KITZBUHLER RADMARATHON 2023 – NAJŤAŽŠÍ VRCHÁR OPÄŤ V HRE (2.časť)
Moje zjazdárska výhoda (pozor, stále sa porovnávam s mojou čvachtošskou kategóriou) sa po zjazde ukázala ako veľmi zradná. Zjazd sa mi totiž podarilo dokončiť tak, že som sa ocitol v absolútnom vákuu. Cyklisti predo mnou v nedohľadne, za mnou taktiež a tak som ostal sám ako prst. Išlo sa mestami priemyselnejšieho charakteru, takže sa ani nebolo čím kochať. Tým, že cesta stále viedla mierne z kopca, dupal som ako som vládal a neuvedomoval som si, že sa tým uštvávam viac, ako pri stúpaní do kopca, kde som si dával pozor na tempo. Po čase sa ku mne dostali štyria mladí chalani. Štíhli, oholené svalnaté lýtka, tímové dresy, VO2 MAX 95, drahé bajky. Nerozumel som, čo robia tak ďaleko za špicou, ale povedal som si, že títo "chlapcovia" ma odvezú až do cieľa. Mali nasledovať len dve, vyššie uvedené stúpania. Parametrovo takmer zanedbateľné. Každé niečo okolo 5km dlhé, s priemerom 5%. V podstate naklonená rovina, na ktorej naberiem sily. Možno, keby som si aspoň troška poštudoval trať zistím, že k tejto naklonenej rovine vedie 10 km cca 2%ného stúpania. 2%né dlhšie stúpanie a chalani trénujúci tímovú časovku bol dokonalý jedovatý koktejl. Kým som to pochopil, bol som tak vyčerpaný, že som prvýkrát uvažoval, že tieto preteky nemusím dokončiť. Zatiahol som teda ručnú brzdu a nechal chlapcov naháňať watty. Šiel som tak 20kou, aplikoval kofeínový gél, najedol sa, napil sa tak, aby som nasledujúce ľahké stúpania prešiel plynulým tempom. Možno, keby som si však naštudoval vopred trasu, vedel by som, že tieto stúpania majú síce 5%na piatich kilometroch, avšak ide o klasické „schodiskové“ stúpanie tvorené rovinatejšími úsekmi striedajúcimi sa 10%nými rampami. To je po cca 130 km a skoro 3000 výškových metroch pre mňa tá najhoršia kombinácia. Ak si k tomu pridám nástup pod kopec po falošnej rovine, išlo o veľmi hnusnú kombináciu. Pri takýchto schodových stúpaniach si totiž nikdy nedokážem nájsť vyrovnané tempo. Na rovinách mám tendenciu ísť rýchlejšie ako je vhodné a v kopcoch neviem nájsť správny prevod. Pomerne dlho som sa trápil sám, až kým som zozadu nepočul nemeckú vravu a postupne ma začali predbiehať jazdci, ktorých som tak vehementne predbiehal v zjazdoch. Kým som našiel únosné tempo, predbehlo ma riadne veľa jazdcov. Napokon som sa zaradil k starším pánom a mne podobných vrchárom. Kým som sa spamätal z mojej krízy, konečne ma napadlo poobzerať sa po okolí a uvedomiť si, aký je to Rakúsko krásny kraj. Keď to však mám porovnať s našimi pohoriami, najmä Vysokým Tatrami, všetko mi tu príde neskutočne obrovské. Prehupli sme sa cez prvé stúpanie Hintereben, prešli dokonale upratanou rakúskou dedinkou, čo to pozjazdovali a prišli ďalšie, ešte strmšie schody. Krátke rovinatejšie úseky striedali rampy cez 10%. Neskutočne som sa tešil na zjazd. Ten stál skutočne za to. Úzke jemne kľukaté cestičky ako stvorené na to, aby ste ich zaľahnutý preleteli krásne stredom a smer jemnúčko korigovali nahýbaním sa do strán, či povystrčením kolena.
