PREČO SA PRIHLÁSIŤ NA PRETEKY – pretekové mudrovanie

Po tom, čo som vytriezvel z opojenia spôsobeného návalom nových lajkov na Facebooku, som sa rozhodol napísať článok o tom, prečo je super sa prihlásiť na preteky. Pamätám si, že rozhodnutie prihlásiť sa na nejaké preteky som urobil presne v roku 2013, keď som si zaobstaral prvý cesťák. Ako všetko, čo si zaumienim som aj tento plán splnil. V roku 2018, kedy som vstúpil do proficyklistiky na Sereďmaratóne. Reportáž si môžeš prečítať TU

Je síce pravda, že už v roku 2014 som sa zúčastnil 24 hodinových pretekov na Slovakiaringu, ale až preteky s hromadným štartom sú to pravé. Keďže jedným z cieľov tohto blogu, je popri získaní slávy a peňazí, aj podpora cyklistov, ktorí si myslia, že oni na to nemajú, tu prinášam pár tipov, ktoré by Vás mohli presvedčiť.

1. NIE SÚ TO PRETEKY!

Jednou z príčin, prečo som sa odhodlal prihlásiť na preteky až po piatich rokoch bolo práve označenie „preteky“. Hobík, pre ktorého sú jediným kontaktom s pretekmi prenosy z grand tour alebo klasík, si automaticky myslí, že na preteky sa môže prihlásiť iba ak je na úrovni chlapíkov z televízie. Na tomto mieste by som chcel všetkých ubezpečiť, že pokiaľ Vás cyklistika baví a dokážete prejsť stovečku, prípadne pridať nejaký kopček, pokojne sa na preteky prihláste. Pretekov je veľké množstvo, od úplne rovinatých, ako napr. Nitriansky cyklomaratón, až po vrchárske ako sú napr. Slovenské Pyreneje.

Neuvažujte nad tým ako nad pretekmi, ale práve ako nad maratónom. Skutočne nikto nečaká, že budete sťahovať úniky alebo sa v cieľovej rovinke „lakťovať“ v boji o prvé miesto. Ste tam preto, aby ste si to užili, nasali pretekovú atmosféru a ak prídete do cieľa hodinu po víťazovi na 188. mieste z 230tich (ako ja na Sereďmaratóne) jazdcov, nikto Vami nebude pohŕdať. Proste sa pokúsite prejsť trať tak rýchlo, ako dokážete a ak sa Vám vyhnú pády alebo iné nepríjemnosti, garantujem, že budete riadne zničení, ale zároveň aj šťastní.

POZOR! Nieže utečieš, keď uvidíš všetky tie Pinarellá a SWORKSY na štarte a ich nadupaných majiteľov. Môže to pôsobiť, že si prišiel na Tour de France, ale naozaj to bude v pohode. Dupači vyrazia rýchlo dopredu a Ty si určite nájdeš svoju skupinu. Osobitný pocit uspokojenia prináša, keď sa Ti pár takýchto vyštrngancov nechať za sebou.

2. NEMUSÍŠ PLÁNOVAŤ VÝJAZD, ANI SA S NIKÝM DOHADOVAŤ

Pokiaľ už bicykluješ pár sezón, poznáš všetky cesty v okolí, každý kopec si šiel minimálne stokrát, je niekedy najťažšie sa vôbec vytrepať na výjazd, lebo to začína byť nuda. Ak chceš nudu trocha zmierniť, snažíš sa zorganizovať aspoň jedného spolujazdca. Voláš kamarátov, hľadáš skupinové výjazdy, vyzývaš ľudí na Facebooku. A potom to prichádza, kamoši nemôžu, lebo (doplň si niektorý 1289 dôvodov), pripojiť sa k cudzej skupine bojíš, lebo nevieš, či sa udržíš a skupinové výjazdy v tvojom okolí nikto neorganizuje.

Všetky tieto problémy znudeného cyklistu riešia práve cyklomaratóny. V podstate celý výjazd niekto naplánuje za Teba a o spolujazdcoch sa nemusíme baviť. Samozrejme, po správnosti by sa malo hovoriť o súperoch, ale myslím, že medzi nami, ktorí nebojujú o „bednu“, panuje súdržnosť. Tvojou jedinou starosťou je nájsť taký maratón, ktorý Ti vyhovuje dĺžkou a profilom. Sú také, ktoré dokonca ponúkajú viac alternatív, aby si každý mohol nájsť vyhovujúcu dĺžku a počet výškových metrov.  

