KITZBUHLER RADMARATHON 2023 – NAJŤAŽŠÍ VRCHÁR OPÄŤ V HRE (1.časť)

https://www.strava.com/activities/9731314995/segments/3130892716683417020

Na začiatku tejto cyklosezóny som sa zaprisahal, že z každých pretekov napíšem blog. Začal som ukážkovo blogom zo Sereďmaratónu, no k Mamutu, Krakonošovi, Beskydu, Wachauer Radmarathonu som sa už nejak nedostal. Najbližšie som bol k blogu z Krakonošovho maratónu, v rámci ktorého som si dal opäť výzvu, že za každého predbehnutého prispejem eurom na https://jedenrodic.sk/ . Blog som písal na starom notebooku, ktorý v polovici zamrzol a keď rozmrzol, skoro všetko bolo zmazané, rovnako ako moja sila ho znovu napísať a dokončiť. Každopádne, zopár ľudí stihlo zareagovať aspoň na moju instagramovú výzvu a vyzbieralo sa cca 350 €, takže aspoň takto dodatočne ďakujem. Kto by chcel prispieť toto je číslo ich transparentného účtu SK07 8330 0000 0028 0183 3618 .

Ako je teda možné, že čítaš tento blog? No predsa tak, že mám dofču (toto som reálne začal písať pred mesiacom počas dofči a dokončil až teraz)! Tú sme štandardne vyberali na koniec augusta, kedy stačia tri pracovné dni dovolenky na to, aby ste získali 9dňovú dofču. Opäť sme volili horský variant, ale taký kde nie sú medvede, čiže v Rakúsku (prepáč slovenský turizmus, ale nemenovaný člen našej rodiny má strach chodiť po slovenských horách). Ako som tak googlil rakúske ubytká s parametrami: aby sme neskrachovali, aby tam boli kopce, dajaké kupko, ihro a zvieratá, internet mi vyhodil aj Kitzbuhel a okolie. Raz som to dal do googlu, v kuse mi chodili reklamy. Na tie som imúnny, no v momente, keď mi prišla reklama, že 27. augusta sa koná Kitzbuhler Radmarathon, bolo rozhodnuté.

Žena neprotestovala, čím vyslovila súhlas a tak som vybral ubytko cez kopec od Kitzbuhelu a mohol začať trénovať. Parametre pretekov podľa reklamy boli 216 km a 4600 výškových metrov, takže som celý august extrémne trénoval. Vlastne nie, mal som škôlkársku virózu, bol som seknutý a do pretekov som za august najazdil 180km, prevažne na hrádzi, pričom generálkou bol jeden Braunsberg v týždni pred pretekmi. Poďme k veci:

1. Čo si mám akože obliecť?

Dva týždne pred pretekmi som intenzívne sledoval predpovede počasia. Nevyzeralo to vôbec dobre a tak som v panike zakúpil gate a dres Sportful Fiandre pro (samozrejme v mega zľave, k tomu si môžete prečítať článok TU ). Teda zateplené, nepremokavé, neprefúkavé.

Predpoveď ukazovala nejakých v priemere 16 až 18 stupňov, dážď, našťastie celkom bez vetra. Ešte hodinu pred štartom som nebol rozhodnutý, čo si obliecť a tak som so sebou do auta zobral všetko. Keď som zaparkoval o 5.45 ráno v Kitzbuheli a otvoril dvere od auta, spustil sa riadne silný, studený dážď. To už som bol rozhodnutý zobrať výbavičku Fiandre, ale ako postupne vychádzalo slnko, cítil som, že sa otepľuje. A keďže mojim najväčším nepriateľom na pretekoch je popri nadváhe a nedostatku tréningu práve teplo, rozhodol som sa Fiandre nechať v aute a obliekol normálne gate, s dresom Rapha Brevet (ten mi daroval kamoš, ktorý z neho „vyrástol“ a je to ten najlepší kus odevu na dlhé výjazdy na svete.....a žiaľ, stojí okolo 150 €, takže ho nosím aj keď je mi trocha malý).

Absolútny gamechanger však boli silikónové návleky na tretry Velotése. Ak by som nemal návod nikdy v živote ich neobujem. Celý deň však moje nohy, napriek všetkým extrémom počasia udržali v suchu. Len nohy po vyzutí tretier smrdeli ako hydináreň v Cíferi (tretry smrdia dodnes).

Samozrejme do vrecka ľahká, zložiteľná vesta a na ruky ešte preventívne fiandre návleky. Musím povedať, že tento setup som trafil absolútne dokonale a ako ošľahaný jazdec preto všetkým radím, pri obliekaní sa riadiť najmä údajom o teplote vzduchu, ktorá ak presiahne 15 stupňov, ideš krátke/krátke a stačí niečím doplniť.

