AKO SOM ŽIL ŽIVOTOM PROFÍKA NA MALORKE 5. časť trilógie: FANTOZZIHO RECEPT NA PRELET MALORKOU

Toto je piaty diel pôvodnej trilógie. Je to obvyklý marketingový ťah, kedy sa niečo nazve trilógia, pridá sa ešte jeden diel a ten má ešte k tomu dve časti. Stal sa zo mňa marketingový mág. To však nie je všetko. Zároveň som uplatnil 15 eurový voucher od Facebooku a využil ho na propagáciu  stránky. Teraz už len čakám, ako sa extrémne zvýši počet čitateľov a koncom týždňa, kedy sa voucher na reklamu vyčerpá, mi zazvoní telefón. Na druhej strane bude Peter Sagan a nesmelo sa ma opýta, či by som sa nechcel stať súčasťou jeho TEAMu SAGAN. Ja poviem jediné: „OK“

Piaty cyklodeň mala skoro celá skupina voľno, regeneráciu. Formovalo sa iba pár skupiniek na pohodový výjazd. Keďže to bol môj posledný cyklodeň, chcel som si dať ešte jeden epický výjazd. Uvažoval som nad trasou, ktorú som si pôvodne označil ako queenstage, cca. 170 km dlhú s 3000 výškovými metrami. Možnosť poslednýkrát si zajazdiť na Malorke bola strašne motivujúca, no nohy boli ako blato a aj chuť vysadnúť na bike riadne opadla.

Povedal som si, však že je to môj posledný deň a preto dám poriadny výjazd aj keby som mal zdochnúť. (Toto je žiaľ často posledná veta horolezcov na osemtisícovkach)

Na ne/šťastie sa našli Braňo a Maroš, ktorí plánovali výjazd a keď ho popisovali, zistil som, že chcú ísť presne moju queenstage. Samozrejme, že som sa nanominoval do ich tímu. Netušil som, ako to zvládnem, no bol som pripravený na všetko. Mal som však obavy, či chalanom budem stačiť a nebudem ich na takom dlhom výjazde zdržovať a či im ho nepokazím. Braňo absolvoval niekoľko Ironmanov, takže jasné, že makač. Maroš vyzeral ako profesionál, zladený v Rapha a Malorku poznal ako ja Petržalku. Takže asi tiež makač. Vzhľadom na to, že som bol už fakt rozbitý, radšej som sa opýtal, či sa naozaj môžem pripojiť. Uistili ma, že na kopcoch sa čakáme a môžem sa zašívať.

Na každý výjazd som bral vždy iba jeden energetický gél (taký, v ktorom je aj kofeín) a okrem toho iba také na doplnenie živín. Tentokrát som si nabalil 4 gély „doubleespresso“ a tyčiniek ako keby som dostal práve Mikuláša. Večer predtým sme s Palom konečne dopozerali Fantozziho, vrátane legendárnej cyklistickej scény, kde aplikuje podpornú látku od účtovníka Filliniho. Do mobilu som si zaznačil ingrediencie, ktoré budem potrebovať v prípade, že bude najhoršie:

Metadrín, sympamín, aspirín, kokaín, heroín, feferónka, františkánka

Nepochybujem, že keby sme boli na Ibize, všetky ingrediencie zoženiem za desať minút. Teda asi okrem tej frantíškánky. Neviem, či na Ibize sú vôbec nejaké kláštory...