Na prvý pokus by som neodporúčal prihlásiť sa na nejaký vrchársky „mordor“. Ja osobne mám rád dĺžku kúsok nad 100 km a zopár výškových metrov mi tiež už nevadí. Je to skvelé, že si môžeš zajazdiť v podstate v neznámom prostredí a nemusíš každých 20 minút alebo zákrute vyťahovať z dresu vytlačenú google mapu trasy alebo ako my modernejší, doma vytvárať gpx-ko a dúfať, že si výjazd nenaplánoval s nejakou MTB vložkou. Takto len sleduješ ostatných a keď už si náhodou ostal sám, sleduješ šípky na ceste a organizátorov, ktorí Ťa hneď nasmerujú, keď uvidia Tvoj zmätený výraz v križovatke.

3. DOSTANEŠ JESŤ A PIŤ

Zopár tyčiniek a gélov do dresu zobrať vieš, ale s vodou to býva horšie. Zvlášť v lete, keď sa snažíš ísť ostrejšie tempo. Vypiješ ten liter vody, ktorý dokážeš odviesť a zrazu musíš namiesto prekonávania osobných rekordov riešiť, kde doplníš vodu. Z veľa potokov sa piť nedá, takže treba hľadať obchod alebo krčmu. Prvý problém je, nechať bicykel pred nimi. Raz som zastavil v jednej podtatranskej dedinke, milá teta mi nedovolila zobrať bike dovnútra a nakupoval som tak rýchlo, že som skoro zabudol zaplatiť. Vypasované gate, dres a oholené nohy v šenku tiež dokážu vzbudiť neželaný záujem. To sú však tie lepšie prípady. Mne sa stáva, že krčmu obídem s tým, že zastavím až v tej ďalšej. Obvykle je to najmenej hodinu jazdy a potom som už taký dehydrovaný, že sa v podstate do konca výjazdu nedokážem z toho spamätať.

Hádam na každom maratóne máš k dispozícii aspoň jeden bufet, takže Tvojou úlohou je, vypočítať si to tak, aby si mohol na bufete natankovať „plnú“ a pokračovať. Býva aj jedlo, takže nemusíš so sebou vláčiť pol zelovocu alebo x tyčiniek.

4. ZAŽIJEŠ JAZDU V BALÍKU

Mnohí nemajú príležitosť zajazdiť si v balíku. Výjazd v 5-člennej rozprávajúcej sa skupine sa neráta... Prídeš na štart, postavíš sa do posledného radu a po 5 minútach zistíš, že za tebou sa vytvorilo ďalších 20 radov a ty si obklopený zo všetkých strán cyklistami. Pelotón vyrazí a cítiš sa ako naozajstný profík. Všade okolo teba ďalší cyklisti, hukot ráfikov a prehadzovačiek. Naozaj neopísateľná atmosféra. Tu však pozor! Nenechaj sa uniesť najnovším Trekom Madone, ktorý okolo Teba prefrčí, ale dávaj vždy pozor naokolo. Jazda v balíku je síce super zážitok, no je to aj veľká zodpovednosť. Tvoje panické obehnutie kanála Ti príde ako maličká vlnka, no o päť bicyklov za Tebou z toho už môže byť naozajstné tsunami s množstvom obetí. Pred pretekom odporúčam zúčastniť sa nejakého skupinového výjazdu a vyskúšať si, aké je to jazdiť na centimetre od ostatných jazdcov. Nenechaj sa tým ale odradiť. Dostaneš sa do toho a bude to super!

