REPORTÁŽ – MAMUT TOUR 2020 – hlad, smäd, výhovorky a dosť slabá reportáž

Upozorňujem, že táto reportáž obsahuje veľké množstvo výhovoriek, sťažností a prejavov sebaľútosti, prostredníctvom ktorých vás prevediem až do cieľa pretekov.

Na Mamut tour som sa osobitne tešil a bol z neho osobitne nervózny. Verný čitateľ vie, ako som minulý rok dopadol (čítaj tu). Preteky som zakončil vo Vsetínskej nemocnici po spektakulárnom, nedotočenom salte mortale. Až na pár stehov na ruke sa mi v podstate nič nestalo. Veľmi som túžil, aby sa nezvrtla COVID situácia a náhodou preteky nemuseli byť zrušené. Obavy sa prehĺbili, keď Moravsko-Slezský kraj zakázal hromadné podujatia. Pozrel som, kde presne sa nachádza Přerov a kade vedie trasa Mamutu a zistil, že na jednom úseku prechádza možno 5km od hraníc dotknutého kraja, no zvyšok trate viedol v bezpečnej vzdialenosti.

Pôvodne sme si z pretekov mali urobiť rodinný výlet, no napokon som šiel do Přerova sám, už deň pred štartom. Ak by som mal pred štartom šoférovať na štart o piatej ráno, mal by som o jednu výhovorku viac. Večer pred pretekmi som sa šiel troška pokochať Přerovom, ale hlavne zjesť povinný nočný tanier špagiet a vývar. (vývar nepatrí medzi obvyklé jedlá, iba som bol pažravý).

Nakúpil som si ešte jedlo na raňajky a na preteky, banány a milión tyčiniek. Už keď som šiel spať, bolo by dajako ťažko, asi kvôli tomu, že večeru som zjedol horúcu. Ako prvú výhovorku uvádzam, že sused vo vedľajšej izbe v mojom RBNB príbytku chrápal ako piliňák a ráno už od 5.30 hod. si púšťal veselé rómske pesničky z mobilu, čím som prišiel o výdatný spánok. Aspoň som nezaspal na štart.

Druhá výhovorka: Na raňajky som si dal nejaké tesco muffiny, ktoré som zapíjal kávovým nápojom, nakoľko som nedisponoval tradičnou predštartovou hnusnou instantnou kávou, ktorej úlohou je naštartovať nevyhnutné procesy. Zistil som však, že mliečny kávový nápoj nemá nič spoločné s kávou. Keď by som prirovnal tescomuffiny (asi sa pripravujem o potenciálneho sponzora) k cementu, tak tento nápoj bol cementom a spolu v mojom žalúdku vytvorili dokonalý betón. S týmto pocitom v žalúdku som sa dopravil na štart. Potešilo ma, že som sa pri príprave na parkovisku stretol so Stravakamarátom Martinom. Bavili sme sa o tom, ako sa na to necítime, no keď som porovnal jeho vyšportovanú figúru s mojou, bolo jasné, kto sem nepatrí...

Išiel som sa symbolicky povoziť, akože warmup a zaradil sa na štart.

1. ŠTART

Tretia výhovorka: Na štarte bolo opäť zopár pretekárskych tímov, vrátane Topforexu Lapierre. Makači sa zaradili na špicu štartovacieho poľa a po štarte vôbec nečakali na nás, ktorým sa ušlo miesto vzadu. Štart vedie areálom pod dlažobných kockách školského areálu, potom nasleduje 90stupňová zákruta doľava a dlhá rovinka, v rámci ktorej by sa balík mohol polepiť až do ostrého štartu. Takto som si to predstavoval, no realita bola iná. Pamätám si, ako som minulý rok strávil prvé kilometre v obklopení pelotónu. Teraz, kým som sa stihol spamätať, pelotón bol desiatky metrov odo mňa. Podobne prekvapených nás ostalo viac a preto sme spoločnými silami nejak balík dolepili. Stálo to dosť veľa síl. Myslel som, že mám nachvíľu porobené a až do eliminačného stúpania v Pavloviciach budem oddychovať a zahrievať motor. Ani som nestačil dosnívať a predo mnou opäť diera a opäť nasledovalo naháňanie balíka. Vždy, keď som sa do neho z posledných síl dolepil, jazdci predo mnou to vzdali, urobili dieru a ja som mohol začať s naháňaním odznova. Takto som si prvých cca 10 km až do Pavlovíc prešiel s tepmi na úrovni 185 bpm. Nemohlo to dopadnúť inak a eliminačné strmé stúpanie tentokrát eliminovalo aj mňa. (a všetko hovorí, že minulý rok som tento segment prešiel s priemerným tepom 163bpm za 3:08, tento rok pri tepe 181 za 3:03)