2. 3,2,1, ŠTART ....a je rozhodnuté..

Ak by sem chcel prísť niekto s pretekárskymi ambíciami je možné, že už na začiatku má po pretekoch. Štartovné pole o cca 1000 jazdcoch bolo rozdelené do troch štartových skupín štartujúcich v rozpätí 5 minút. Prvá skupina štartovala o 6.30, zatiaľ čo moja, tretia, štartovala až o 6.40. Kým sme sa rozbehli, reálne bolo 6.43 a prvá skupina bola v nedohľadne. Rozumiem, že je to z organizačných dôvodov správne, avšak nerozumiem, aký kľúč fungoval pri rozdeľovaní do skupín. Sečteno podtrženo, už na štarte máš na víťaza v poradí 15 min stratu. Ako budete ďalej čítať, nie že by to pre mňa niečo znamenalo ????

3. PASS THURN – warmup, inak nuda a potom zrazu, že čóóo?

Keďže od pretekov ubehol už viac ako mesiac, nejaké mikrodetaily Vám popisovať nemôžem, preto tento report je skôr zameraný pre tých, ktorí by sa chceli zúčastniť v budúcnosti, nech vedia, čo ich čaká.

Ako vždy, pred pretekmi som absolútne nie len, že netrénoval, ale ani nebicykloval. Mal som najazdených cca 180km, takže som netušil čo ma čaká. Našťastie podarilo sa mi celkom schudnúť, na cca 78kg a silová príprava, ktorej sa venujem dvakrát do týždňa mi vlievala trocha nádeje. Prvou horskou prémiou bol Pass Thurn. Stúpanie nasledovalo hneď po výjazde z Kitzbuhelu a pre organizátora prinášalo prvé úvodné rozriedenie balíka. Ja som sa opäť zaprisahal, že potlačím akékoľvek stupídne/bezvýznamné pretekárske ambície a tak po štarte bolo mojou ambíciou zašívať sa v balíku a ísť iba tak rýchlo, aby som sa čo najskôr zahrial. Úvod bol pokojný, žiadne pády, nikto nikomu nenadával do plašákov, až mi to chýbalo. Pass thurn je pomerne jednoduché stúpanie. Podľa Stravy má 17,7 km s priemerom 2,9 %, avšak jeho gro tvorí stúpanie 9 km s priemerom 4% a viac (max 9 %né úseky). Za normálnych okolností by som sa tu s niekým asi zarozprával, avšak moja nemčina ostala na strednej škole a neostávalo mi iné, len očumovať bicykle a snažiť sa urobiť drsňácku pózu, keď som šiel okolo fotoaparátu. Už tu sa potvrdilo, že som super oblečený, nakoľko som cestou hore dal dolu aj návleky na ruky. Divil som sa jazdcom, ktorí išli vo vyslovene zimnom/ultranepremokavom setupe. Aerodynamika úplne v háji a to horúco, čo im muselo byť som si nedokázal predstaviť. Stúpanie bolo také, že si človek musel opakovať, že ho čaká ešte 4000 výškových metrov, aby tempo zbytočne nenapálil.

Po výstupe na vrchol stúpania, som si potreboval odskočiť, čo je pri tom ako okolo teba prechádzajú stovky cyklistov celkom nepríjemné a preto mi to zabralo dosť času. Očkom som sledoval koľko že ma to predbieha ľudí. Povedal som si, že pôjde zjazd a tak ich hádam niekde ešte dobehnem. Ani som nevedel, ako to bude predbiehať.

Myslím, že už som niekde písal, že minulý rok som kúpil nový Canyon Endurace a neverím tomu, aké je to superpohodlné rýchle delo. Rozbehol som sa teda do zjazdu a všetci okolo mňa ako keby stáli. Človek nemusí robiť žiadne aeroopičky, ani zbytočne riskovať a zrazu ide cez 70 km/h. Poviem tak, že v tomto cca 6 km dlhom zjazde som nie len že predbehol tých, ktorí využili moju potrebu potreby, ale reálne som predbiehal jazdcov z druhej štartovej skupiny, ktorá štartovala 5 minút pred nami. Môj bajk má 30mm pneumatiky a nejak som vypozoroval, že ak sú relatívne slabo nafúkané, tak bicykel v zjazdoch drží ako pribitý. Cesta bola uzavretá, takže sa dalo voliť tú najdokonalejšiu stopu a myslím, že som sa tu posunul o riadnych 100 miest dopredu.

