REPORTÁŽ: SEREĎMARATÓN 2019 – makačom na dosah (pretek)

Na štart preteku som došiel síce poctivo rozjazdený, no veľmi neskoro. Zároveň nie som ten typ, ktorý by sa začal zozadu predierať pomedzi ľudí, takže som ostal len trpezlivo čakať na štart. Boli sme tak ďaleko, že som ledva počul pokyny organizátorov. Potom som počul nejaké slabé „PUK“ a to že, išlo o výstrel zo štartovej pištole som pochopil, až keď sa celou Sereďou začalo ozývať ďalšie pukpuk, ako sa jazdci zacvakávali do pedálov.

Na štarte som mal fakt zmiešané pocity. Jednak som sa tešil, bol som strašne zvedavý, ako na tom vlastne som a musím povedať, že som sa aj troška bál, nakoľko minulý rok bolo dosť veľa pádov a aj mne sa na prvého Mája jeden celkom poriadny podaril (neuveriteľne kostrbatá veta). Celkovo sa mi zdá, že začínam strácať guráž.

Opäť som bol nepripravený a porušil zásadu, že na štarte treba mať aspoň jednu nohu zacvaknutú a ako vždy, keď sa to najmenej hodí, som nevedel trafiť pedál. Takže som prvých pár metrov išiel odrážajúc sa jednou nohou, až kým konečne aj spod mojich tretier bolo počuť PUK.

Mojim tajným cieľom bolo vydržať po Havran v balíku, zmestiť sa do prvej stovky a mať priemerku aspoň 33 km/h. Hlavne sa však nevyrúbať, aby som nezrušil plán KrušnotonXXXL!

Z minulého roka som vedel, aké strašné „bomby“ sa išli rovno od štartu, napriek tomu, že balík bol spredu „krotený“ rozhodcovským autom. Je skvelé, keď viete, čo vás čaká. Hneď ako sme sa dostali na úvodnú rovinu, vypálil som, aby som sa dostal čo najviac dopredu balíka. Na štarte som začínal možno okolo 200. miesta, takže som mal čo robiť. Špicu pelotónu som zo začiatku ani nevidel. Prvých pár desiatok jazdcov, možno aj prvých sto, som predbehol skutočne ľahko. Potom som však narazil na prvú stovku a tu som sa dostával dopredu len veľmi pomaly. Vyslovene som sa pretláčal balíkom, no nebol som sám. Pripadalo mi to, ako keď sa rvete do beznádejne naprataného autobusu. Najhoršie bolo, že takých ako ja bolo veľa a tak som po pár kilometroch rezignoval, našiel si pozíciu v balíku (vždy tak, aby som jazdil v správnom jazdnom pruhu cesty a neriskoval jazdu v protismere a stret s autom), koleso jazdca, o ktorom viem, že keď ho vidím, som na tom dobre a začal sa sústrediť.

Od prvých kilometrov som sa cítil oveľa lepšie ako minulý rok. Neustále nástupy som zvládal bez infarktových stavov. Tieto stavy som zažíval iba vtedy, keď zrazu celý balík predo mnou zastavil a vzduchom sa vzniesol zápach spálených brzdových gumičiek. Opäť som veľmi ocenil kotúčové brzdy, tentokrát dokonca 160mm. To už brzdí ako vlak.

Pohodu pri jazde mi veľmi pridalo, že na obrazovke Garminu som mal zobrazenú iba trasu a tak som dostatočne dopredu vedel, že sa blíži zákruta. Vedel som tak, čo ma čaká a podľa toho sa snažil nájsť takú pozíciu, aby som zákrutu vybral čo najelegantnejšie.

Po čase som sa už iba viezol, akoby som ani nebol na pretekoch. Celý čas som sledoval dvoch jazdcov a snažil sa držať ich zadného kolesa. Jedným bol jazdec z Expendables a druhým jazdec tímu Discover cycling môjho trénera. Oranžový dres tohto tímu bol skutočne neprehliadnuteľný.