Štvrtá výhovorka: Keďže všade na okolo prebiehala poľnohospodárska aktivita, moje alergické priedušky mleli z posledného. V kombinácii so zablokovaným žalúdkom, nedostatočnou kondíciou, neprimeranou váhou a slabými morálno-vôľovými vlastnosťami to viedlo k zákonitému dočasnému black-outu. (moderné slovo) Úplne ma vyplo a lapajúc po dychu som asi minútu točil pedálmi len tak, aby som sa udržal na bicykli. Z rýchleho balíka som vypadol medzi poslednými, preto chvíľu trvalo, kým sa spoza mňa začali pripájať ďalší jazdci, ktorí mali viac rozumu alebo menej síl na to, aby sa silou mocou chceli držať s makačmi. Ja som sa však nemohol nadýchnuť, bolo mi zle, takže som sa s nikým, kto šiel okolo mňa nevedel udržať. Po rovinkách ešte ako tak, no pri najmenšom brdku, som sa so svojimi parťákmi lúčil. Výhovorka číslo päť: Keď som sa snažil napiť, zistil som, že môj žalúdok je tak zabetónovaný, že nedokáže spracovať ani vodu. Všetko, čo som vypil, sa vo mne iba hromadilo a žblnkalo. Z alergie ma stále dusilo, srdce bilo ako šialené a po pár kilometroch som na trati ostal iba ja a moje veľké žblnkajúce brucho.

2. NIKDY NEOSTAŤ NA TRATI SÁM

Túto radu píšem hádam v každej reportáži. Keď ideš v skupine, preteky ti ubehnú ani nevieš ako. Keď si sám, každý kilometer sa ti zdá nekončený. Ja som ostal absolútne sám cca od 20. kilometru. Ale nie tak, že jedna skupinka predo mnou, druhá za mnou na dohľad. Sám tak, že som na moment zabudol, že som na pretekoch a takmer zašiel do kaviarne na kávu a colu (možno som aj mal, vytrávilo by mi).

Z minula som si niektoré úseky pamätal, len v inom poradí. Vtedy som si spomenul, že trasa je oproti roku 2019 zmenená a ide sa pôvodný Mamut so stúpaním na Tesák, čo popri zmene trasy prinieslo aj 1000 výškových metrov naviac.

Keď som však šiel v protivetre po širokej asfaltke, zaspomínal som si ako som sa tu vyvážal vo veľkej skupinke. Na tachometri 25km/h a začínal som počítať, či stihnem vôbec limit. Začal som sa ľutovať a uvažovať o tom, že sa vzdám. Po prejdení dlhého zvlneného úseku som v diaľke konečne zahliadol menšiu skupinku jazdcov. Aspoň po rovinke mi to celkom ide, preto som sa rozhodol, že svoju psychiku zamestnám jej dobiehaním. Makal som o 106 a v meste (zrejme v Bystřici pod Hostýnem) som ich mal už na dosah. Na križovatkách zabezpečovali trasu dobrovoľníci a kde bolo treba, autá zastavovali policajti. Výhovorka číslo šesť a sťažnosť: Už som skoro skupinku dobehol, keď zastavenie dopravy policajtami využil autobus, ktorý sa začal uprostred cesty otáčať a ja som musel zastaviť. Zas som ostal sám a úplne demotivovaný. Išlo sa opäť po rovine a tak som sa snažil frustráciu transformovať na watty. Aspoň rovinky mi dávali pocit, že som nezabudol jazdiť. Zo skupiny, ktorú som naháňal odpadli dvaja jazdci, ktorí sa za mňa zahákli, čo ma motivovalo ešte viac. Ťahal som tak 15 minút a keď som dal pokyn na prestriedanie, za mnou iba zadýchaná dievčina, ktorá mi oznámila, že ona ťahať asi nebude vládať. Povedal som, že nevadí, nech sa zahákne a ideme ďalej. Neviem, kedy odpadla, ale všimol som si to až keď som sa dostal na Tesák, prvú horskú prémiu. Stúpanie nebolo nejak strašné, viedlo príjemne chladným lesom po širokej novučičkej asfaltke. Problém však bol v tom, že pri každom pokuse o rýchlejšie tempo v kopci sa mi abnormálne zvýšil tep a kus betónu v žalúdku slúžil ako dokonalé závažie. Rezignoval som na pokusy o dobehnutie jazdca, ktorý sa mihol v serpentíne nado mnou a kopček som vyšiel absolútne slimačím tempom. Opäť tepy nad 180 a zjazd prišiel ako vykúpenie. Nasledovalo ďalšie krátke stúpanie, na konci ktorého čakal bufet. Samozrejme, že som nezjedol nič, iba doplnil troška vody. S nádejou (a zároveň miernou obavou), že naštartuje tráviace procesy a rozpustí betón v žalúdku, vypil som tri poháre coly. Troška v žalúdku zašumela, ale žiadna úľava (ani len slabý decentý grg) neprišla.

