AKO SOM ŽIL ŽIVOTOM PROFÍKA NA MALORKE 4. časť trilógie: STRETNUTIE S LEGENDOU

Krajina: Španielsko (Malorka)

Dĺžka: 9,4 km

Priemer: 7,1 %

Maximum: 12 %

Prevýšenie: 668 m

( http://www.sportnewscycling.sk/blog/najzaujimavejsie-svetove-stupania-5-sa-calobra )

To sú jej parametre. SA CALOBRA. Jedno z najkrajších stúpaní na svete. Až do tohto dňa som mohol porovnávať iba stúpania ako Koliba, Kačín, Bielky kríž, Huty, sedlo Priehyba, Havran, Donovaly, Pezinská Baba a iné vrchárske monumenty. Nie že by tieto stúpania neboli dostatočne prestížne, ale z nejakého dôvodu, sa na ne zatiaľ denne nedriapu tisícky turistov z celého sveta. Doprial by som každému cyklistovi, aby si mohol jednu takú SaCalobričku vyšľapať. 26 serpentín vedúcich od mora, z nádherného malého prístavu a výhľady ako zo žurnálu.

Lenže k tejto kobričke sa treba najprv dostať. Keďže to bola jedna z kráľovských etáp, vyrážalo sa skôr. Ale nie skôr, ako keď som doma, teda o siedmej, aby bol pokoj v rodine. Skôr okolo deviatej. Tento deň však nebol na cyklistiku ideálny. Fúkal vietor o sile až 40 km/h. To je taký vietor, ktorý Vás bez problémov sfúkne do jarku takou silou, že nestihnete ani zahrešiť. To je vietor tak silný, že proti nemu môžete ísť full gas a na tachometri je 13 km/h. Keď si odpľujete, skončí to vo Vašich očiach. Keď už sa do takéhoto vetra vytrepete, skončí to vetou: „SExxxEM na to, idem domov!“ Otočíte sa smerom po vetre a za 10 minút ste doma.

Ja som bol dokonca presvedčený, že tento výjazd bude zrušený a trocha si aj poplakal do vankúša, aký som smoliar, že som na Malorke a neabsolvujem Sa Calobru. Ale pozor! Všetci cyklisti sú aj meteorológovia. Viktor zobral do ruky mobil, zapojil všetky aplikácie ukazujúce počasie a z tohto besného vetra urobil nášho poslušného psíčka. Od mora sa bolo treba dostať do hôr, kde by sme sa pred vetrom skryli. Trasu sme zvolili tak, že väčšinu trasy nám fúkalo do chrbta. Zoradení pekne vo dvojiciach, na tachometri 40km/h, úplne zadarmo. Občas však prišla zákruta, dostali sme sa kolmo na vietor a zrazu sa bojovalo o život. Troška som sa pustil riadítok, fúkol vietor a skoro som sa...skoro som spadol. Takýchto situácii však nebolo veľa a vietor nám v podstate pomáhal. Keďže sa šlo od mora smerom do hôr, cesta viedla v podstate stále do kopca, ale tempo sme nepreháňali, aby sme ostali pokope.

Ja osobne som trpel ako kôň. Tri dni nonstop cyklistiky sa na mne riadne podpisovali, ale čo je horšie, oblečený som bol ako idiot. Dal som si iba dlhý merino dres od Isadore, pod neho iba tielko. Ešte som váhal, či mi nebude príliš horúco. Od prvého metra som mrzol, lebo teploty išli miestami pod desať stupňov a v kombinácii s vetrom a únavou, to bolo pre mňa utrpenie. Všemožne som sa snažil zašívať a zahrievať, no nič nepomáhalo. Na každom jednom výjazde som vo vrecku nosil neprefuk vestu, na tento som si ju nevzal, ...však meríno...

Pomedzi mestečká sme sa dostali k prvému krásnemu a dlhému stúpaniu. Coll de sa Batalla, 7,9 KM, 5%. Neskutočná nádhera, len keby som tak netrpel. Snažil som sa štandardne držať s chalanmi na špici. Tempo nebolo nijak žeravé. Nemecké cyklistky z nejakého armádneho klubu nás dokonca obiehali ako keby sme stáli. Pre mňa to bol však ten deň, keď slabé prevody sú príliš slabé a ťažké príliš ťažké. Tak som si povedal, že dnes KOM nezoberiem a vyťapkám sa hore iba ja s mojim utrpením. V serpentíne podo mnou som však uvidel Iva a rozhodol som sa ho počkať, aby som sa mal s kým rozprávať a potlačiť tak moje utrpenie. Ivo bol určite rád, že ma bude musieť skoro hodinu počúvať, no nemal na výber. Spoločne sme sa teda rozumným tempom ťapkali hore. Urobili sme si dokonca pár cyklofotiek, na ktorých sme si dali záležať, aby sme vyzerali ako riadni makači. Za normálnych okolností by sa mi toto stúpanie veľmi páčilo, serpentínky, miestami veľmi úzke „vracačky“, kde bolo treba dávať veľký pozor, aby Vás nezramoval zjazdujúci cyklista alebo auto.