  

4. GERLOS PASS – stena na ceste

Po maxi zjazde z Pass Thurnu nasledoval cca 30 km dlhý presun pod Gerlos. Bol som veľmi rád, že som v klesaní pridal, nakoľko sa mi podarilo dobehnúť skupinu tvorenú komplet jazdcami štartujúcimi 5 minút predo mnou. Keďže oni mali 5 minút náskok na štarte, rozhodol som sa, že v danej skupine nepohnem ani prstom. Špica sa relatívne dobre striedala, takže som sa na nej musel na pár sekúnd pretočiť, ale v zásade na mňa vyšiel rad keď sme klesali, alebo išli po vetre. Naša skupinka zbierala odpadlíkov a bolo nás najmenej 40. Celý čas sme sa však veľmi pomaly plížili za jednou ešte väčšou skupinou a to mi nedalo. Chcel som si ešte zaspomínať na časy, keď som aspoň po rovine vedel ísť celkom rýchlo a tak som sa zaradil na špicu, celkom to napálil a po pár minútach sme doklepli ďalší pelotón. Tak som odpovedal aspoň na nevrlé pohľady ostatných jazdcov, ktorých štvali moje veľmi krátke špice. Malé mínus na mojom výkone je, že sme pri tomto dobiehaní utrhli asi polovicu pôvodného balíku. V konverzačnom tempe sme tak dorazili do dediny Krimmel, zahli prudko doprava a zrazu BUM. Stena ako hrom. Dedinské stúpanie presahujúce 15%. Samozrejme našli sa takí, ktorí mali zaradenú hrubú pílu, museli zastať a tým vytvoriť ukážkový štupel s desiatkami jazdcov. Ja som mal šťastie a podarilo sa mi prešmyknúť bez zastavenia. Tento dedinský úsek bol riadnym budíčkom a prvé tri kilometre viedli nonstop vysoko cez 10%. A keďže patrím medzi najťažších vrchárov, takéto úseky automaticky znamenajú, že ma začalo predbiehať x jazdcov. Chvíľu som sa snažil držať v rámci skupiny makačov, ale mal som rozum a prestal sa zaujímať o to, čo sa deje naokolo a šiel som prísne svoje sub tempo tak, aby som dokázal absolvovať ďalších 150km v kopcoch. Celkovo hlavná časť stúpania na Gerlos merala 6,61 km s priemerom 8,4% a prevýšením 558m. Potom ako sme opustili rôzne dedinky podobné našim lazom (až na to, že v nóbl rakúskom štýle a RangeRoverom v garáži), konečne sme vošli do lesa. Celý čas sme mali po ľavej strane pod nami kaňon s vodopádmi a po pravej hustý tmavý les. Našiel som svoje slimačie tempo a tak som si stúpanie extrémne užíval. Z letargie nás vyviedli iba 4 kravy absolútne sa nezaujímajúce o priebeh pretekov a tak nám doslova zatarasili cestu a miesto uvoľnili až po dôraznom dohováraní ostatných cyklistov. Po slovensky totiž vôbec nerozumeli.

Po záverečnej maxi strmej pasáži prišiel zvlnený úsek vedúci na horskú prémiu s bufetom. Oproti Wachauer radmarathonu musím extrémne pochváliť bufety, ktoré sa svojou rozmanitosťou rovnali českým pretekom. Veľa ľudí však tieto preteky poňalo doslova ako hobby výjazd a tak si z bufetov urobili priam piknik, čo však nám drsným pretekárom dosť prekážalo. Kým som sa dostal k vode a doplnil zásoby trvalo uplynulo veľa času. Opäť som jazdil metódou, že na biku som sa živil gélmi a na bufetoch sa zameriaval na tuhú, slanú stravu. Mali tu ukážkové slaninové rožky, ktoré boli pre žalúdok týraný gélmi úplným vykúpením.

Nasledoval zjazd po širokánskych cestách prvej triedy. Opäť som šiel ako diabol a predbehol/dobehol veľmi veľa tých, ktorí mi v stúpaní ušli. Zlepil som sa so skupinou piatich dosť veľkých makačov z jedného tímu, ktorí si na svojich najnovších Trekoch Madone užívali tímovú časovku. Z kopca sa však veľmi okúňali a tak, keď som sa po pár metroch otočil, nikoho som nevidel. Nebolo to však kvôli tomu, že by som bol až tak rýchly, ale kvôli tomu, že bola totálna hmla. To, že človek nevidí za seba pri zjazde nie je až taký problém, no to, že nevidí pred seba, už je pomerne nepríjemné ???? Našťastie som bol dostatočne zacukrený, aby môj unavený mozog vydal pokyn rukám, aby troška spomalili.