Z tohto relaxu ma vždy vytrhli iba situácie, kedy sa objavilo auto v protismere (zastavené organizátormi) a celý balík sa musel z dvoch pruhov zrazu vtesnať do jedného. Niekto to vie urobiť elegantne, niekto troška spanikári a postará sa o „vzrúšo“, keď polovica balíka musí kvôli nemu takmer flekovať.

Bol som prekvapený, ako si pamätám niektoré miesta, najmä tie, kde došlo k pádom. Jediné, čo ma však zaujímalo a z čoho som mal najväčšie obavy bolo, aby som prežil kopček, na ktorom som bol minulý rok odpáraný. Každý jeden brdok, ktorý sme šli, som si myslel, že toto je on a keď som ho prešiel, že už to mám za sebou (ďalšia horná veta, prepáčte). Pamätal som si približne na koľkom kilometri to bolo, no nevedel som si spomenúť na názov tej dediny. Bol som si na 99% istý, že to bola Rumanová, potom Rišňovce, potom Alekšince, potom Lukáčovce, no stále nič. Skvelé na Sereďmaratóne je, že v každej z týchto dedín boli popri ceste povzbudzujúci ľudia. Mohli sme sa tak cítiť ako slovenskí hokejisti na zápasoch v Košiciach.

Až potom to prišlo. Pastuchovce. Vedel som, že teraz to už skutočne je ONO stúpanie. Musel som zažívať presne to isté, čo zažívajú profíci na Okolo Flámska, keď sa neodvratne blíži Koppenberg alebo iný z tých brutálnych kopčekov. Lebo presne tak som si tento kopec v Pastuchovciach pamätal. Zo začiatku sa ide rovinkou do mierneho kopca. Tam som sa snažil naozaj zabrať a dostať sa maximálne dopredu. Tentokrát som bol dokonca tesne za svojim trénerom Erikom a vedel som, že ak sa budem držať jeho, budem dostatočne vpredu na to, aby aj keď sa prepadnem dozadu, v balíku sa udržím.

Potom to prišlo. Pravouhlá zákruta doprava a strmák. Riskol som zaradenú veľkú pílu, aby som rýchlosť strácal čo najpomalšie a očami sa držal oranžového dresu trénera. Pokiaľ som mal minulý rok pocit, ako keby sa všetko odohrávalo spomalene a ja som sa prepadával balíkom desiatky minút, teraz bol tento hrôzostrašný úsek za mnou, ani som si to neuvedomil. Keď som bol na vrchu tohto kopčeka a videl som, že za mnou je ešte veľa cyklistov, čo znamená, že pokračujem v balíku, spadol mi obrovský kameň zo srdca. Mal som pocit, že už mám porobené a nemalo by to byť horšie ako minulý rok.

Myslím, že tu predsa len došlo k prvej selekcii a zopár „cykloverov“ padlo za obeť. Po chvíli nasledoval zjazd do Hlohovca, kde som mal šancu dostať sa čo najviac dopredu balíka. Naopak prejavil sa môj čoraz vyšší pud sebazáchovy a pri výjazde zo zákruty na rovinku smer Piešťany som mal čo robiť, aby som dohnal balík. Myslím, že som týmto nástupom zaplátal celkom slušnú dieru a zabezpečil tak odvoz v balíku pomerne veľkej skupine jazdcov. Úsek od Hlohovca až po Banku je celkom pohodička. Široká, rovná cesta, iba kde tu zákruta alebo potreba dávať pozor na autá v dedinách. Tentokrát som úplne reálne rozmýšľal, že túto pohodu využijem a pôjdem do úniku. Aj keď možno iba na minútku, ale strašne som si to chcel vyskúšať. Pre nikoho som nebol nebezpečný, nohy fungovali, žiadny vietor, takže viem, že by to bolo reálne. Začal som zas hľadať cestičky ako sa dostať na čelo balíka. Skúšal to zľava, sprava, tam, kde iný spomaľovali, ja som pridával, no aj tak som bol stále v podstate na skoro rovnakej pozícii. Riadne ma to štvalo.