Na vrchu tohto kopca sa nachádza asi najlegendárnejšia benzínka na svete, Repsolka. Tu sa totiž spájajú všetky cesty vedúce na Sa Calobru. Posledné, čo však na tejto benzínke uvidíte, je tankujúce auto. Je tu malá reštaurácia, kde sa zastaví takmer každý cyklista. Ja som bol tak premrznutý, že keď sme sem prišli, drkotali mi zuby a vôbec som nemal chuť pokračovať. Dal som si kolu, doplnil vodu, zjedol tyčinku a hlavne som scucol jeden energetický gél s nápisom, že obsahuje akoby dve espressá. V tomto prípade však šlo o geniálny taktický krok. Na jeho obale sa totiž píše, že treba zjesť hodinu pred plánovaným výkonom. Vypočítal som, že práve o hodinu by sme mali začať stúpať stúpanie Sa Calobra. (spojenie „stúpať stúpanie“ som použil naschvál, nakoľko Sa Calobra v skutočnosti nie je vrch kopca, ale spod. Je to malá pláž/prístav, z ktorého sa stúpa na vrchol s názvom Coll dells Reis. Stúpanie sa však označuje Sa Calobra).

Nevyhnutne som však potreboval vyriešiť zimu. Bol som pripravený kúpiť si čokoľvek na zahriatie, počínajúc norkovým kožuchom až po liter domácej. Na benzínke nič na oblečenie, takže som bol pripravený na pálenku, keď som zrazu uvidel stojan so starými novinami. Spýtal som sa, či si môžem zobrať jeden výtlačok a pani mi povedala, že veď na to tam sú. Chápete, noviny určené na zastrčenie pod dres?!?! Taká je to benzínka. Asi jediná benzínka určená pre cyklistov.

Veľmi nerád som toto miesto opúšťal. Noviny sa hneď preukázali ako dokonalý neprefuk. Od benzínky nasledoval viac-menej zjazd k akvaduktu na rázcestí na Soller a samozrejme na Sa Calobru. Tentokrát bol smer jasný. Ja som pôvodne myslel, že tu niekde stúpanie začína. Omyl. Z tohto miesta musíte vyšľapať na Colls del Reis asi 2,5km celkom výživného stúpania. Pekné výhľady, zima, vietor a extrémne otravné autobusy. Rozumiem, že nie každý sa dokáže štverať na bicykli, ale prečo musia používať zrovna obrovské diaľkové autobusy? Veď niektoré serpentíny museli vyberať na dvakrát tak, že zablokovali celú premávku.

Na Coll dells Reis sme sa v závetrí počkali, porobili fotky (opäť vyzerám ako ožran) a šiel sa zjazd dolu. 26 serpentín štýlom full gas, brzda, full gas a opakovať 26krát. Keď sa mi podarilo v zjazde predbehnúť všetky pomalšie skupinky, autá a začal som si zjazd užívať, do cesty nemohlo prísť nič iné, ako autobusy, ktoré nás predbiehali v stúpaní. Dokonale upchali celú cestu a vyplašeného turistu v požičanom aute nútili cúvať dolu kopcom milimeter od zvodidiel, pod ktorými je 20 metrov nič. Keď som videl, že sa medzi nimi vytvorila asi dvojmetrová diera, myslel som, že chce pustiť cyklistov. Keď som sa tam začal pchať, borec pridal a zatrúbil a ukázal mi, že kým neprejde on, tak nikto. Oproti idúce auto minul asi o dva milimetre a auto z požičovne sa podarilo zachrániť iba na môj pokyn, aby si turisti sklopili spätné zrkadlo. Autobus sa rozbehol a aj my, asi 20 cyklistov za ním. Napokon sme ho všetci predbehli a spustili sa full gas dolu až kým nás nezabrzdil ďalší autobus. Ten to urobil pomerne prekvapivo a všetci museli brzdiť tak, že sa vzduchom vzniesol opar smradu zo spálených brzdových gumičiek/kotúčov.

Potom už nikto full gas nešiel a zišli sme dolu. Štyri autobusy vypustili turistov, ktorí futašili priamo do reštaurácie na pripravený obed.