V jednom úseku však táto strmá cesta náhle zahýbala o 90stupňov doprava.Toto miesto však bolo perfektné označené. Dvoma blikajúcimi sanitkami a chlapíkom zabaleným na nosidlách v celofánovej fólii. Nešťastník tu údajne vôbec nezahýbal a napálil to rovno do skaly. Neviem síce prečo sa tak vyrúbal, ale pre toto považujem za extrémne dôležité ísť práve do zjazdov dobre zacukrený, aby hlava pracovala. Opäť som si parádne zazjazdoval a opäť som ostal na rovine sám. Snažil som sa dohnať jazdcov predo mnou, čo viedlo iba k vysileniu, zvlášť v daždi a protivetre. Čakal nás zvlnený terén s občasnými 1 až 2 km stúpaniami, ktoré však dosahovali aj 15%.
Celkom som sa trápil, ani príroda už nebola taká monumentálna. Zrazu počujem, že niekto kričí. Otočím sa, za mnou uháňa chlapík z tímu fatbastards (alebo dačo také) a po nemecky mi hovorí, nech ich počkám, že urobíme skupinu a budeme sa točiť. So spomalením som veru nemal problém, počkal som na zvyšok tohto tímu, chvíľu potiahol špicu a napokon sme začali dobiehať jazdcov pred nami. Potešilo ma, že väčšina tejto skupiny pozostávala z jazdcov štartujúcich 5 minút predo mnou. Na trati nás už čakalo iba jedno, záverečné stúpanie. Cesta k nemu však merala cez 50 km a preto pobyt v skupine bol existenčne dôležitý.
Bol som však spokojný, lebo táto skupina bola vzácne vyrovnaná a rýchla. O tempo sa staralo pár makačov, ktorých zrejme cestou postihli nejaké technické problémy, inak netuším, čo tu s nami robili. Tešil som sa ako ma dovedú pod Kitzbuhler Horn ako Jumbo – Visma Vingegaarda. Tam im poďakujem a v stúpaní im naložím desať minút. To by mi však nebolo treba čúrať..
Keď sme prišli na predposledný bufet, na pahorku niekde medzi poliami, rýchlo som pobral jedlo, napil sa a už som nemohol ďalej zadržiavať. Pozerám, že moja partia sa už pomaly hýbe. Vidím však, že nasleduje zjazd a som si istý, že tú minútku bez problémov doženiem. Všetko tomu nasvedčovalo, rútil som sa dolu a pelotón bol čoraz bližšie. V diaľke vidím, že z vedľajšej cesty sa na hlavnú chystá dostať Peugeot 206. Gestikulujem mu, nech radšej počká a nechá má bezpečne prejsť. Samozrejme, asi sa ponáhľal (neviem kam, v Rakúsku v nedeľu poobede). Vyšiel na hlavnú tak, že som musel riadne brzdiť a následne išiel krásnou 40kou. Gestikuloval som, nech ma pustí, no bol to zjavne nejaký ignorant, takže som ho musel pomerne riskantne predbehnúť zvnútra zákruty. Môj pelotón bol opäť o niečo ďalej, no stíhaciu jazdu som nevzdával a stále sa približoval. A hádajte čo? Opäť ma dobehol a predbehol ten Peugeot a moje nádeje boli v háji.
Čakala ma skutočne veľmi vyčerpávajúca sólo jazda cez mestá, popri koľajach, priemyselných areáloch, no proste nič moc. Skutočne šlo o cca 30 kilometrov, ktoré som šiel úplne sám, stále vysoko nad 30 km/h. Po vyše hodine sa mi podarilo doťapiť skupinku a chvíľu si oddýchnuť. Našu skupinku však dobehla ďalšia. Tempo sa tak zvýšilo, že jazdci začali jeden po druhom odpadávať, pričom jedným z nich som bol ja. Pod hlavný kopec ostávalo ďalších cca 30km a ja som bol v štádiu, že som hľadal miesto, kde si ľahnem a zaspím. Bol som uštvatý, predbehlo nás posledné policajné auto čo znamenalo, že už ideme po (políciou) neregulovaných cestách a k tomu všetkému sme išli cez nechutne vlnitý terén vedúci cez priemyselnú zónu. Zjedol som všetky možné gély, posilnil sa. Nepomohlo. Bol som sám a strašne sa trápil.