5. ZAŽIJEŠ POCIT PROFÍKA

Už štart sám o sebe má perfektný náboj. Každý je aspoň trocha nervózny a sekundy pred štartom sú nekonečné. Srdce búcha v krku. Potom príde výstrel a celá masa cyklistov sa rozhýbe. Je to veľká úľava, no zároveň nevieš, čo Ťa čaká. Toto napätie trvá prvých pár kilometrov. Zažiješ letmý štart, teda prvých pár kilometrov za autom, ktoré vyvedie pelotón za dedinu, či mesto a až potom príde ten naozajstný profi pocit. Myslíš si, že už dovtedy si šiel rýchlo, no keď sa reálne odštartuje, je to ako keď podradíš z päťky na trojku a zrazu všetko zrýchľuje. Nevnímaš v podstate nič, iba jazdcov okolo seba. Perfektné je, ak Ťa z tohto tranzu vytrhnú diváci popri trati. Profíci vždy hovoria, aké je skvelé, keď sú okolo tratí povzbudzujúci diváci. Musím potvrdiť. Napr. pri Sereďmaratóne, niektoré dediny poňali prejazd pelotónu ako udalosť. Povzbudzovali tam možno aj stovky ľudí. A pritom už aj HOPHOP od náhodného okoloidúceho veľmi povzbudí a pridá zopár wattov.

6. POROVNÁŠ SA S OSTATNÝMI

Obvykle, ak sa chceš porovnať s inými jazdcami, môžeš tak urobiť iba v segmentoch na Strave. Tu máš na bicykli čip, kvôli ktorému takmer hneď po preťatí pásky vieš, aký si mal čas, koľký si skončil celkovo, koľký v Tvojej kategórii a akú si mal priemernú rýchlosť. Doma potom svoj výkon môžeš analyzovať na internete. Ešte lepšie je, že ku konfrontácii dochádza aj priamo na ceste. Keď si v pelotóne, tak vieš, kde sa v rámci pelotónu približne nachádzaš. Keď sa to preriedi, môžeš začať skúšať, či dokážeš predbehnúť najbližšieho cyklistu pred Tebou a potom ďalšieho a ďalšieho alebo dokonca si vyskúšať špurt o víťazstvo v Tvojej skupine. Môže to byť boj o 103. miesto, ale aj tak sa budeš zažívať pocity Sagana.

7. UROBÍŠ SI SUPER PRIEMERKU

Toto je obvyklý výsledok pretekov pre každého účastníka. Atmosféra proste strhne k lepším výkonom a čím dlhšie sa udržíš v balíku, o to viac šetríš energiu a jazdíš rýchlo, ale zadarmo. Pri mojom prvom maratóne som po prvej hodine mal priemerku niekde okolo 40km/h a potom sa snažil ju udržať nad 30km/h. Podarilo sa a pre mňa to bola prvá stovečka s priemerkou nad 30km/h. V Poľnom Kesove to už bolo dokonca 34km/h!

8.  DAČO SI ODNESIEŠ

Je to síce klišé, ale my, čo nemáme víťazné ambície si odnášame najmä super pocit a zážitok. Pre mňa je to udalosť, z ktorej potom „žijem“ aj celý týždeň (v závislosti od snahy okolia narušiť moju eufóriu). Ak si mal šťastie a bol v správny čas pred objektívom fotografa, dokonca získaš aj svoju drsňácku pretekársku fotku, ktorú si potom môžeš dať ako profilovku na Stravu alebo sociálne siete. Fotku si samozrejme nájdeš na internete. Mne sa to však nikdy nepodarilo napriek tomu, že som sa vyslovene vrhal do záberu fotografom. Viem, že ma cvakli, ale o dôvodoch, prečo moju fotku nezverejnili na stránke preteku radšej nechcem uvažovať.

Každý organizátor sa navyše snaží zabezpečiť aspoň niečo do štartovacieho balíčku alebo aspoň nejaký spomienkový predmet. V závislosti od toho, kto pretek sponzoruje, môžeš odísť napr. s kilom cukru, či miskou s vygravírovaným nápisom alebo aspoň dajakou tyčinkou.

Účasť na cyklomaratónoch má ešte milión ďalších výhod, napríklad je to ako na cyklistickej výstave a môžeš naživo vidieť profi biky alebo naopak, krásne raritné modely. Môžeš spoznať nových ľudí a nájsť si partiu na výjazdy a ak budeš mať šťastie, niečo vyhrať v tombole.

Na záver ale upozorňujem. Účasť na takýchto akciách je prudko návyková, pričom táto závislosť môže mať negatívny vplyv na Tvoj rodinný a spoločenský život!

 

PS: Riešenie dokonca existuje aj pre takých, ktorí nemajú radi ľudskú spoločnosť. Časovky!