Na bufete ma dobehol Martin. Vyzeral byť riadne nabudený a pustil sa do zjazdu tak, že som nemal nárok sa ho držať. Postupne mi zmizol v diaľke, no po pár km sme sa opäť stretli. Pred nami bola malá skupinka a rozhodli sme sa ju dobehnúť. Pretočili sme sa párkrát na špici. Šli sme naozaj dosť rýchlo. Keď sme boli na dosah skupinky, Martin zabral a dobehol ju, ja som skoro odpadol a vydýchaval sa najbližších 15 minút. Bolo mi zle ako psovi.

Cestami, kde som minulý rok išiel zadarmo v balíku s priemernou rýchlosťou skoro 40 km/h, som sa teraz tmolil sám neustále rozmýšľajúc nad vzdaním sa. Na trati ma udržiavalo len to, že som chcel Mamuta dokončiť. Výhovorka číslo sedem: K fyzickému a psychologickému marazmu sa pridala ešte horúčava. Šiel som v drese, ktorý je ako stvorený na dlhé endurance akcie. Má neuveriteľne praktické vrecká, do ktorých sa mi podarilo bez problémov zmestiť asi 10 gélov a pár tyčiniek. Problém však bolo, že je troška hrubší a v kombinácii s tielkom som sa roztápal. Nebudem popisovať každý meter trate, takže sa plynule presuniem na Hadovnu. Je to horská prémia cca. na 68. kilometri. Príjemné stúpanie lesom, kde som sa aspoň troška schladil a zároveň som začal badať prvé náznaky trávenia.

V stúpaní som dokonca aj troška zrýchlil, lebo sa ku mne začala približovať dvojica jazdcov a ja som musel brániť svoju pozíciu. Na Hadovne bol tak ako minulý rok fotograf, tak som zapózoval a rovnako ako minulý rok, ani tentokrát zrejme nebola fotka publikovateľná.. Úzkym lesným zjazdom som sa dostal na hlavnú cestu, ktorá neúprosne viedla na zlatý klinec dňa.

3. GRAPY

Je výhoda, keď poznáte trasu a viete sa pripraviť na to, čo vás čaká. Ja som vedel, že hlavná cesta pôjde po rovinke, potom zahne do dediny, potom nasleduje zákruta, v ktorej musíte úplne spomaliť a nasleduje najťažšie, miestami extrémne strmé a vyčerpávajúce stúpanie GRAPY!