Po cca 10 minútach zjavne zabral kofeín a zrazu sa mi išlo lepšie. Pripojil som sa ku skupinke, ktorá išla veľmi príjemne. Trasa opäť viedla krajšími končinami, čo ma zrejme tiež povzbudilo a to tak, že v rámci jedného z klesaní som sa od našej skupiny odpútal a spolu s ďalšími dvoma jazdcami sme šli ako rakety. Cesta viedla takmer výlučne z kopca. Čo však bolo zaujímavé, že špicu ťahal výlučne jazdec na Specialized Roubaix a po celý čas inštruoval svojho zverenca (pána okolo 50 rokov). Naozaj, pred každou zákrutou ho upozornil, podával mu jedlo, pitie a pod. Normálny domestik. Ja som z ich perfektnej spolupráce dokonale ťažil a zadarmo sa odviezol rýchlosťou okolo 50km/h až na posledný bufet. V nohách cez 200km, 3500 výškových a mne zrazu začalo byť veľmi príjemne. Naozaj som sa cítil extrémne dobre a povedal som si, že sa to pokúsim na Kitzbuhler Horn napáliť najviac ako viem. Ale ako povedal Aristoteles, keď so svojimi vojskami prekračoval rieku Rubikon: „Prd makový!“
7. KITZBÜHLER HORN
Na poslednom bufete som sa hlavne napil, dal som si aj Redbull colu a cítil som sa skutočne fantasticky. Veľa jazdcov tu oddychovalo a zbieralo sily. Ja som nelenil. Mojim tichým prianím bolo celé preteky zajazdiť pod 10 hodín. To by som považoval za skutočné maximum možného. Napil som sa teda coly a vyrazil. Cez železničnú trať cesta viedla do dediny a predo mnou som uvidel naozaj strmý kopec. Ale nebol to ten strmý kopec typu, že: Ježišmároajozeftotonemámšancuvyšľapať. Bol som si istý, že pri tomto sklone kopec zvládnem relatívne rýchlo a už som počítal o koľko minút sa mi podarí pokoriť 10hodinový limit.
Začalo slušne liať. Naokolo nás však povzbudzovali miestni obyvatelia a mne sa šlo skutočne dobre. Keď som však vyšiel zo zastavanej časti obce, skoro som sa na skutku povracal. Ako úvod Kitzbuhler Hornu nás čakala pomerne priama pasáž, ktorá miestami presahovala 20%. Tu ma okamžite opustili všetky fyzické sily, no dupal som čo to dá. 5 minút maximálnej snahy a posunul som sa ledva o pár stoviek metrov a za fyzickými silami sa pobrali aj tie psychické. Došla na mňa taká kríza, že som sa s celou vážnosťou zamýšľal nad vzdaním pretekov. Hovoril som si, že: „200ku máš, 3500 výškových tiež, toto ti za to nestojí“. Samozrejme ma začali predbiehať všetci z bufetu a naozaj som mal pocit akoby som stál. Cesta zarezaná do kopca viedla zákrutami. Obvykle tam je miesto na aspoň jemný odpočinok. Tento kopec však neposkytol ani meter, či sekundu na odpočinok. Nič také odporné som ešte nešiel. Predstavte si Pražskou boudu, ktorá má 7 km. Priemer týchto posledných 7km je 11%, no Garmin mi ukazoval 12%. Snažil som sa ísť priamo, nekľučkovať ako ostatní. No ísť so skoro 80kilami, najazdenými 3500 kilometrami stúpanie cez 24% je nemožné. Po prvom kilometri som sa preto rozhodol aj ja začať jazdiť cikcakovito. Človek má aspoň pocit, že sa hýbe a čas, keď kopec „traverzuje“ poskytuje troška oddychu. Na celý kopec dopadla extrémna hmla. Ocitol som sa opäť úplne sám. Moje funenie, pot, bolesť nôh, beznádej z toho, čo človek vidí pred sebou a snaha o potlačenie porazeneckých myšlienok. Kde tu sa z hmly vynorili jazdci, ktorí ma predbehli a sporadicky som predbehol niekoho ja, najmä jazdcov, ktorí bicykel tlačili, rozťahovali popri trase kŕče, prípadne sa rozhodli posedieť a oddýchnuť si.