Tu dole sa ukazovala sila vetra naplno. Obvykle je tu možnosť člnkovania, no teraz to bol naozajstný príboj. V Sa Calobre je tiež taká malá romantická táckareň, kde podávajú legendárny jahodový koláč. Takže voľba bola jasná, k tomu kávu a 9 euri bolo vo vrecku spokojného majiteľa. Celkovo, táto reštaurácia musí mať tržby v miliardách.

Koláč som opäť absorboval rovnako ako kávu, takže v podstate ani neviem povedať ako chutil. Vyzeral ale super a dobré jahody, nikdy nie sú zlé. Chvíľku sme posedeli a vyrazili sme. Najedený, spokojný som sa na stúpanie tešil ako dieťa, veď sa mi plnil jeden z cyklosnov. Energetický gél asi tiež začal účinkovať a mne bolo zrazu úplne super. Nahodil som tempo také akurát a vyrazil. Stúpanie je to naozaj nádherné. Na každej serpentíne som urobil aspoň 5 fotiek. Prvých sedem kilometrov som nepocítil ani náznak únavy. Dokonca som povzbudzoval Angličana na nádhernom Sworkse na kolesách Spinergy s najľahším prevodom 39/25. Chlapík trpel ako kôň a svoj bicykel nazval suffermachine („mašina na trpenie“). Posledné dva kilometre sa zdali už troška nekonečné. Vidíte vrchol a k nemu vedúcu cestu, no k tejto ceste vedie ešte asi ďalších 5 skrytých serpentín. Jazdil som už výlučne na najľahšom prevode 36/28 a miestami by som už aj 30ku kazetu zniesol. Keď však prejdete nápis „posledný kilometer“, idete na eufórii. Nechal som sa uniesť a napálil to tak, že som v jednej zo strmých serpentín skoro zastal. Ešte jedna zákruta a nasledovala krásna cieľová rovinka. Aby mi započítalo segment, pre istou som prešiel ešte pár metrov za vrchol a ostal si chvíľu užívať tú romantiku. Na tomto stúpaní sa nikdy nešiel žiadny veľký pretek, no aj tak o ňom hovoria všetci profíci a vlastne celý svet. Pritom, toto stúpanie nemá žiadny praktický význam a bolo do skál vysekané iba pre podporu turizmu. Podarilo sa... Pre mňa splnený sen aj s časom, za ktorý sa hanbiť nemusím.

Človek si myslí, že keď vystúpa zo Sa Calobry na Colls dell Reis, má na ten deň porobené. Zo začiatku tomu všetko nasvedčuje, nakoľko nasleduje zjazd k viaduktu. Odtiaľto však treba ísť tri kilometre do kopca k povestnej križovatke s benzínkou. Viktor mal cestu naplánovanú dokonale. Nešli sme tou istou cestou, ale cestou, ktorou som ja do hôr prišiel počas mojej sólo jazdy. Táto viedla síce proti vetru, ale nonstop 20 km z kopca. Eufória opadla a mne opäť začala byť v zjazdoch zima (bez novín by som umrzol). Riešil som to tak, že som sa v zjazdoch čo najviac zbalil a ako také teplo dosiahol až vtedy, keď som ležal na hornej rámovej trubke. S bicyklom som bol už dokonale zžitý a preto som si zjazdy takto zabalený v teplúčku vyslovene užíval a zákruty vyberal motorkárskym spôsobom. Musím povedať, že zjazd ležiac na hornej trubke som nikdy nepovažoval za žiadnu frajerinu. S kamošmi sme tak jazdili už ako decká, takže ako naša fyzikárka hovorila: Žiadna veda...

Takto v pohode sme sa všetci spustili a zastavili až keď intenzita protivetra začala byť vyššia ako intenzita klesania. Bolo sa preto treba sformovať a pomáhať si proti vetru. Keďže mi asi stále šľapal gél, cola, káva a jahodový koláč, špicu som potiahol až do Pollenci, kde sme na kruháči zamierili do jemného kopčeka, popri mori, smer Alcudia a hotel. Tu už som sa prudko zašíval, lebo gél, cola, káva a jahodový koláč akoby odrazu prestali účinkovať.

Ten večer sme urobili troška zmenu a nešli na hody do našej hotelovej jedálne. Zašli sme do reštaurácie na steak. Ja sa v steakoch absolútne nevyznám, takže som si objednal t-bone veľký ako tanier. Ako bol veľký, tak bol chutný. Nachvíľku som zaváhal, či ho budem vládať zjesť, no po polhodinke po ňom ostala iba ohlodaná kosť. Chvíľu sme ešte posedeli, no už o jedenástej ma lámalo na spánok. Dopozerali sme FANTOZZIHO a šli spať. Akonáhle som zavrel oči, začalo mi škvŕkať v bruchu od hladu. Čakal ma posledný cyklodeň, ktorý prekvapivo priniesol ešte jeden veľký zážitok!