Nevedel som však, ako sa mám na to pripraviť. Aj v tých najmenších kopcoch som mlel z posledného. Teraz ma čakal kopec, v ktorom som mal existenčné problémy aj minulý rok pri dvakrát lepšej forme a o 4kg nižšej váhe. Neostávalo však iné, ako zaťať zuby uprieť zrak do zeme a pedálovať. Bol som milo prekvapený, že v úvodnom úseku som konečne stretol iného jazdca. Naše tempo bolo približne rovnaké, takže sme výškové metre zdolávali spolu. Grapy sú naozaj zákerné. Celý čas pred sebou vidíte extrémne strmú cestičku. Príde zákruta, za ktorou čakáte úľavu, avšak tam vás čaká ďalšia strmina. Podarilo sa mi dobehnúť ďalšieho jazdca. Bol to Martin a dohodli sme sa, že útok na bednu odložíme na ďalší rok. Keď stúpanie na Grapoch vojde do lesa, je to znamenie, že najhoršie je za vami. K tomu sa pridá tieň a chládok a človek sa aspoň nachvíľu môže pokochať krásnou prírodou. V noci pred pretekmi výdatne zapršalo, takže zjazd bol dosť nepríjemný. Po pár metrov som mal prehadzovačku zanesenú od bahna a pri brzdení moje kotúčovky škrípali pod nánosom štrku z cesty. Tento zjazd bol naozaj dosť nebezpečný. Na ceste bolo veľa ostrých kameňov, štrk a naplavené drevo. Bol som rád, že v tomto úseku už nie som sám. Chlapík predo mnou v zjazde pekne určoval stopu až kým sa neozvalo pískanie jeho bŕzd a vzduchom sa nevzniesol smrad spálených brzdových gumičiek. Chlapík zabrzdil asi milimeter od zvodidiel a ja som si povedal, že sa budem radšej riadiť mapkou v mojom cyklopočítači. V zjazde som pomerne suverénne predbehol pár jazdcov opravujúcich defekty povedľa cesty. Videl som tiež chalana zdvíhajúceho sa zo zeme.

Keď zjazd konečne skončil, bol som šťastný, že mám najťažší úsek za sebou. Bolo mi zas viac zle, lebo som sa napil a zjedol gél a uvedomil si, že nie som ani len v polovici.

4. ANI METER ROVINY

Minulý rok som mal naozaj dobrú kondičku. Aj keď som na Grapoch vypadol z hlavného balíka, na rovinkách a brdkoch som dokázal dobiehať a predbiehať jedného jazdca za druhým, prípadne sa udržiavať v rámci nejakej rýchlej skupiny. Teraz som as motal ani nie tridsiatkou a predbiehali ma aj tí, ktorí v zjazde opravovali defekty. Napokon som sa zaradil do skupinky štyroch jazdcov. V kopci ma utrhli, v zjazde som ich dobehol. Takto to fungovalo až po ďalší bufet. Tu som vyskúšal zjesť aspoň polovicu banánu a aj kúsok salámy. Musel som začať jesť a piť, inak by som to mohol naozaj zabaliť. Miestny stammgast nám ponúkal aj pivo, prípadne poldeci, možno by pomohli. S kolegom z Grapov a ešte jedným chlapíkom sme vytvorili úderný trojčlenný pelotón. Udržiavali sme celkom slušné tempo. Na 113. km sa odpájala kratšia trasa a tak som ostal iba ja a Honza, kolega z Grapov. Závidel som všetkým, ktorý sa rozhodli pre strednú trať a od tohto bodu ich čakalo už iba 20 km do cieľa.

5. ČASOVKA DVOJÍC

Pozerám, že už som dlho nepoužil žiadnu výhovorku, takže iba pripomeniem, že v danom okamihu už som bol vyslovene prehriaty, stále mi bolo zle a nevládal som. Snažil som sa toto v skratke vysvetliť aj Honzovi s tým, že by som rád spolupracoval, ale nevládzem. On to zrejme nepočul a odpovedal, že ok, budem spolupracovať. Cesta mi profilom pripomínala húsenkovú dráhu, ale snažil som sa udržiavať dobré tempo. Dokonca mi Honza povedal, že jedu veľmi ostře a že by sme mali ísť úspornejšie. Čakalo nás ešte 100km a nejakých 2000 výškových, takže to bola celkom dobrá taktika. Aj tak som dochol v každom kopčeku. Postupne sme si našli stabilné tempo, ktorým sme sa doviezli až na začiatok stúpania na Troják. V dedine (asi Rajnochovice) som postrehol tabuľu, že by to malo byť 11 km. Cesta odbočila do lesa a ja som spoznával stúpanie na Troják. Vedeli sme, že je dosť dlhé, takže sme prestali so striedaním na špici a v debatnom, obojstranne prijateľnom tempe sa vydali smerom k horskej prémii. Predbehli sme dokonca dvoch jazdcov a bol som celkom prekvapený, že sa k nám nepripojili. Mal som aspoň čas spropagovať tento blog a podebatovať o tom, aké sú fantastické tieto vrchárske cyklomaratóny. Horskú prémiu Tesák vyhral Honza, nasledoval zjazd ústiaci pomerne neprehľadnou zákrutou na veľkú hlavnú cestu smerujúcu na Troják. V tomto úseku minulý rok začal môj koniec. Vtedy som si nechal troška utiecť moju skupinu, tá mi ušla na bufete a v zjazde prišiel pád. Túto históriu som taktiež vyrozprával Honzovi, no nevyzeral ako typ, ktorý by ma chcel urvať práve na bufete.

