodili tisíce správ (alebo aj nie?) , čo je so mnou, prečo som sa odmlčal zo sociálnych sietí. Možnosti sú nasledovné:

a) Patrick Lefevre ma po mojom výkone na Mamuttour zavolal na sústredenie Quickstepu na Malorku, aby som sa postupne zoznámil s tímom a budúci rok bol plne pripravený na jarné klasiky,

alebo

b) pár dní som bol rozbitý ako vajíčko a to tak v dôsledku veľkej únavy z preteku ako i z úderov pri páde, potom som nemal chuť sa k tomu vracať, potom som mal veľa roboty a nemal čas a potom sa mi nechcelo...

Odpoveď však zistíte až v roku 2020, podľa toho, či sa ma uvidíte na štartovej listine Strade Bianchi alebo nie.

Začnem pozitívne

Mamuttour bol super! Pôvodne som mal víkend 25. – 26. mája stráviť na pretekoch na mojej domácej hrádzi na Čuňovskej časovke dlhej 12,5 km a v nedeľu opäť, takmer na domácej trati v okolí Perneku s dojazdom na karpatské Stelvio, Pezinskú Babu (75km). Spolu teda ani nie 90 pretekárskych kilometrov. Keď som si to porovnal s Mamuttourom, ktorý štartoval v českom Přerove, čistá nuda. Mamuttour mal krásnych 220 km a 3.750 výškových metrov. Ak píšem nuda, nemyslím tým, že by to bolo pre mňa príliš ľahké alebo tak. Časovka je makačka, no celé to trvá v podstate iba pár minút bez nejakej nádeje umiestniť sa medzi makačmi s TT bicyklami, prípadne aspoň s časovkárskymi nástavcami a na preteku v Perneku by som mal jedinú ambíciu, čo najdlhšie sa udržať v balíku (dosť nepravdepodobné) a potom nájsť nejaké sily vyťapkať dôstojne Babu. Namiesto toho som mohol prejsť na bicykli riadnym kusom nepoznanej krajiny, vyskúšať nové stúpania, pričom sa mi o jedlo a pitie stará organizátor. Keďže to bolo niečo vyše dve hodiny autom od Bratislavy, jasná voľba. Dokonca sme si s manželvočkou a psom z toho urobili pekný víkend v novom prostredí (taký bol plán).

Začiatok skazy (túto časť preskoč, ak máš záujem o seriózne čítanie)

Do Přerova sme prišli po robote v piatok večer. Na stránke organizátora som zistil, že sa dá zaregistrovať až do deviatej večer. Stihol som to medzi poslednými a šiel si nakúpiť zásoby tyčiniek na pretek. Cestou do Radslavíc, kde sme mali ubytovanie, ma pri prejazde dedinou zamrazilo. Cez cestu mi pomaličky, sebavedomo prechádzala zelenooká čierna mačka športovej postavy. Normálne som musel zastaviť a prisamvačku sa na mňa pozerala drzým pohľadom. Česi by použili výraz, že sa na mňa vyložene šklebila. Nie som žiadny poverčivý strachoput, takže som pohľadom neuhol a nechal ju prejsť. Úškleb som jej opätoval. To som asi nemal robiť, lebo som v spätnom zrkadle videl, ako sedí na ceste, pozerá na mňa a mieri na mňa čiernou labkou. (toto je ten mysteriózny prvok ovplyvnený mojou láskou k magickému realizmu).

Vtedy som si pomyslel, že z tohto môže byť prúser. Uvedomil som si totiž, že ja som túto konkrétnu mačku so zelenými očami a vyšportovanou postavou už niekde videl. Bolo to presne prvého mája počas môjho výjazdu na Myjave. Počas stúpania do strmého kopca v obci Jablonka mi práve táto mačka prešla cez cestu a rovnako drzo sa na mňa „šklebila“. Ten výjazd som zakončil poriadnym pádom, ktorého následkom bolo pár bolestivých rán a modrín a ešte aj ohnutá pätka na Mercxkovi (román Belgická túžba pokračoval tým, že som dal pätku napokon vyrovnať a náhradné mi prišli až po piatich týždňoch).

Ešte ten večer som na facebookovskú stránku cyklover (dal/a si už páčika??) uverejnil, akože žartom žiadosť o radu, čo treba robiť, keď idem pretekať a prešla mi čierna mačka cez cestu. Padli rôzne rady: cúvnuť, opľuť prístrojovú dosku, zraziť ju, no ja namiesto týchto opatrení som sa nerozumne uspokojil s logickým vysvetlením, že keď ti prejde čierna mačka cez cestu, znamená to, že niekam ide...