Vietor bol len o málo slabší ako predchádzajúci deň, t. j. okolo 30 km/h. Trasa bola rovnaká ako trasa môjho sólo výjazdu z druhého dňa. Teda na úvod cca 20 km stúpanie. Zo začiatku len veľmi jemné, no neskôr prechádzajúce do 10 km serióznej vrchariny. Špicu si zobral Maroš. Ja som sa cítil zrazu veľmi dobre a uvažoval som, že neskôr sa vydržím v pohode striedať. Až do hôr nás však na najťažších prevodoch doviedol Maroš. Tam sme sa rozdelili s tým, že sa počkáme na kopci. Braňo nám dal malý náskok a ja som sa snažil aspoň vizuálne držať Marošovho Rapha dresu. Darilo sa mi to asi prvé štyri serpentíny a pocítil som, že ak sa o to budem pokúšať aj naďalej, neprežijem ani prvých 20 km. Troška som zvoľnil a šiel si vlastné tempo. Už skoro na vrchu ma dobehol Braňo a tak som sa snažil vizuálne držať aspoň jeho červenej blikačky. Tú som vždy niekde v diaľke za zákrutou videl, takže som nebol až tak v strese, že som príliš pozadu. Počkali sme sa za, už viackrát spomínanou, križovatkou na Soller a odtiaľ šli spolu. Asi minútu, kedy sa cesta opäť troška zdvihla a chalani sa mi začali opäť vzďaľovať. Opäť som začal s procesom sebauštvávania sa, ktorý som navyše okorenil nezmyselným naháňaním sa s holandským jazdcom. Namiesto toho, aby som si v zjazdoch oddychoval, som to rúbal full gas. Napokon prišiel protikopček, Holanďan hádam ani nezaradil na ľahší prevod a v stúpaní sa mi v priebehu minútky stratil. Chalani ma počkali na križovatke pod viaduktom. Už ma čakala cola a fanta. Chalani si to zmiešali, že vraj je to veľmi dobré. Ja som sa pri predstave, že dnes máme absolvovať ešte tak 120 km v kopcoch, začal obzerať, kde by sa tam pod viaduktom dal zohnať kokaín, aspirín a ďalšie látky na Fantozziho kokteil. A tu prišla situácia, ktorá je pre mňa dosial záhadou. Chalani začali prehodnocovať trasu. Údajne kvôli tomu, že keď prejdeme celé pohorie, budeme sa musieť o to dlhšie vracať po rovine proti vetru. Keď sa ma pýtali na môj názor, s kľudom Angličana som im povedal, že mne je jedno, že sa prispôsobím. V duchu som sa však modlil, nech povedia, že ideme nejakou kratšou trasou priamo do hotela. Dohodli sme sa, že si vyjdeme od viaduktu aspoň na Coll del Reis, odkiaľ vedie zjazd dolu do Sa Calobry. Keď sme vyšli hore, mal som sto chutí sa jednoducho spustiť dolu desaťkilometrovým zjazdom a na rozlúčku s Malorkou sa riadne doraziť ešte jedným výšľapom najikonickejšieho stúpania ostrova. Chalani však tento kopec poznajú asi ako ja Kolibu, takže pre nich už nejde o žiadne „vzrúšo“.

Dohodli sme sa, že sa spustíme dolu zjazdom zo Coll sella Batalla a potom pôjdeme rovinu. Povedal som, že to som rád, že si aspoň pozriem aj nejaké iné časti ostrova. Bol som uistený, že to bude kochačka. Tento zjazd som už raz šiel, opačným smerom do kopca a preto som vedel, že je riadne kľukatý a že treba dávať pozor na spätné zákruty, autá a cyklistov. Napriek tomu som do jednej zákruty vletel tak, že som so zmačknutými brzdami flekoval asi 10 metrov a dúfal, že posledný deň nezakončím návštevou miestnej pohotovosti. Stáli však pri mne všetci svätí, ustál som to a bezpečne doflekoval až do trávy. Následne už ma prešli aj zjazdárske chúťky a vedel som, že tento deň si už bude treba iba dávať pozor a nejak sa dopraviť do hotela.