6.DEJAVÚ

Na bufete som si opäť volil kombináciu salámy a coly. Dal som si aj gél, aby som do zjazdu šiel zacukrený a pustil sa dolu. Zjazd je to skutočne kľukatý a po minuloročných skúsenostiach som ho šiel veľmi opatrne. Dorútil som sa do osudnej zákruty a napriek tomu, že som o nej vedel a bol pripravený, aj tak som musel pomerne silno zabrzdiť, aby som si opäť neustlal. Aspoň som si ju mohol detailne pozrieť a veru ten pád mohol dopadnúť aj horšie, nakoľko o nejaký meter ďalej trčal z brehu kus betónu. Výhovorka číslo osem: Od toho pádu ma stále otravuje chrbát, čo mi spôsobuje, že si neviem naladiť posed na bicykli a znižuje efektivitu a radosť pri pedálovaní.

V zjazde som dobehol ešte jedného chlapíka, ak si dobre pamätám, z cyklistického klubu Lovosice. Pripojil sa k nám aj Honza a v tejto trojici sme šli až do cieľa. Do toho však chýbalo ešte skoro 80 km a ja som bol so silami úplne na dne. S betónovou tvárnicou v žalúdku a v horúčave sme opäť stúpali z iného smeru na Troják. Dobehli sme ešte jedného chlapíka na modrom Cannondali. Ten v nás pravdepodobne videl súperov a preto nás v stúpaniach utrhol a už sme ho nevideli. Ja som sa hore kopcom ledva plazil a opäť musel zvyšok trojice dobiehať v zjazdoch. Rozmýšľal som, že si nachvíľu ľahnem niekde do tieňa s vyloženými nohami, aby som si oddýchol. Na Troják som sa opäť len doplazil. Zjazd dolu bol fakt šupa. Strmý a rýchly. V jednej dedine, keď som šiel tak 80kou mi do cesty takmer vbehlo dievčatko na bicykli. To mi vážne zastalo srdce.

7. ŽIVÁ VODA S KOFEÍNOM

Priznám sa, že od Trojáku si určitý úsek ani poriadne nepamätám. Sústredil som sa iba na zadné koleso mojich kolegov a ani sa len nesnažil predstierať, že vládzem. V kopcoch som strácal a na rovinách sa ich snažil mať aspoň na dohľad. Odhodlal som sa k riskantnému kroku a dal si kofeinový gél s chuťou kávy. Ihneď som spoznal, že toto je riešenie. Horká chuť mi urobila dobre a kofeín priniesol silu, aby som v kontakte so zvyškom skupiny prišiel na posledný bufet. Kolegovia z nášho zadného úniku sa nejako neponáhľali, takže ma počkali a dokonca sme stihli aj spoločnú fotku s dobrovoľníkmi. Bolo mi strašné horko a pani na bufete mi dala skvelú radu. Vodu len nepiť, ale sa aj pooblievať. Vylial som na seba 4 kelímky vody a v momente ucítil neuveriteľnú úľavu. Kombinácia kofeínu, ochladenia, úľavy  žalúdku a menej kopcovitého terénu ma konečne po celom dni troška oživila. Stále som sa však vliekol za chalanmi a tváril sa, že tam nie som. Do cieľa ostávalo 40 km, vedel som, že limit stihnem. Celé to ťahal Honza a mne začalo byť troška trápne, tak som sa nachvíľu ponúkol, že poriadne potiahnem špicu, aby som chalanom oplatil to, že ma vyčkávali a keď ma odpojí, do cieľa sa doplazím už sám. Zaradil som sa na špicu a prekvapivo sa mi šlo celkom dobre, dokonca aj v drobných kopčekoch. Začali sme sa na špici pravidelne striedať a do cieľa sa rútili tempom, ako keby preteky práve len začali. V kopčekoch sa naša skupinka občas rozpadla, na vrchu kopca sme sa počkali a trielili ďalej. Keďže sa osvedčil, dal som si ešte jeden kofeínový gél. Wahoo ukazovalo, že nás čaká už iba jeden menší kopček, takže sa už nebolo na čo šetriť. Konečne som sa ten deň cítil relatívne dobre, takže som sa zaradil na špicu a už kolegov dopredu nepustil. Kopec na Hlinsko sme prešli pomerne elegantne a konečne sa v diaľke začali črtať jazdci, na úkor ktorých by sme mohli ešte vylepšiť naše pozície. Išli sme ako guľa a keď sme sa blížili k súperovi, ešte som pridal, aby ho ani len nenapadlo sa za nás zaháknuť. Na tachometri sme mali rýchlosť nad 40 a riadili sa heslom „čím rýchlejšie pôjdeme, tým skôr to budeme mať za sebou“. Podarilo sa nám predbehnúť ešte jedného, možno dvoch jazdcov a cieľ sa nezadržateľne blížil. O infarktový stav sa postarala ešte kuna, ktorá mi prešprintovala pred kolesom. Na druhej strane, v živote som kunu takto z blízka nevidel.