Pretek (seriózne čítanie)

Tak, ako som sa na pretek prihlásil absolútne spontánne, neštudoval som poriadne trasu alebo aspoň jednotlivé stúpania. Stačilo mi, že som vedel, že na trati sú 4 bufety a veľa kopcov. Ešte pred pretekom som si na Instagrame (sleduješ?) písal s Petrom, ktorý ma varoval pred Grapami. Stihol som si tiež prečítať, že ma čaká pár nebezpečných zjazdov. Pár ľudí mi napísalo, že si mám dať pozor a že držia palce. Kamoške Janke som odpísal, že som v zjazdoch poseroutka a preto žiadne strachy.

Štart bol 8.45 a ja som dorazil na miesto 8.20, takže kým som sa z parkoviska dostal na štart, ušlo sa mi miesto takmer na úplnom konci balíka. Stále tá istá chyba. Nepamätám si, či aj teraz hralo na štarte Eye of the tiger, lebo to, že už sa odštartovalo som zistil až keď sa pohli cyklisti predo mnou. Z areálu strednej poľnohospodárskej školy v Přerove sa celý balík vyhrnul na rovnú cestu, kde som sa opäť musel zo všetkých síl predierať dopredu. Na rovnej ceste bolo v protismere pár áut, ktoré bolo potrebné obísť. Čo som však vážne čumel, že sa našli takí ignoranti, ktorí napriek tomu, že videli ako sa proti ním valí celý pelotón, ani len nezastavili a šli kto z koho proti pelotónu. Pre toto sa aj v pretekoch stále držím na pravej strane cesty.

Na preteku som bol rozhodnutý uplatniť „krušnotonskú“ taktiku, takže žiadne vysoké tepy, nástupy a naháňanie sa. Aj tak som sa však chcel dostať čo najviac dopredu. Na tento účel som sledoval Eda (Kopaničiara), ktorý si v balíku jazdil akoby mu ani nevadilo, že sa nachádzame riadne ďaleko od špice. Keď už som sa odhodlal riadne zabrať a preletieť na širokej ceste až dopredu, v balík predo mnou došlo k pádu, zastavili sme a bolo po snahe. Naopak, teraz sme celá zadná časť balíku museli dobiehať prednú. Uvedomoval som si, koľko síl som tu márne premrhal a sľúbil si, že nabudúce budem na štarte stáť o hodinu skôr, aby som bol v prvom rade.

Na desiatom kilometri sa prišlo do dediny s krátkym, zato extrémne strmým stúpaním. Pri nájazdoch do takýchto rámp je veľmi dôležité byť čo najviac vpredu, inak sa človek musí vyhýbať jazdcom, ktorí nevládzu vyšľapať kopec v tempe a spomalia tak, že ďalší za nimi musia až zastaviť. Ja som našťastie nezastal a udržal obe nohy v pedáloch. Ako som tak ledva kľučkoval v strmom kopci vidím, ako Edo po dláždenom chodníku vedúcom popri ceste celý strmák preletel, akoby bol na rovine a nepochybne sa dostal na špicu balíka. Viac som ho už nevidel.

Na tomto kopčeku došlo k prvej selekcii. Ostal som visieť v skupinke medzi úplnými odpadlíkmi a špicou. Namiesto vytúženého zašívania teda nasledovalo pár kilometrov preskakovania zo skupiny do skupiny a naháňanie balíka. Neviem, či by sa mi to podarilo nebyť tatrovky v protismere v úzkom úseku, ktorá celý balík v podstate zastavila. Dostal som sa teda do väčšieho balíka a nachvíľu našiel vytúžený kľud a pohodu. Tú narušilo prvé väčšie stúpanie. 3,5 km, žiadna brutalita, no aj tak sa šlo dosť drsné tempo. Ja som bol ešte vo svojej úvodnej zahrievacej fáze, kedy ma bolia nohy a uvažujem nad vzdaním sa a preto som riadne trpel. Uvedomujúc si, že ma čaká ešte cca. 200 km, snažil som sa ignorovať ako ma predbieha chalan na dráhovom bicykli (dobre čítate), na ktorom mal proforma prehadzovačku asi s troma prevodmi. Sen udržať sa s najväčšími borcami ma teda opustil už tu, približne na 20. kilometri. Pri tomto druhu preteku je to však v konečnom dôsledku lepšie, lebo si človek môže ísť v nejakej „normálnej“ skupine pokojnejšie tempo a šetriť sily. Niekto na to frfle, no mne sa veľmi páčilo, že pretek viedol miestami aj po celkom drsných cestách, kde bolo treba jazdiť štýlom Roubaix a byť pripravený preskočiť neohlásený výtlk. Šli sme pomerne veľká skupina, možno aj 30 jazdcov, na špici sa striedal kto chcel a keď som v diaľke pred nami uvidel ďalšiu pomerne veľkú skupinu, rozhodol som sa do nej prestúpiť. V miernom zjazde som ešte s pár ďalšími jazdcami dosť pridal a po pár minútach naháňania sme sa konečne dolepili. Tu už bolo pár poriadnych borcov, ktorým úplná špica ušla asi kvôli tatrovke, či pádu. Tempo sa šlo vynikajúce a dokonca sa aj pravidelne rovnomerne striedalo. Prechádzali sme hanáckymi dedinkami, z ktorých si pamätám jediný názov, Komárno. Mimo tejto exkurzie na južné Slovensko sa o vzrušenie postarali kde tu iba niektorí spolujazdci, či spolujazdkyne, ktorí akoby mali pocit, že sú v balíku sami. Zo sedla vstali bez varovania, jamy neukázali a pri obchádzaní kanálov robili vlnky, že je priam čudné, že nikto nespadol. Vždy som sa pred týchto vytipovaných jedincov snažil dostať, no oni si svoje miesto vždy poctivo strážia a spravidla pri zjazde sa natlačili na pôvodnú pozíciu. Niekedy som sa radšej vetral vedľa balíku. Po 50 km prišlo prvé veľké stúpanie v obci Podolí. Išlo o prvú horskú prémiu Lazy. Dĺžka 3km, 6,1 %. Priemer stúpania neznie až tak náročne. No tento kopec je tvorený krutými rampami dosahujúcimi miestami aj 20% a o nízky celkový priemer stúpania sa starajú „plošinky“ medzi nimi, dokonca jeden mierny zjazd. Nohy ma už neboleli, ale keď som uvidel prvú rampu, dúfal som, že nebude treba zosadnúť. Nechcem preháňať, ale bol to fakt extrém. Tu sa naša skupina prirodzene začala selektovať. Väčšina jazdcov stúpala do kopca v pozícii zo sedla. Ja, ako vždy v sedle, stabilným tempom som sa držal makačov a kopec vyšiel medzi prvými v rámci našej skupiny. (Počas výjazdov zo sedla vstávam iba keď si potrebujem natiahnuť chrbát, či nohy, inak sedím ako päť peňazí. Uvedomujem si, ako neatraktívne to musí vyzerať a je to rozhodne jeden z dôvodov, prečo sa ešte neživím ako influencer. )