Ako to vždy býva, keď je pohodička, ľudia strácajú koncentráciu a aj tu na dokonalej rovinke jazdec na gravel biku nabehol na trávu za krajnicou a ako sa snažil dostať späť spravil takú vlnku, že tento krát mi naozaj srdce nachvíľu zastalo. Po tomto som už úplne rezignoval na únik a mediálna sláva sa nekonala. Ako som si šiel v balíku, zrazu pozerám, že čo na mňa vedľajší jazdec tak pozerá. Bolo mi to divné, tak som šiel pred neho. O chvíľu bol zas pri mne a pozerá. Až potom som si uvedomil, že je to môj kolega z práce, veľký makač. Balík šiel tak pokojne, že sme dokonca chvíľu debatovali a keďže sa blížil Havran, stihol som sa aj poriadne najesť. Tu som dal ďalší gél, aby zaúčinkoval na Húsenkovej dráhe.

Zrazu sa cesta začala zužovať, po oboch stranách autá a celkovo začalo byť rušno. To už balík vošiel do Piešťan a následne do Banky, kde začína Havran. Vôbec som nevedel, ako na tom som, no šiel som dosť rýchlo a v dosť veľkej skupine, až som si začal myslieť, že hádam ostanem v balíku aj po Havrane.

Dlhú dobu som šiel na veľkej píle a celkom veľa ľudí v stúpaní predbiehal. To bolo dobré znamenie, stále som bol na dosah hlavného balíka. Stúpanie na Havran má približne 4 km, priemer 5,3%, takže nejde o nejaký vražedný kopec. Asi aj preto som sa tak dlho držal, no na cca treťom kilometri som prestal ľudí predbiehať, dokonca sa ku mne pripojili aj tí, ktorých som predbehol a márne som sa snažil nájsť prevod, ktorý udrží tempo balíka. A už zas tu bol ten starý známy pocit, keď dupete z celej sily, no balík pred vami sa zmenšuje a zmenšuje. Opäť bola chuť zakričať nech čakajú, no zachoval som si dôstojnosť a rezignovane prijal fakt, že o bednu opäť bojovať nebudem.

Vedel som, že ak budem pokračovať v naháňaní balíka, nič tým nedosiahnem a iba sa uštvem. Tempo som zvoľnil a vyhliadol si opäť zadné koleso Expendables jazdca a troška sa nádejal, že ma dotiahne ešte do balíka. V tom však prišli jeho ďalší traja spolujazdci, na špicu sa usadil ich najsilnejší jazdec a celý vláčik nasadil také tempo, že som ostal nachvíľu zas sám. Konečne prišiel vrchol. Pôvodná taktika bola vystačiť si s jedlom a pitím, ktoré som mal so sebou. Na bufete som preto nechcel zastavovať. No aj tu sa prejavuje zásadný rozdiel medzi bežným výjazdom a pretekom. Zo svojich zásob vody som vypil oveľa viac, ako som plánoval, takže som predsa len musel zakričať „vodáááá“. Minulý rok som mal problém, že som fľašku minerálky nedokázal kvôli spoteným rukám otvoriť. Tentokrát bol organizátor prichystaný a podal mi fľašku otvorenú. To som však nevedel a ako som ju za jazdy schmatol, pol fľašky som si vystrekol do tváre. Pekne som si zanadával a v tom sa mi rovno do cesty vrútil chlapík, ktorý náhle zatúžil tiež po vode a banáne a skoro som sa kvôli nemu vyrúbal. To len bol slovník dlaždiča, ale už v následnom zjazde sa mi ospravedlnil, takže pohoda. Myslel som, že ma zas od Havrana čaká individuálna časovka, preto keď som videl v diaľke skupinu troch jazdcov, strašne som tomu rúbal, aby som ich dobehol. Z Havrana som bol ešte dosť vyčerpaný, takže tu som šiel naozaj nadoraz. Keď sa mi ich podarilo konečne dobehnúť (nebolo to až tak mojim výkonom, ako tým, že sa asi začali medzi sebou vadiť, lebo nikto nechcel ťahať špicu v skupinke) zistil som, že som si so sebou priviezol poriadnu skupinku jazdcov. Najhoršie bolo, že som stále videl v diaľke skupinku 4 jazdcov Expendables a z celej sily sa ich snažil dobehnúť. Samozrejme, že som nemal šancu, takže som aspoň chvíľu ťahal poriadne tempo našej zatiaľ mikro skupinky, cca 8 jazdcov.

