AKO SOM ŽIL ŽIVOTOM PROFÍKA NA MALORKE, 1. časť: príprava, vstup do raja, prvý výjazd a kopa nešťastia

Vždy začínam váhou. To už je nuda, takže začínam iným číslo. Za marec som najazdil 1.367 km!!! Je to môj absolútny rekord a dosť pochybujem, že sa mi ho niekedy podarí vôbec prekonať. Zvlášť v marci.

Poďme na Malorku!

PRÍPRAVA

Po účasti na skutočnom cyklistickom sústredení som túžil niekoľko rokov. Nebol som však schopný sa pridať k nejakej skupine, tobôž nie zorganizovať niečo sám. Trúfal som si tak maximálne na predĺžený víkend v Chorvátsku. V novembri minulého roka som urobil advokátske skúšky. Príprava na ne je niečo tak náročné, že by to zamávalo aj so Saganom. Tento úspech som chcel osláviť kúpou smart trenažéra. Nemal som však miesto, kde by som pre neho zriadil hniezdočko lásky. V tom mi kamarát Palo zavolal, že pozná partiu triatlonistov plánujúcich v marci sústredenie na Malorke. Druhý deň po návrate do práce som poprosil šéfa o dovolenku a kamošovi zavolal, že idem. Od toho dňa som sa tešil ako blcha. Dokonalosť plánu podčiarkla skutočnosť, že sa prihlásil aj tretí kamarát Ivo. My traja to ťaháme spolu už pomaly 20 rokov a ak by nám niekto pred pár rokmi povedal, že pôjdeme spolu na cyklistické sústredenie, asi by sme ho vysmiali.

Každý sme prípravu poňali po svojom. Ako viete, ja od februára trénujem s Discover cycling, takže najazdené a našportované som mal relatívne dosť. Za zimu som stihol vyše 1000 km, čo je vzhľadom na časové možnosti veľký úspech. Hodín vo fitku a na túre bolo tiež dosť. Smerom k Malorke stúpala aj intenzita tréningov, pridal som aj silové intervaly v kopcoch, takže som si trúfal aspoň na prežitie v kopcoch.

Ako sa sústredenie blížilo, začal som v práci vybavovať požiadavky kolegov a klientov raketovou rýchlosťou, aby som zabezpečil, že kolegovia nebudú musieť počas mojej prítomnosti riešiť moje veci, prípadne ich nebudem musieť riešiť na diaľku ja. Všetko klaplo, avšak samozrejme, že presne vo chvíli keď som skoro nastupoval do lietadla, zazvonil telefón a bolo potrebné urgentne dačo riešiť, lebo ten deň bol posledným dňom lehoty. Kolegov mám skvelých a napokon to zvládli.

Najťažšia časť prípravy pre nováčika na takomto sústredení je normálne sa zbaliť. Bicykle sme mali z požičovne na Malorke. Najdôležitejšie bolo nasledovné: sedlo, pedále, helma, tretry. Zbalil som aj balenie športových výživných gélov, cca 50ks, cca. 12 energetických gélov, odhadom jeden milión sójových rezov, cca. tonu tyčiniek a pol kila regeneračného nápoja. Takže športovej výživy som mal dosť na TDF.

Oblečenie som zobral všetko slušné, čo som mal. Potýkam sa však s tým, že dresy a gate, ktoré boli ešte minulé leto obtiahnuté aero, na mne teraz plápolajú. Každopádne zabalil som 4 cyklogatí, 6 dresov, bundu, vestu, dlhý dres a zateplené cyklogate. Milión tričiek, tepláky, mikinu, bundu, tenisky a zrazu mal môj batoh krásnych 18kg. Nikdy netreba zabudnúť aj nejaké to kilo do peňaženky. Šli sme na týždeň, z toho 5 cyklodní a zbalený som bol na dva týždne. Pri takýchto akciách však razím teóriu, že radšej mať niečo naviac, ako menej, prípadne musieť dokupovať na mieste za riadne ostré ceny.

Z prípravy by som nepodcenil napr. cestovné poistenie.

Osobitná časť prípravy spočívala v tom, že som poctivo do Garminu naťahal trasy. Keďže to bolo triatlonistické sústredenie, neboli naplánované až tak vrchárske alebo dlhé trasy. Ja som si samozrejme na každý deň pripravil trasu o dĺžke aspoň 130 km s minimálne 2000 výškovými metrami a bol som pripravený s výnimkou jedného, všetky výjazdy absolvovať sám.