Na horskú prémiu sme došli vyslovene roztrúsení, čo bolo aj dobré, lebo nasledoval taký zjazd, ktorý právom dostal označenie nebezpečný. Uzučké strmé lesné cestičky, kde tu kaluž, štrk, blato a zákruty, kde bolo potrebné takmer zastaviť. Musel som sa vážne sústrediť, aby som neurobil nejakú chybu a bol som rád, keď som to mal za sebou. Ocitol som sa však úplne sám a nevidel som ani žiadnu väčšiu skupinku, kam by som sa prilepil. Keďže to mám napozerané z TV prenosov, rozhodol som sa preskakovať od jednej mikroskupinky k druhej s tým, že som dúfal, že sa jednotlivci a dvojice postupne ku mne prilepia a postupne vytvoríme slušný balíček. Musím povedať, že som mal vážne šťastie na spolujazdcov, lebo hneď prví dvaja sa na mňa povesili, odviezol som ich k ďalším dvom, začali sme troška striedať, dobehli ďalších a ďalších a po štvrťhodinke sme vytvorili krásnu skupinku 20 jazdcov. Je to princíp snehovej gule, čím viac jazdcov skupina nabalí, tým je rýchlejšia a tým nabaľuje jazdcov rýchlejšie a rýchlejšie.

Niekedy sa však stane, že skupina je až taká veľká, že nedokáže vzhľadom na rozdiely medzi jazdcami dobre fungovať a preto aj v tomto našom výtvore došlo počas ťahania špice niektorým z makačov (skromne poviem, že som bol jedným z nich) k roztrhaniu a oddeleniu rýchlejšej skupiny. Tempo mi vyhovovalo až pokým sa na špicu nezaradil starší chlapík na belasom Focuse (AG2R edícia), ktorý mal nohy ako dva stromy. Na rovinách šiel úplne v pohode. Akonáhle však prišiel kopček, začal strašne dupať a mali sme problém s ním ostať. Napokon to naša skupinka riešila tak, že v kopci sme ho nechali ísť a v rovinách sa k nám pripojil. On bol spokojný, že vyhráva internú vrchársku súťaž a zo zvyšku skupiny to tiež nikomu nevadilo. Nasledovalo pomerne dlhé stúpanie k prvému bufetu, kam nás ako špičkový vrchársky domestik zo SKY (po novom Ineos) doviezol vrchár na Focuse.  Na bufete sa vytvorila tlačenica a ja som v zákrute pod nami videl ako sa do kopca rúti zvyšok balíku, ktorý som pomáhal vytvoriť a potom z neho aj utiekol.

Nakoľko však zajtra idem na ranný výjazd s WLRM tu zatiaľ reportáž končí. Sľubujem, že pokračovanie bude stáť za to. Bude krv, roztrhané oblečenie a koža aj dokonca aj NAHOTA!

Drsné fotky z prvej horskej prémie https://ziza69.rajce.idnes.cz/Mamut_tour_2019

IMG_1856jpgIMG_1857jpg