Rozhodol som sa ukončiť akékoľvek pokusy o naháňanie Expendables a aspoň troška pošetriť sily na Húsenkovú dráhu. Veľmi dobre som si pamätal, ako som tu v polovici každého kopca takmer kolaboval a na vrchol vyšiel rýchlosťou chôdze.

Opäť rovnaká taktika. Z kopca sa spustiť ako guľa a dúfať, že ma zotrvačnosť dopraví, čo najviac k vrcholu kopca. Tieto kopce sú však tak strmé, že zo 60ky klesnete na 10ku po pár metroch stúpania. Ostatné je potrebné si poctivo vyšľapať. Zdalo sa mi, že idem strašne pomaly a zmieroval som sa s tým, že aj pobyt v tejto skupinke končí. Na moje veľké prekvapenie to však stačilo, aby som sa udržal. Tento úsek od Radošiny po Tepličku je podľa mňa strašne vyčerpávajúci. Zvládol som ho, no určite nie v pohode. Začínal som byť tiež riadne vyčerpaný, cítil som náznak kŕčov, takže som rýchlo začal jesť všetko, čo som v drese našiel. Napratal som do seba dve tyčinky. Počas jazdy na Húsenkovej dráhe sme nabrali veľmi veľa cyklistov a na ceste do Hlohovca už sme išli ako slušný pelotón, možno aj 30-40 ľudí.

Nie som žiadny cyklistický matador, no aj tu došlo ku klasickému javu. Veľká skupina, ktorú ťahá 5 tých istých jazdcov a ostatní sa vezú. Aj tu to tak bolo a napriek tomu, že som práve prežíval niečo ako krízu, snažil som sa na špici striedať. Do tejto skupinky sa dostali aj chlapíci, ktorí sa snažili skupinu  organizovať. Na pár minút to vyzeralo naozaj dobre, išli sme v dvojičkách a na špici sa otáčali jeden za druhým až dovtedy, kým nedošiel rad na niekoho, kto striedať nechcel a celý systém sa zrútil. Takýchto pokusov bolo viacero a v podstate to končilo vždy na tých istých jazdcoch, ktorí by naozaj radšej do jarku vošli, akoby mali absolvovať tých 15 sekúnd na špici. Pri tom to parádne zvyšuje rýchlosť, jazdci si oddýchnu a navyše to strašne cool vyzerá.

To už sme sa rútili do Hlohovca, kde prichádza pre mňa najlepší úsek celého Sereďmaratónu. Legendárna mačaciohlavová Pribinova ulica. Týždeň pred Sereďmaratónom som čítal v časopise  53x11 reportáže o tom, ako treba jazdiť po mačacích hlavách na klasikách. Treba byť čo najviac na špici balíka, držať sa v strede cesty, kde je cesta vyššia a hlavne treba úsek napáliť brutálnou silou a s rukami na riaditkach to silovým pedálovaním preletieť.