Keď sme došli na rovinu, chvíľku sme postáli a začala „kochačka“. Rád by som Vám popísal, akou krásnou krajinou sme šli, ale pravda je taká, že jediné, čo si z tejto kochačky pamätám, je zadné koleso bicykla predo mnou. Kochačka začala miernym stúpaním po širokej asfaltke. Keď sme sa na vrch stúpania dostali 40kou, ešte som nič netušil. Proste som myslel, že Maroš to len troška osolil, lebo predtým hovoril, že tento kopec išiel xkrát. Keď sme však potom po rovine išli nonstop okolo 50km/h, začalo mi byť jasné, že toto nebude vytočenie nôh so spoznávaním ostrova. Bol som riadne vyflusnutý a takéto bomby dokonale zožierali posledné zvyšky mojich síl. Na druhej strane, keď si na také tempo zvyknete, cítite síce, že energia ubúda, ale telo to zvláda. Kde tu však prišli veľmi pekelné momenty. Idete si svojich konštantných 45 km/h, keď Vás najprv jemne začnú páliť nohy. Sledujete poctivo koleso pred sebou, snažíte sa držať na milimeter za ním a zrazu to pálenie nôh začne byť brutálne. Až vtedy som sa odvážil zdvihnúť hlavu, aby som zistil, že ideme do celkom pekného tiahleho 500 metrového stúpania. Tu sa začína súboj kto z koho, medzi nohami a stúpaním. Nohy pália každým záberom do pedálov viac a viac a vrchol stúpania sa približuje len veľmi pomaly. Prepadol by som sa však od hanby, keby som sa nechal „dropnúť“ a tak sa zubami nechtami držím kolesa predo mnou. Na vrchol stúpania sa dostávame v rýchlosti okolo 40 km/h a to ako ma pália nohy sa naozaj nedá popísať. Maroš vpredu ani Braňo nepôsobia, že by si vôbec uvedomili, že práve vyšli kopec 40kou a bez nároku na oddych pokračuje naša tímová časovka, v ktorej plním rolu piateho kolesa u vozu. Toto sa pravidelne opakuje a každým stúpaním je pálenie nôh horšie. Keď chalani zahlásili, že o sedem kilometrov stojíme v meste Petra, modlil som sa, aby som sa udržal. Bolo to najrýchlejších, no zároveň najdlhších sedem kilometrov môjho života. Zastavili sme v meste Petra, pútnického miesta všetkých cyklistov na Malorke (zastavili sme tu už počas nášho prvého výjazdu). Toto mestečko je ako stvorené na vysedávanie na námestíčku pri pivku alebo vínku. My sme samozrejme zvolili opäť colu, fantu a po vzore Maroša som si dal dve espressá. Dal som si aj koláč. No jediné, čo si pamätám je, ako mi ho čašník doniesol a potom iba ako odnáša prázdny tanier. Opäť som ho iba absorboval.

Ak bola cesta po Petru pekelne rýchla, tak na zvyšku cca 40 km nás čakal pekelný protivietor. Najprv som sa ochotne tváril, keď sme sa dohadovali, že si v tom vetre budeme striedať špicu po dvoch minútach, no padol mi kameň zo srdca, keď Maroš zahlásil, že nech neriešime, že on to odtiahne. Myslel som, že ok, pôjdeme proti vetru okolo 30 a ja vzadu, dokonale ukrytý pred vetrom, vytočím nohy. OMYL. Maroš opäť nasadil svoje „tempíčko“ a rúbali sme to proti vetru 40 a vyššie. Chalani vpredu to asi ani nepostrehli, ale cestou sa za nás občas pokúsil niekto zavesiť a v pohode sa odviesť. Nikomu sa to nepodarilo a to vrátane jedného celého tímu. Normálne som za sebou počul ako sa hecujú, aby sa za nás zahákli, no napokon to vzdali. Bolo to aj tým, že oni išli po dvojiciach a my v zákryte, takže jeden sa u nich vždy vetral a nemal šancu vydržať tempo proti vetru.