Z pasienok cesta viedla lesom a ja som veril, že tam sa strmosť aspoň jemne zmierni. Ani náhodou, k extrémne strmému stúpaniu sa pridali ešte veľké kaluže a kde tu konáre, ktoré bolo potrebné obcikcakovať. Na začiatku každého kilometra bolo označenie poradového čísla s údajom o priemernom stúpaní a maximálnom sklone. Radšej som tomu nevenoval pozornosť. Človek si vie spočítať, čo znamená, keď má stúpanie priemer cez 12%. To znamená, že každý „rovný“ 8%ný úsek musí byť „vykompenzovaný“ 16%ným úsekom. Vypočítal som, že aby som stihol čas pod 10 hodín, každý kilometer musím prejsť pod 11 minút. Možno to teraz čítate a hovoríte si, že toto by ste dali s prstom v nose. Treba si však do rovnice dosadiť: 210km + 3500 vm + 20% + lejak + padajúca nepriehľadná hmla + 9 hodín na bajku. Na základe týchto premenných Vám vyjde, že na tých 11 minút na kilometer sa treba naozaj namakať. Pociťoval som dosť krízu a rozhodol sa risknúť ešte jeden gél. Bol to SIS, ktorý je určený na indoor jazdenie a či je to placebo, alebo, nie, tak ma nakopol, až som si bol istý, že tempo 11min na kilometer zvládnem. Dokonca som začal dobiehať niektorých jazdcov, dokonca celý tím fatbastards. Chvíľu som sa s nimi viezol a zo sedla ich v jednej zákrute predbehol. Keďže boli zo skupiny štartujúcej 5 minút pred nami, veľmi ma to potešilo.
Prežil som predposledný kilometer s priemerom okolo 14% a už som videl Flamme Rouge vo farbách Redbullu označujúcu posledný kilometer (mimochodom s priemerom cez 17%). Pozriem na hodiny, čas na úrovni 9:45. Je to doma a 10hodinový limit bol vo vrecku. Nebolo na čo šetriť sily, začal som cikcakovať o stošesť. Asi 100 metrov pred bannerom som na ceste uvidel malú ostrú skalku. Nechcel som si urobiť defekt a rozhodol som sa ju v rámci cikcakovania tesne obísť. A tu to prišlo. Pri tomto náročnom „manévri“ som nejak zdvihol predné koleso, to sa mi skrížilo, štrajchol som špičkou tretry o predné koleso a aby som sa nevyrúbal, musel som vykopnúť nohu z pedála a rýchlo ju položiť na zem. Nakoľko som však bol v extrémne strmom kopci a od pádu ma delilo veľmi málo, skončilo to tak, že sa mi podarilo zhodiť reťaz tak, že zapadla medzi kazetu a výplet kolesa. Neviete si predstaviť ako som hrešil. Zanadával som si, no potom som si spomenul, ako to ukážkovo zvládol môj obľúbenec Roglič v poslednej časovke na Gire, ktorú napokon suverénne vyhral.