CESTA A STRETNUTIE S TÍMOM

Odlietali sme z Viedne. Nie som zrovna cestovateľ, takže pre mňa to bolo prvýkrát na tomto letisku. Bratislavské letisko v porovnaní s viedenským pôsobí ako väčšia čakáreň na vlakovej stanici. Všetci sa pekne zacheckovali na odlet a komu teta povedala, že nie je na zozname? Samozrejme mne. Najprv to bolo haha, ale keď pani v systéme ťukala všetko možné a konštatovala, že ja na ten let proste nie som zahlásený, nebolo mi všetko jedno, ale napokon to dobre dopadlo. Začali sme sa zbierať na letisku. Keďže išlo o sústredenie triatlonistov z klubu BRATRISLAVA vedel som, že to budú riadni makači. Preto som si zabalil do batoha tričko, ktoré som dostal za dokončenie štafetového Ironmana (ako cyklista, 180km). Hneď po prvých rozhovoroch som pochopil, že tričko radšej vyťahovať ani nebudem. Skoro všetci chalani mali za sebou pár ironmanov, prípadne nejaké tie ultra podujatia. Ženy taktiež nezaostávali. Moje sebavedomie šlo celkom dole, lebo pri týchto chlapoch som postavou pôsobil ako....ako kancelárska krysa...

VSTUP DO RAJA

Už keď som googlil, pochopil som, že ideme do pekného, dobre vybaveného hotela. Ale až na mieste som začal zisťovať, že ide o skutočný cyklistický raj. V skutočnosti bol náš hotel v Alcudii niečo ako triatlonistická Mekka, kde sa pripravovali aj majstri sveta, či olympijskí víťazi. Počas nášho pobytu tam bol legendárny triatlonista Mola. (alebo nebol, ale každopádne sa o ňom veľa hovorilo).

Súčasťou hotela bola veľká cyklogaráž, s cyklosprchami, cyklostojanmi, cyklopumpami a so všetkým cyklo, čo Vám len napadne. Naozaj raj. Boli sme pozrieť v požičovni. My sme mali zarezervované bicykle BMC, čiže absolútna špička. Požičovňa bola vlastne súčasťou hotela. Hneď vedľa bol obchod Specialized, požičovňa Cube, outlet Assos a x ďalších cykloobchodov, kam som v záujme zachovania obsahu peňaženky radšej ani nešiel. Cyklisti a bicykle boli proste úplne všade. Našťastie som si stihol pred odchodom oholiť nohy.

Boli sme samozrejme pozrieť aj more, ktoré bolo krásne, ale očarenie zo všetkého bicyklového neprekonalo.

Rajské bolo aj jedlo podávané v hoteli. Na večeri sa to hemžilo ľuďmi v športovom oblečení, nabúchaných, štíhlych, pripravených zabehnúť stovku pod desať sekúnd. Prvý večer som sa divil, prečo je tam tak strašne veľa jedla. Veľa druhov mäsa, rýb, príloh, zeleniny, ovocia, sladkostí, pečiva salám, syrov atď. Keďže nenávidím plytvanie, v duchu som sa spravodlivo pohoršoval nad takým „obžerstvom“. O pár minút na to, som však už zajedal rybu zákuskom a cestoviny krkovičkou. Prežral som sa ako prasa. Nechápal som, ako všetci môžu jesť tak extrémne veľa. V priebehu pár dní som pochopil. Po večeri sme šli pozrieť kultúrny program. Latino chlapík spieval pre publikum pozostávajúce z našej partie a asi štyroch ľudí. V lete určite zabáva davy nemeckých dôchodcov, no teraz to muselo byť pre neho za trest.

PRVÝ VÝJAZD

https://www.strava.com/activities/2234430681

Na ďalší deň nás už čakali pripravené bicykle. Chlapíkovi trvalo namontovanie sedla a pedálov približne 8 sekúnd. Na prvý pohľad skúsený cyklista, ktorého nič nevykoľají. Vlastne áno. Keď sa najväčším imbusákom pokúšate niečo „montovať“ na karbónovom ráme za 3000 €, prípadne neznalý uchytenia sedlovky strhávate násilím nejakú krytku, kde si myslíte, že by mala byť skrutka na uvoľnenie sedlovky. Keď to chlapík videl, šmaril po nás kľúč bez ohľadu na prípadné následky. Proste správne cyklistické srdiečko.

Ja som zažíval troška prekvapenie, lebo som sa tešil na BMC SLR 02 na kotúčoch, no čakali ma obyčajné brzdy, na ktorých som nejazdil už tri roky.