Všetkým odporúčam účasť na pretekoch, lebo aj na „obyčajnom“ Sereďmaratóne môžete zažiť to napätie a vzrušenie, ktoré zažívajú jazdci napríklad keď sa rútia do Arenberského lesa na Paris-Roubaix. Mne je jedno, že je to „len“ Sereďmaratón, zažíval som presne to, čo Sagan a preto som tak tento úsek aj napálil. Ruky zľahka na riaditkach, ťažký prevod, pevný vrch tela a všetka sila zo zadku, stehien a nôh. Na tachometri 45 km/h a už v polovici tohto 800 metrového úseku som celú svoju skupinu utrhol. Síce som si uvedomoval márnosť takéhoto nástupu a že brutálne plytvám silami, ale musel som to proste dokončiť, zvlášť, keď sa ku mne pridal borec z tímu Route66.

Ako som prvú polovicu napálil, tak som v druhej strácal raketovo silu. Z mačacích hláv som však vyšiel ako jasný víťaz. Nachvíľu som uvažoval, že budem pokračovať v úniku a pokúsim sa dobehnúť hlavný balík (ktorý bol v tom okamihu minimálne 10 minút pred nami), no potom sa mi našťastie opäť vrátil rozum a počkal som svoj balíček.

Z Hlohovca sa ide na Vyhliadku. Veľmi pekný kopček, kde som minulý rok takmer zosadol z bicykla a preto som si ho zapamätal, ako 15 kilometrové 15%né stúpanie. Spýtal som sa preto kolegov, koľko to má. Dostal som odpoveď, že kúsok. Z môjho klasikárskeho útoku som bol však riadne unavený a dúfal som, že sa ťahači skupiny nerozhodnú pre únik od neťahačov. Unavení sme však už boli všetci, takže sme kopček vyšli pre mňa v znesiteľnom tempe. V tomto stúpaní som však dopil poslednú vodu a do cieľa ostávalo nejakých 30 km. Strašne som ľutoval, že som sa poriadne nenapil na bufete. Od Vyhliadky sme naberali opäť veľké množstvo jazdcov a opäť sa opakovalo staré dobré točenie špice piatimi jazdcami a odvoz ostatných. V našej skupine bol aktívny najmä jazdec z tímu Zmrzlinárov (k tomuto názvu vám neviem nič bližšie povedať, ale majú veľmi pekné belasé zapamätateľné dresy) a ešte s pár starými známymi si začali kamarátsky nastupovať. Nástupy som zvládal, ale ako sa hovorí, z huby sa mi doslova prášilo. Niektorí borci mali na biku aj liter vody, no strašne som sa hanbil trocha si vypýtať. Profíci predsa neprejavia slabinu. Prijal som teóriu, že smäd je len prezlečený hlad, takže som si dal ďalšiu sladkú tyčinku. Neviem ako je to možné, ale opäť som z toho mixu tyčiniek, gélov a ionťáku cítil v ústach chuť borovičky s grepovým džúsom. Nástupy sa opakovali a niektorí vykrikovali, či sa chcú utrhnúť a zabojovať o 90. miest, že na čo to robia?!?! Pochopil som to až po chvíli, keď som si všimol, že pri každom takom nástupe odpadne zopár neťahačov, takže ako sme jazdcov od Húsenkovej dráhy naberali, teraz sme ich na posledných kilometroch začali strácať.

V obci Dvorníky sme si „zašpurtovali“ o rýchlostnú prémiu a v balíčku už vládla spokojnosť s tým, že sa blíži cieľ a máme to za sebou. Z neba padli štyri kvapky dažďa a to bolo všetko z búrok a lejaku, ktorý mal podľa predpovede trvať počas celého preteku.