Zosadol som z bajku a snažil sa čo najrýchlejšie nahodiť reťaz. Tá však nechcela nabehnúť ani za svet. Ako náhle som zastavil, bola mi zima, ruky sa triasli, všetko sa mi šmýkalo a reťaz nie a nie ísť naspäť. Až za pomoci nadávania sa mi podarilo ju nahodiť. Ešte stále som stíhal 10hodinový limit. Napokon postávaním som si troška oddýchol a bol som pripravený to na poslednom kilometri napáliť. Zacvakol som jednu nohu a zrazu som prišiel na ďalší problém. Ako sa rozbehnem v 20%nom stúpaní? Opäť som si spomenul na Rogliča. Jeho potlačili kamoši tak, že ihneď išiel aspoň 10km/h. Darmo som sa obzeral, či v hmle neuvidím nejakého organizátora, či zblúdeného fanúšika, aby ma roztlačili. Nikde nikto, nedokázal som to. Vyhodnotil som to tak, že sa budem musieť po vlastných dostať k banneru a od neho sa odtlačiť. Napokon som prešiel cca 30 metrov a natrafil na rovinatejší, cca 10%ný úsek. Skúsil som sa rozbehnúť a na druhýkrát to zabralo. Prešiel som banner, čas na úrovni 9:55 a mňa čakal najstrmší, posledný kilometer. S tým by mal problém aj Roglič a tak som sa snažil dobehnúť aspoň nejakých jazdcov predo mnou. Príliš úspešný som nebol, zozadu sa na mňa ešte k tomu tlačil chlapík na Bianchi a povedal som si, že aspoň tento ma nesmie predbehnúť. Ako som stúpal zákrutami, stále bližšie som počul moderátora a hudbu vítajúcu jazdcov v cieli, no ten som nevidel. Bianchi jazdec sa rozhodol, že ma predbehne, nastúpil zo sedla. Chcel som jeho útok opätovať, no absolútne beznádejne. Videl som, že sa blížime k vrcholu stúpania a až za poslednou zákrutou, cca v diaľke 100 metrov sa v hmle prvýkrát mihla červená cieľová brána. Mám zásadu, že do cieľa vždy musí prísť človek úplne vyžmýkaný. Nastúpil som s nádejou, že dobehnem Bianchi-ho, no ten urobil to isté, len dvakrát intenzívnejšie a napokon mi v cieli nadelil desiatky sekúnd. Videl som, že za cieľom je fotograf, takže som to pomyselne napálil a cieľ prešiel v špurte.
8. ČUDNÝ ZÁVER – mysli na to, keď pôjdeš
Po prejazde cieľovou páskou som sa okamžite napil REGEdrinku, navliekol vestu a návleky. Asi po minúte ma však začalo nekontrolovateľne triasť od zimy. Výška okolo 1700mnm, dážď, vietor a telo v stave 110%výkonu na nula. Makal som na lanovku, ktorá nás mala zviesť dolu do Kitzbuhelu. V rade som však skoro zamrzol, drkotalo ma neskutočne a jediné čo pomáhalo bolo nepríčetné poskakovanie a hýbanie rukami. Nebol som sám. Organizátor dal možnosť nechať si do cieľového miesta odviesť jeden kus odevu a ja som ju nevyužil, čo som neskutočne ľutoval. Keby som vedel, čo ma čaká, pošlem sem páperový overal. Ideálne to však mali tí, ktorých hore niekto čakal a poskytli im komplet suchý odev. Tí ostali posedávať v bufete s úsmevom na tvári. Rad sa k lanovke približoval, pričom do jednej lanovky sa zmestil iba jeden jazdec s bicyklom. V priľahlom suvenírobchode som aspoň kúpil dcére ruksak v podobe svišťa a kým mi predavač vydal, musel som pred seba pustiť najmenej piatich jazdcov. (prvý zjazd, kde ma predbiehali).
Po vystúpení z lanovky ma čakal ešte asi kilometer do zázemia pretekov, kde som si chcel vyzdvihnúť najcennejší finisherský dres. To už som sa na bicykli tak triasol, že kým som došiel do zázemia, mal som modré pery. Samozrejme sa mi vybil telefón a tak som si nemohol ani dať do GPS miesto, kde som mal zaparkované auto. Blúdil som po Kitzbuheli a k autu ma odnavigoval až jeden milý pán. Okamžite som na seba nahádzal suché veci, zapol v aute kúrenie, vyhrievanie sedadiel a asi 5 minút trvalo kým som sa prestal triasť a mohol som vyraziť na cestu. Takže tí, čo budú chcieť ísť: POZOR NA TOTO. Ja som mal na dva dni horúčky a bol som tak zničený ako ešte nikdy, nakoľko namiesto regenerácie, som svoje telo ešte viac potýral mrznutím. Počas nasledujúceho zvyšku dovolenky som však zregeneroval a poctivo trénoval podľa pokynov môjho trénera.
Kto to sem dočítal, klobúk dole! Mne by sa asi nechcelo, aké je to dlhé!
Ešte raz pripomínam číslo účtu pre Jeden rodič: SK07 8330 0000 0028 0183 3618
Bude super, keď im troška pomôžeme!
Dokonalé fotky sú od oficiálnych fotografov a fotopointov a bolo treba za ne zaplatiť, tak verím, že aspoň jedna je dostatočne drsná.
