ROZBAĽOVANIE DARČEKOV, VIANOČNÁ DEPRESIA A VEĽKÉ ROZHODNUTIE

ROZBAĽOVANIE DARČEKOV, VIANOČNÁ DEPRESIA A VEĽKÉ ROZHODNUTIE

Tento text som už uverejnil na www.mtbiker.sk pod názvom „Z petržalskej hrádze na najdlhšie preteky môjho života“. Tu ho zverejňujem v redakčne nespracovanom znení. Pôvodne som nechcel články z mtbikera zverejňovať na blogu, ale tento text je dôležitý z hľadiska pochopenia okolností, ktoré ma viedli k blogu. Takže tí, čo už čítali pokojne preskočte na ďalší, tí čo nie, nech sa páči, surová verzia.

V bruchu mi poctivo pracuje kapustnica, do krku sa tlačia kúsky zemiakového šalátu a majonézovú chuť v ústach plánujem prekryť niečím sladkým, asi šuhajdou, prípadne marokánkou a ani oplátka natretá hrubou vrstvou medu nemusí byť zlá. Zvládam marokánku a aj šuhajdu. Som smädný a cestou po pohár vody sa zastavím aj pri štedrovečernom stole po oplátku, natriem medom a šup tam tiež s ňou. Prichádza na rad rozbaľovanie darčekov.

Tu sa ukazuje, kto je v domácnosti cyklista. Ježiško mi pod stromčekom nechal jeden komplet Santini z limitovanej edície Ride to Höll vytvorenej pri príležitosti majstrovstiev sveta v Innsbrucku 2018, ktorých súčasťou bolo aj brutálne stúpanie Höll (v budúcnosti si ho chcem určite vyskúšať).

Tým ale cyklistické orgie nekončia. Ježiško mi priniesol to, po čom som najviac zo všetkých cyklistických harabúrd túžil. Nádherný reprezentačný dres, v akom Peter Sagan vyhral Majstrovstvá sveta v Bergene. Dlho mi po ňom srdce pišťalo, no bol vždy veľmi drahý a teraz na mňa pozerá z pod stromčeka.

Som šťastný, je to veľkosť L a troška tŕpnem, či ho oblečiem. Sťahujem vianočné brucho a obliekam ho. Je teda pekne aero (rozumej: je vidno každý fald), ale zvládol som ho zapnúť, takže sa neviem dočkať sezóny.

Ježiško, teda moja dokonalá manželka presne vie po čom túžim. Možno tomu troška napomohlo aj to, že som jej poslal link na e-shop, kde ho mali v 50% zľave s prosbou (rozkazom), kúpiť mi ho pod stromček. Išlo o ten istý obchod, kde som si pred tým objednal pod stromček aj ten „pekelný“ komplet.

Otváram ešte jeden darček a tu naozaj neviem uveriť vlastným očiam. Pod stromčekom ma od najlepšieho kamaráta Paľa čakal ďalší dres. Ďalší dres slovenskej reprezentácie, v ktorom to Sagan v Nórsku všetkým natrel. Ale PRÚSER!

Toto je verzia PRO!!!! Profíkom sa nemôže stať, aby riskovali zvýšený odpor vzduchu kvôli vlajúcemu veľkému dresu. Preto sú tieto dresy vyrobené z takých priliehavých a zároveň pevných materiálov, že pretekárovi do nich musia niekedy pomáhať ďalší dvaja ľudia.

Ja nie som profesionál, preto panicky hľadám štítok s veľkosťou. Je to XXL. Mierna úľava a kameň zo srdca, no viem, že ani táto veľkosť, inak nosená ľuďmi trpiacimi obezitou nemusí stačiť pri PRO drese na to, aby sa dal navliecť na Vianocami vypracovanú postavu hobby cyklistu.

Vyfúknem vzduch z pľúc, sťahujem brucho a idem na to. Prvý problém nastal už pri rukávoch. Povedzme si na rovinu, väčšina cyklistov má ruky chudučké, takže skutočnosť, že si neviem obliecť ani rukávy nesvedčí ani o obezite, ani o príliš vypracovaných bicepsoch. Cítim sa ako had, ktorý sa vyzliekol z kože, potom si to rozmyslel a teraz sa do nej snaží navliecť späť. Do PRO dresu som ako artista krkolomne dostal ruky, chrbát a prišla tá najhoršia fáza, zapnutie zipsu. Znie to triviálne, ale tu musíte mať cit pyrotechnika. Pokiaľ totiž nepriznáte porážku a budete sa snažiť zips pretiahnuť nasilu cez brucho, pevnosť materiálu spôsobí, že zips sa odtrhne od zvyšku dresu a skončíte pred zrkadlom v obtiahnutom drese s dierou, cez ktorú vykúka Vaše nenažrané brucho.