Celú skupinu sme už ťahali tak štyria a preto nástupov pribúdalo. Tiež mi to liezlo na nervy a potom, čo práve „Zmrzlinár“ dokončil svojo nástup zlikvidovaný jeho kamošmi, rozhodol som sa pre únik. Do cieľa to bolo maximálne 5 kilometrov a ja som si znova proste chcel skúsiť, aký je to pocit. Takže som zo zákrytu vypálil pekne cez 50km/h, neobzeral sa a makal ako diabol. Hlava dole, srdce v krku, ťažký prevod a „bomby“. Nikoho som za sebou necítil a bol som si istý, že som to dokázal. Ešte som chvíľu potiahol toto (pre mňa) pekelné tempo a chcel som skontrolovať, či vôbec ešte dovidím na môj, už bývalý balík. Otočil som sa teda a v tesnom husom rade za mnou 15 vysmiatych jazdcov, na čele so zmrzlinárom. Isto boli spokojní, ako im blbeček potiahol špicu. Keď som skončil, skromne som sa zaradil do balíčka a potom to už bolo celú Šoporňu až do cieľa v podstate o nástupoch zmrzlinára a jeho parťákov. Ja som bol v tom čase taký smädný, že som mal chuť napiť sa z kaluže, no každý nástup som poctivo prežil a keď som videl zákrutu doprava na námestie, za ktorou po krátkej rovinke nasleduje iba posledná odbočka doľava a cieľová rovinka, poslednýkrát som sa pokúsil ostatných prekvapiť. Takže keď nastúpil jeden z jazdcov a svoj nástup skončil, ja som pokračoval a do predposlednej pravej zákruty sa vrútil prvý. Tu však nastúpili všetci tí, ktorí sa v balíčku poctivo viezli a šetrili silu práve na tento okamih. Do poslednej ľavej zákruty som už vchádzal v polovičke našej skupinky a v podstate spustil nohy, lebo som si myslel, že cieľ je hneď za ňou. Bolo však potrebné ešte pár desiatok metrov dupať s čím som nepočítal, obehla ma skoro celá skupinka a musel som riadne makať, aby som sa ubránil aspoň posledným dvom jazdcom za mnou. Naša skupinka teda došla napokon riadne osekaná. V najväčšom zložení mala na ceste od Havranu aj 40 ľudí a do cieľa prišlo niečo viac ako desať ľudí.

Nemal som dobrý prehľad o tom, koľko jazdcov bolo pred nami a naivne som odhadoval, že pred nami mohlo byť tak 50 jazdcov. Môj tip bol, že som došiel niekde medzi 60. až 70. miestom. Jediné, čo ma po príchode do cieľa skutočne zaujímalo, bol môj smäd a hlad. Za cieľom som natrafil na člena WLRM Romana, ktorému jeho tímová podpora nalievala Coca Colu z veľkej dvojlitrovky. Tu už išla hanblivosť bokom a ja som dostal 3 deci najlepšej coly na svete. Pýtal som sa ako Roman došiel a povedal, že došiel v grupette, lebo rozbil karbónové koleso. Keď mi to ukázal, až ma srdce zabolelo. Druhýkrát ma však srdce zabolelo, že napriek zničenému kolesu došiel pár minút predo mnou a ešte k tomu jeho skupinu nazval grupettom. My sme boli potom čo? Grupetto grupetta? Cola ma prebrala a šiel som zistiť koľký som vlastne skončil. 88. miesto celkovo, 38. v kategórii mužov 30 až 39 rokov, priemerka 35, dačo km/h.

Minulý rok som došiel na 188. mieste, hodinu po víťazovi. Teraz som stratil na víťaza  Ľuboša Malovca (zároveň obhajcu) iba niečo vyše 13 minút a zlepšil sa o sto miest. Som teda veľmi spokojný, no až doma pri štúdiu čísel som si uvedomil, že keby som ten finálny špurt vyhral, mal by som 80. miesto a to hneď vyzerá lepšie. Po ešte hlbšej analýze môjho postavenia na jednotlivých meraných medzičasoch som zistil, že v podstate od začiatku do konca som sa pohyboval medzi 80 až 90. pozíciou. Možno, ak by som sa naozaj hneď na štarte zaradil niekam dopredu, celkové umiestnenie mohlo byť o kúsoček lepšie (ale asi nie, lebo vysoké tempo špice balíku by ma pravdepodobne uvarilo).