Trasa viedla cez dedinku Radslavice a nám sa ukázala ceduľa 5km do cieľa. To bolo povzbudzujúce a tak sme ešte pridali. Na posledných dvoch kilometroch som videl pred nami ešte jedného jazdca. Priložil som pod kotol, ale napriek tomu sme sa k nemu už nedokázali dostatočne priblížiť a na poslednom kilometri sme aj troška zvoľnili. Napokon to bolo tu. Cesta odbáčala do areálu Strednej poľnohospodárskej školy, kde nás čakala parádna cieľová rovinka s mačacími hlavami. Tentokrát sa však žiadny špurt nekonal a cieľovú čiaru sme prešli vedľa seba ponúkajúc sa, kto ju prejde prvý.

8. ZÁVER

Ako to čítam, posledných pár riadkov som už nepoužil ani jednu výhovorku, čo zodpovedá tomu, že aspoň posledných 40km sa mi šlo relatívne dobre. V cieli sme zariskovali nákazu a dokonca si podali ruky a troška sa porozprávali. Keby nebolo tejto skupinky a toho, že ma občas počkali, neviem, či by som vôbec stihol limit. V areáli som stretol ešte riaditeľa pretekov, pána Miroslava Koláře. Pripomenul som mu, že som to ja, kto minulý rok prišiel taxíkom zo vsetínskej nemocnice a ešte vyfasoval pokutu 400CZK od miestnych policajtov. Bol rád, že som sa vrátil dokončiť robotu. Potom zo mňa odpadlo pretekárske opojenie a skoro som odpadol aj ja. Zachránilo ma iba cieľové rizoto a dlhšie posedenie v chládku.

Opäť musím vyjadriť obrovský obdiv a vďaku organizátorom Mamut touru. Nevzdali sa, keď museli preteky zrušiť v pôvodnom júnovom termíne a všetko organizačné úsilie vyšlo nazmar. Dokázali to všetko vybaviť nanovo: políciu, dopravné obmedzenia, fantastických dobrovoľníkov, financie, zázemie a určite ďalších milión detailov. Napriek tomu, sme si my, „pretekári“ mohli zajazdiť tak, akoby nikdy žiadna korona nebola.

PS 1: Skončil som 50. zo 63 jazdcov, ktorí priši do cieľa dlhej trate. Určite som na viac nemal a v takomto malom balíku nebolo reálne s mojou kondičkou, udržať sa v nejakej väčšej skupine. Všetky vyššie uvedené výhovorky boli totiž len výhovorky a to čo mi skutočne chýbalo, bol tréning a lepšia kondička. Nevadí, tak ako u profíkov, aj u nás hobbíkov sa sezóna len začína.

 

PS 2: Za celé preteky som zjedol 5 gélov, z toho 3 v posledných 50km, pol banánu, pár koliesok salámy, kocku syra a nejaké hrozienka so soľou. Vo vrecku som si doniesol teda väčšinu gélov a všetky tyčinky, s ktorými som odštartoval. Pribudol dokonca banán, ktorý mi do vrecka strčili na jednom bufete. Dva dni po pretekoch som bol rozbitý, ako nikdy v živote. Iba by som spal a jedol a v práci ledva prežíval. Keď som sa dostal v stredu po práci na bicykel, myslel som, že to bude katastrofa.  Tréningový impulz Mamut touru bol zrejme obrovský a mne sa po dlhej dobe konečne v kopcoch jazdí celkom dobre a s ľahkosťou 80kilového jazdca.

https://www.strava.com/activities/3811344678/overview