Prvý deň bol naplánovaný spoločný výjazd, parametrami podobný jednému klasickému okruhu na Neusiedler. 110km a cca 900 výškových po pahorkatej časti ostrova cez mestá Manacor a Arta. Samozrejme som mal stres, či budem vládať, či nebudem zdržovať, lebo chalani vyzerali naozaj „ostro“. Tento typ trate vzhľadom na skúsenosti z časovky bol pre nich vyslovene šitý.

Hneď ako sme vyšli z nášho cykloraja smerom na východ, začal som prepadať láske k tomu kraju. Krásne široké hladučké cesty, všade menšie či väčšie skupiny cyklistov. Jediné na čo som sa však sústredil, bolo koleso predo mnou, nakoľko som mal stres, aby som sa hneď prvý deň neuviedol nejakým kiksom a neposlal pár ironmanov k zemi. Chalani na špici udržiavali parádne tempo a ešte lepšie bolo, že to vždy vyšlo nejak tak, že sa na mňa špica neušla. Užíval som si ten pocit, že je pracovný deň, no ja nemusím riešiť nič iné, ako je koleso pred mnou, pravidelne piť, niečo zjesť a kochať sa krajinou. Opantala ma vyslovene cykloeufória. Jemne zvlnenou krajinou sme si to priemerkou cca 35km/h rúbali krajinou až sme zastavili na prvej zastávke v nenormálne gýčovom prímorskom mestečku, ktorého názov netuším. Tu sa naplno rozbehla debata o počtoch absolvovaných Ironmanov, časoch a ja som uvažoval, že to tričko zo Slovakmana radšej spálim....

Jazda bola čistá kochačka a v balíku sme sa stihli trocha pozoznamovať. Kde tu na mňa vyšla aj špica, no cítil som sa dobre, takže som si hádam hanbu neurobil. Dali sme ešte jednu zastávku v legendárnom ultrafrekventovanom cyklistickom mestečku Petra. Nepochybne tam bolo viac bicyklov ako áut. Doplnil som fľašky vodou, dačo zjedol a dal neodmysliteľné espresso. Ako sme sa blížili k hotelu, zachytil som pár spolujazdcov plánujúcich si výlet predĺžiť ešte o cca 20km. Samozrejme som sa pridal. Bolo nás zopäť a na špici sa striedali riadni dupači a ja som si uvedomil, že posledných 30-40km som vlastne nič nejedol ani nepil, takže bolo treba nenápadne zažehnať malú krízu, no podarilo sa mi za oči uvisieť až do hotela.

Skvelým zvykom bolo, si hneď po výjazde namočiť nohy do bazéna a okamžite začať regenerovať.

Nasledoval zlatý klinec dňa. Prišli sme totiž akurát včas na rozhodujúce kilometre najdlhšej klasiky (291km) Miláno - San Remo. Celú sú ju schopní pozerať iba naozajstní fanatici, lebo to podstatné sa deje na posledných dvoch kopcoch (Cipressa a Poggio). My sme prišli práve včas, cca 20 km pred cieľom. Petrovi Saganovi zo všetkých pretekov najviac prajem, aby vyhral práve tento. Bol už dvakrát druhý. Raz mu ju ani nevie ako vyfúkol Ciolek a potom ho v nádhernom záverečnom špurte o galusku predbehol Kwiatkovski, ktorého si poctivo doviezol až do cieľovej rovinky na zadnom kolese.

Peter bol presne tam, kde mal byť, zlikvidoval útok Alaphlippa a spoločne s ďalšími supercyklistami vytvorili skupinu, kde sa malo špurtovať o víťazstvo. Veril som, že lepšie sa to pre neho nemôže ani vyvíjať. Veď obvykle je v takýchto situáciách jednoznačne najsilnejší. Žiaľ tentokrát ho zradila jeho najväčšia zbraň a to pozičná genialita v špurtoch a skončil „až“ štvrtý. (vždy ma fascinuje, keď ľudia používajú to „až“). Verím, že sa nechystá skončiť tak skoro, ako naznačuje a v budúcnosti mu to aj tu vyjde. Robí všetko dobre a aj na neho dopadne šťastie (krásna komentátorská floskula). To, že zas vyhral Quickstep a ešte k tomu Alaphilippe ani nekomentujem. Tá dominancia je neuveriteľná.

Pri večeri už žiadne pocity spravodlivého rozhorčenia nepanovali a ja som spučil v žiali tri plné taniere. Pocit prejedenosti ma prešiel asi za 5 minút.

Ďalší deň som už šiel sólo, prvú z mojich drsných vrchárskych etáp (ale o tom až nabudúce, lebo zajtra vstávam o polšiestej ráno na tréning)......

Screenshot_20190403-230926_Stravajpg20190323_112308jpg