Muším však povedať, že celkové pocity boli vynikajúce. Tréningy definitívne prinášajú osoh. Celý pretek je vlastne jeden veľký intervalový tréning, takže poctivé plnenie úloh zadávaných trénerom malo naozaj význam. Treba však povedať, že tento rok bolo tempo balíku o niečo nižšie ako minulý ročník, čo sa prejavilo aj v oveľa menšom počte pádov. Dôvodom bolo, že sa paralelne so Sereďmaratónom konal ešte aj pretek Slovenského pohára, takže niektorí makači pretekali tam.

Po preteku som sa šiel prezliecť do auta, najedol sa cestovín, ktoré boli súčasťou štartovného a ostal na vyhlásenie víťazov. Celý čas som však vyhliadal Romana, ktorého v cieli čakala rodinka a keď sa dlhšie neobjavoval, začal som mať obavy, či nezablúdil, alebo sa mu nebodaj niečo nestalo. To by som si vyčítal, veď na pretek sa prihlásil aj kvôli mojim blogom. Po chvíli som však zahliadol jeho krikľavú prilbu a dorútil sa do cieľa, kde sme dali cieľovú foto. Myslím, že si odniesol všetky nováčikovské dane a pretek popisoval v podstate rovnako ako ja minulý rok. Napriek tomu, že som ho varoval, aké „bomby“ sa od začiatku idú, človek, ktorý to nezažil, si to nevie presne predstaviť, kým nie je toho súčasťou. Roman je však cyklista telom i dušou a už sme si písali, ako trénovať, aby sa v balíku udržal dlhšie.

Opäť som dúfal, že sa mi podarí dostať na pódium a tak som počkal aj na tombolu, že sa dám dofotiť ako mi odovzdávajú výhru a na Instagrame napíšem, že to som si práve preberal cenu za najaktívnejšieho jazdca. Nevyhral som však nič a navyše sme všetci, ktorí tam ostali aj pekne zmokli, lebo dážď sa predsa len dostavil. Najviac si to „užil“ moderátor, ktorý sa na pódiu nemal kam skryť. Zvládol to však na úrovni a s úsmevom. Keď vyžreboval hlavnú cenu, tetuškovský bicykel, ktorý zásadne vyhráva nejaký makač, bol čas odísť. Pred tým som však do seba hodil dve kávy a colu, aby som cestou nezaspal.

Ešte jedna dôležitá vec sa po preteku udiala. Konečne som stretol Eda E, celkom známeho v cyklistickej komunite, s ktorým som zatiaľ komunikoval iba cez Instagram. Troška sme pokecali (on na svojich Kopaniciach jazdí neuveriteľné výjazdy a dosahuje aj parádne výsledky) a povedal som mu, že ďalší víkend sa chystám na Čuňovskú časovku na „mojej“ hrádzi a v nedeľu do Perneku na hromadné preteky. Povedal mi, že nech sa na to vykašlem a idem do Přerova na Mammut tour, poriadne si zajazdiť. Rozhodol som sa ho poslúchnuť a v sobotu 25. mája idem 220km dlhý pretek s cca 3500 výškovými metrami. Takže ostaňte na príjme, bude to pekná previerka!

Pridávam aj obvyklú reportážnu floskulu: SERĎMARATÓN opäť nesklamal a ja už teraz viem, že budúci rok sa na štart postavím znovu. A JE TO VERU PRAVDA! OD-PO-RÚ-ČAM!

PS: Po preteku sa na internete objavili oficiálne fotky. Všetci ich hneď zdielali na svojich profiloch, len ja na tej svojej zas vyzerám ako škaredý škriatok, takže len jedno foto z preteku.

Moja jazda: https://www.strava.com/activities/2379769479

Oficiálne výsledky Sereďmaratónu: http://www.cyklosered.sk/sm/index.php?stranka=vysledky

FOTO: www.photostancik.com/sk

 

20190519_143941jpg