Zjazdoval som už v hocijakom zlom počasí, aj hmle, ale nikdy nie v takejto. Ak by som nemal na Garmine zobrazenú trasu, tak by som asi zastal a čakal kým sa hmla rozpustí. Išiel som miestami cez 70km/h a občas som skutočne nevidel ani zvodidlá, popri ktorých som jazdil. Sklesali sme však pár výškových metrov a bolo krásne slnečno. Zjazd bolo možné dokončiť v Saganštýle a dobehnúť ďalšiu veľkú skupinu jazdcov. Opäť sa zaraďujem do skupiny, ktorú riadi nejaký samozvaný vyštrnganý kápo na S-workse, v nóblkomplete a po nemecky hučí na tých, čo nestriedajú. Aby som mal od neho pokoj, troška sa pretočím na špici a potom sa robím, že vôbec nerozumiem, čo sa mi snaží povedať.

Paradoxne, po tom, čo na špicu našej skupiny nastúpili naozajstní makači, samozvaný kápo zo skupiny začal vypadávať a tak vykrikoval špici, aby spomalila. Nikto mu však nerozumel a tak sa zo skupiny porúčal. Dokonca nás nedobehol ani vtedy, keď náš pelotónik zastavili železničné závory, čo nám umožnilo luxusnú pauzičku.

5. KERSCHBAUMER SATTEL – to kto sem dal?

Cestou po rovinke vedúcej dolinou som si všimol, že na priľahlé kopce vedú extrémne strmé asfaltky. Stále som si hovoril, že tam by som veru nechcel bývať, lebo bez 4x4 auta alebo elektrobiku tam človek nemá šancu. Zrazu naša cesta zahla do dedinky a už sme sa po jednej z takýchto rámp driapali my. Garmin mi ukázal, že ma čaká 5km dlhé stúpanie s priemerom 11%. A to je teda riadna šupa. Úvodné 20%né stojky nám ešte „spríjemňovalo“ extrémne páliace slnko, ktoré naobliekancov nútilo zastaviť a obväzovať si svoje Gabby okolo pása.

Samozrejme, že už v úvodných fázach tohto stúpania ma dobehol aj S-works kápo a spolu s ním ďalších x jazdcov. Stúpanie bolo fakt extrémne tvrdé. V nohách sme mali už nejakých 120 km a 2500 výškových metrov, takže som začal badať prvé známky únavy. Na lepšie myšlienky ma priviedol aspoň 5 minútový rozhovor s jazdcom, ktorý bol na tom zjavne rovnako biedne ako ja. Škoda, že som mu rozumel, každé piate slovo, ale aspoň som si odniesol ponaučenie, že musím bezpodmienečne oprášiť svoju nemčinu. Iba na chvíľu som musel nahodiť drsnú pózu a ísť riadne zo sedla. Bolo to vtedy, keď ma natáčal televízny štáb. Kameraman sediaci v kufri SUV mal na mňa namierenú kameru pekné 2 minúty (zrejme chcel natáčal umelecký film s názvom „Kilá a kopec“) a čakal som, že mi to konečne prinesie mediálnu slávu. Opäť nič z toho a mne sa len potvrdilo, že na biku vyzerám odpudivo.

Z utrpenia nás vyviedol len náhly rev motorov a húkačiek sprievodných záchranárskych motoriek, ktoré, ako som neskôr zistil, leteli k jazdcovi, ktorý nezvládol následný zjazd.

Pred príchodom na horskú prémiu som bol opäť v zábere kamery, takže sme si dali s jazdcom vedľa mňa dokonca špurt. Síce som ho vyhral, ale následne sa skoro povracal. Tentokrát som na bufete popri tuhej slanej strave volil aj Redbull, ktorý bol sponzorom pretekov. Zistil som, že redbull-cola je ešte lepšia ako coca-cola (myslím na pretekoch, inak nič z toho nepijem) a čakal som, kedy mi dodá krídla. (ak tento report číta PR-manager Redbullu, som pripravený stať sa Vašim jazdcom, veľkosť helmy mám L – neváhajte sa mi ozvať).

Krídla boli veru treba, ale nie mne. V extrémne zložitom, kľukatom zjazde sa jeden jazdec zrejme poriadne vyrúbal, lebo som videl, ako ho práve odváža vrtuľník. To celkom ubralo zjazdárskym chúťkam a možno aj dobre. Zjazd bol naozaj ťažký a dobrzďovať strmé vracačky bolo miestami veľmi náročné pre celé telo a aj som ďakoval Yaathletics za spevnený core.

DRUHÁ ČASŤ BUDE NASLEDOVAŤ ČOSKORO!