Napokon sa to predsa len podarilo „vyštrnganému“ chlapíkovi na BMC, ktorý sa s nami odviezol až do Alcudie. Keď sme v meste zvoľnili, nemeckou angličtinou mi začal rozprávať, aký bol šťastný, že sa na nás mohol povesiť a že už 50 km išiel proti vetru a bol rozhodnutý zavolať do hotela, aby ho vyzdvihli. Že bol neskutočne šťastný, keď nás uvidel a hlavne uvisel. Prisamvačku mal v očiach slzy keď to hovoril. Začal sa nás vypytovať, že odkiaľ sme a či je Maroš nejaký profi pretekár. Ja som mu odpovedal, že sme zo Slovenska a že toto je náš bežný štandard, však že hádam pozná Sagana. Chlapík bol v takej eufórii, že mi dokonca uveril, že Maroš je Saganov tréner. Až po chvíli som pochopil, že on nepochopil, že trepem.... Sám som sa však potom Maroša pýtal, že či je on vlastne pretekár. Odpovedal, že jeho proste cyklistika baví, no preteká iba občas pre radosť a skôr dlhé trate. Neviem, či to bola len prílišná skromnosť, ale pre mňa to bol jeden z maxi motivačných zážitkov, nakoľko som si uvedomil, na akú úroveň sa hobbík dokáže tréningom dostať. Nehovorím, že dakedy budem schopný takého výkonu, no verím, že sa mi k nemu podarí priblížiť. Keď som došiel do hotela, cítil som sa akoby som absolvoval tréning za motorkou. Nohy ma neboleli, nepálili, ale to hlavne kvôli tomu, že som si ich v podstate necítil. Veľkou výhodou je, že ani jeden z chalanov nie je na Strave. Keďže ja som, na všetkých segmentoch som bol ten deň prvý. Pritom, ak by som tam šiel sám, na 100% by som musel volať taxík.

Keďže to bol posledný cyklodeň, ešte som si odfotil bicyklík a so smútkom ho vrátil do požičovne. Nebol to ideálny vzťah, no napokon sme si k sebe našli cestu a bolo to krásnych päť dní. Celkovo som absolvoval za 5 dní cca 640 km a okolo 8700 výškových metrov.

Keďže to bola naša posledná večera a moje telo malo spotrebu jak V3S-ka, urobil som neskutočný nájazd na švédske stoly. Bol som tak rozbitý, že som sa vládal iba pobaliť a rovno šiel spať. Samozrejme hladný ako vlk. Na ďalší deň sme mali odlet až neskôr, takže sme sa stihli so všetkými rozlúčiť, zašli sme aj na pláž (v mojom prípade druhýkrát za celý pobyt). Potom už nasledovala cesta domov.

Myslím, že 5 cyklodní bolo naozaj akurát. Tím Bratrislava podnikol, už bez nás, kráľovskú etapu a keď som videl na whatsappe fotky z výjazdu, troška mi bolo ľúto, že sme neostali ešte aj na víkend. Reálne však neviem, či by som bol schopný ju vôbec zvládnuť. Po návrate domov som mal záujem iba o dve veci: SPÁNOK a JEDLO. Organizmus bol absolútne vyčerpaný, v robote som nevládal vyjsť po schodoch ani na druhé poschodie a držal ma neustály pocit hladu. Je to už skoro tri týždne, čo sme sa vrátili a ja stále cítim, že som ešte stále týchto päť dní nezregeneroval. Hneď v sobotu sme vybehli na hrádzu na obrátku v regeneračnom tempe. Domov som došiel, ako keby som absolvoval Paris Roubaix, úplne zničený.

V nedeľu po návrate sme však s Palom vybehli do Malých Karpát, na 100 km urobili 1600 výškových a prekvapivo, až po tomto výjazde som sa konečne aspoň chvíľu necítil unavený. Musím konštatovať, že síce nemáme more a gýčové výhľady na útesy, no Malé Karpaty krásou ani náročnosťou za Malorkou vôbec nezaostávajú. Ako tam tak jazdím, dokonca považujem „lesné“ prostredie za atraktívnejšie a karpatské kopčeky za náročnejšie. Keď je krásne počasie, jediným mínusom oproti Malorke ostávajú čoraz viac rozbité a zanesené cesty... Keď však je marec a na Slovensku teploty okolo nuly, neexistuje pre cyklistu hádam lepšie miesto na svete, ako je práve Malorka a ja som šťastný, že som mal možnosť zažiť to. Nehovoriac o tom, že som bol s Ivom a Palom. Ešte stále neverím, kam sme sa to až dopracovali....

Dúfam, že si dakedy takúto päťdielnu trilógiu ešte budem môcť zopakovať.  

20190327_134609jpg20190327_150748jpgScreenshot_20190327-180539_Stravajpg20190327_173227jpg