Keď sa zips prvýkrát zasekne zvažujem, či pokračovať v jeho ťahaní smerom hore a rozhodujem sa zariskovať. So zatajeným dychom opatrne ťahám hore, pripravený kedykoľvek zastaviť. Napokon zips vyjde až úplne ku krku!

Takže som ako Sagan! Eufória opadla pri prvom pohľade do zrkadla. Hobby dresy sú menej priliehavé a dajaký ten fald naviac odpúšťajú. PRO dresy veru nie. V tomto drese vyzerám ako jaternica. Pneumatika z pod dresu nekompromisne vykúka a vyzerám ako žena, ktorá si navlečie sťahovacie pančuchy a myslí si, že tak môže nosiť o dve čísla menšie minišaty....

Nevadí, zamakám a v lete budem v tomto drese ohurovať korčuliarky na hrádzi. Aby však egobúrajúcich darčekov nebolo dosť, pod stromčekom sa skrýva ešte aj múdra váha. Našťastie sa nechce spárovať s mojim telefónom, aby mi ukázala koľko percent tuku mám, ale aj jednoduchý údaj o hmotnosti je riadna dýka do chrbta. 87,7kg. Až sa mi zatmelo pred očami. Dávam dole rifle, pulóver od Ježiška a robím opakovaný pokus. 87kg. To je stále o tri kilá viac ako by malo byť. Vzhľadom na výšku 181cm mám teda od profíka dosť ďaleko.

Ak si chcete pokaziť štedrovečernú atmosféru, kombinácia PRO dresu a smart váhy sa o to zaručené postará.

V takto zdecimovanej nálade sa zabáram do gauča a hľadám útechu v ďalších koláčoch. Už nevyberám a beriem ich do radu, čím viac sladkého krému tým lepšie. V jednej ruke koláč a v druhej mobil, na ktorom scrollujem Facebook. Nebol som celý deň, tak mám zábavu aj na polhodinu. Medzi hoaxami, motivačnými citátmi, prianiami a reklamami na mňa vyskočí vianočné oznámenie organizátorov pretekov Krušnoton, že pri príležitosti jubilejného desiateho ročníka pripravili extra dlhú trať, XXXL, dlhú 300km s prevýšením 6000 výškových metrov.

V rodine nie je vôbec nikto koho by táto absolútne šokujúca správa vzrušovala. Posielam link mojim sparingcyklistom, tiež nikto nič. Hádam nemajú 24. decembra niečo dôležitejšie na starosti?!

Také niečo si ani neviem predstaviť. Dĺžku si ešte predstaviť viem, no to prevýšenie je strašidelné. Tento rok som bol na strednej trati, 180km a 3500 výškových a miestami som bol na limite síl. Niečo tak extrémne je úplne mimo mojich možností. V tom však pozriem na moje pretekajúce brucho z PRO dresu a uvedomujem si, že toto je znamenie!

Rozhodujem sa, že do toho pôjdem. V návale emócií pripájam pod oznam na facebooku komentár, že ďakujem za motiváciu do roka 2019, aby som sám seba presvedčil, že to myslím vážne. Dostávam aj jeden LIKE. Od chlapíka, čo absolvoval 4300km dlhý endurance pretek North Cape 4000. A to je ďalšie znamenie. Pokiaľ na prežitie strednej 180km dlhej trate stačilo trocha obmedziť jedlo a jazdiť kopce, na tento maratón bude potrebná poctivá a tvrdá príprava, plná odriekania a prekonávania samého seba.

Koncipujem základné piliere, na ktorých bude nevyhnutné stavať:

1.       VÁHA

2.       VÁHA

3.       Vytrvalostná kondícia

4.       Sila

5.       Vrchárske schopnosti

Pretek je až 10.augusta, takže dovtedy určite objavím ďalšie oblasti, na ktorých je potrebné zapracovať, no váhu považujem za absolútny základ. Stanovujem si cieľ 80kg s čo najmenším objemom tuku. Až mi pôjde smart váha, zistím ako na tom som.

Musím premyslieť, či za cieľom pôjdem didakticky, za pomoci odborníkov alebo odbornej literatúry, alebo len tak po „vlastnej osi“. Predbežne som si stanovil na január plán v podobe dvoch spinningov a dvoch TRX do týždňa. Potom uvidíme ako ďalej a najmä, čo mi práca dovolí. Najťažšie však bude ovládnuť Vianocami rozbujnenú pažravosť.

Áno bude. Počas písania tohto textu som zjedol celú misku tyčiniek z lístkového cesta, syrové korbáčiky a pol pomaranča......

PS: tento text som sa rozhodol zverejniť, aby som už nemohol cúvnuť späť!