REPORTÁŽ – BESKYD TOUR 2020 (163km / 3000 v.m.) - víťazstvo v kategórii (netrénovaných, 80kilových pseudoinfluencerov)

Boli to Alpy iné...

Predtým, ako začnem so strhujúcim popisom môjho najväčšieho cyklistického úspechu využijem obrovskú medzinárodnú popularitu tohto blogu na propagáciu krásneho Slovenska, konkrétne Považia. Týždeň pred Beskydom som mal ísť prvýkrát v živote do rakúskych Álp, splniť si sen o výjazdoch na monumentálne stúpania ako Grossglockner a cez hranice na slovinský Vrsic pass, či Mangart. Napokon z toho boli Vršatec pass, Coll de Kortmanka , Alpe du Mojtín, či Mont Homôlka.  

Nádherné kopčeky na Považí pospájané väčšinou hladkými asfaltkami, krásnymi výhľadmi a prírodou. Sú mnohonásobne nižšie ako alpské legendy, no radosť z cyklistiky určite prinášajú podobnú (a v krčme dáte za dva nápoje 1,6€). Takže, ak vám nevyjdú Alpy či Dolomity, ťuknite si cyklokopce.sk a vyrazte spoznávať tieto malé slovenské skvosty. (predpokladám, že po tejto skrytej reklame sa stránka www.cyklokopce.sk kvôli obrovskému preťaženiu pár dní nebude dať otvoriť).

Bolo však veľmi otázne či bolo rozumné si všetky tieto kopčeky dopriať štvrtok a piatok pred sobotným štartom Beskyd touru. Mojou jedinou regeneráciou boli mikrotúričky so psom a máčanie si nôh v ľadových potokoch Javorníkov. Večer pred spaním som mal nohy strašne stuhnuté a bol som zvedavý, či to zas nebude Waterloo (úspech v pretekoch hodnotím podľa toho ako som sa v nich cítil, nakoľko ak by som tak robil podľa umiestnenia, viedlo by to k úvahám o konci sľubne rozvíjajúcej sa profikariéry).

Módne faux pas a štart

Účasť na Beskyd toure som považoval za povinnosť vo vzťahu k organizátorom, ktorí takmer do poslednej chvíle nemali istotu, či a za akých podmienok sa preteky uskutočnia. Išlo už o náhradný termín, takže si ani nechcem predstaviť, aké obrovské úsilie a financie by vyšli nazmar. Na prezentácii o ôsmej ráno som pekne zarúškovaný a vydezinfikovaný vyplnil prihlášku, zaplatil štartovné a začal s predpretekovým rituálom. To znamená, lamentovanie nad tým, čo si obliecť. Predpoveď hlásila dážď, vietor a teploty okolo 20 stupňov. Napokon som sa na to vykašľal a šiel krátke/krátke, pripol číslo 126, vrecká naplnil jedlom, pumpou, mobilom a vďaka jeho superelasticite som mal dres natiahnutý až pod zadok. (módne faux pas). Zvyšok prípravy som venoval rozjazdeniu s Vladom, s ktorým som sa spoznal na Krakonošovi. Taktiež ho pretekanie chytilo za srdce, takže bolo o čom diskutovať. Jeho výkonnosť je ďaleko vyššia, preto som vedel, že počas pretekov toho veľa spolu nenajazdíme.

Mal som sa ale asi viac rozjazdiť, lebo na štarte som mal nohy stále pekne stuhnuté a hlavne som si mal ešte raz odskočiť, lebo čúrať mi bolo treba od prvého metra až do konca. Miestami som uvažoval, že to spravím za jazdy ako profíci, ale pri predstave, že ma nájdu dolámaného na ceste s jednou rukou v nohaviciach ma od tohto nápadu odradila. Troška som upustil od vysokokultivovaného štýlu tohto blogu, ale aj takéto marginal pains sú veci, ktoré nás hobbíkov oberajú o vavríny.

Na štarte sme boli 20 minút pred štartom niekde v polovici balíka, kde na špici boli Jaroslav Kulhavý (olympijský víťaz v mtb) a Petr Benčík (bývalý český majster, ambasádor Roadcup 2020 a predajca Colnaga). Vyštartovali sme, Vlado sa rozbehol a ja, namiesto toho, aby som tiež makal, som sa udivoval veľkosťou pelotónu predo mnou. Už tu sa pritom v podstate rozhoduje o umiestnení.

Chlapi, skúsme sa potočiť!

Takmer ihneď po štarte trasa odbáča na lesnú cestu vedúcu Bílí Kříž, tiahle stúpanie, ktoré sa dá v vyjsť na veľkej píle. Problém však je, že cestička je veľmi úzka a vznikajú tú zápchy ako v meste. Keď špica balíka spomalí a ide zo sedla, pre nich to nič neznamená, no o 50 metrov ďalej to často znamená zastavenie. Takto sme opakovane zastavovali a rozbiehali a ja som videl, ako sa balík postupne rozdeľuje a ja ťahám za kratší koniec. Nejaké pokusy o dobiehanie v kopci mi moje ešte stále zatavené nohy neumožňovali a v zjazdoch na mokrých cestách s občasným štrkom som nechcel riskovať. Definitívne som však čelo balíka stratil až takmer na konci druhého stúpania pred Klokočovom. Upokojovalo ma však, že som stále v pomerne veľkej skupine a po skúsenostiach z minulého roka som dúfal, že my potiahneme a veľký balík bude musieť kvôli dopravným obmedzeniam na ceste do Turzovky radikálne spomaliť. Jazdiť vo veľkej skupine bolo obzvlášť dôležité, nakoľko fúkal dosť silný protivietor.

Pedagogické okienko

Z Klokočova nasleduje veľmi prudký zjazd a potom pár kilometrov v podstate po rovine až na kruhový objazd do Turzovky. Minulý rok som sa tu s celou dobre pracujúcou skupinou opäť pripojil do balíka a odviezol sa v ňom zadarmo až do Kelčova. Takýto plán som mal aj teraz, takže som počkal kým nás bude veľa pohromade a začal s tým, čo mi ako tak ide: ťahanie rýchleho tempa na rovine. Lakťom som dal znamenie na vystriedanie na špici, za mnou iba prekvapený pohľad ďalšieho jazdca, že prečo ho vystavujem takto vetru a šli sme 28. Postupne sa z celej skupiny našli tak ďalší dvaja jazdci, s ktorými sme sa pokúšali ťahať, no zvyšok skupinu spomaľoval. Najbližšie sme boli do balíka tak na 400 metrov, no nemal som na to, aby som ho dorazil sám. Mal som to však skúsiť, lebo ešte pred Turzovkou bola úplne zúžená cesta so semaforom, kde musel balík takmer zastaviť, keby som nekalkuloval, mohol som sa viezť.

Tým, že aj naša skupina musela na tomto mieste radikálne spomaliť, nádeje na odvoz zadarmo boli pasé. Na ceste od Turzovky do Kelčova fúkal silný protivietor, takže dobrá spolupráca bola obzvlášť dôležitá pre zachovanie dôstojnej priemerky. Snažil som sa preto vysvetľovať niektorým spolujazdcom, že nemajú byť na špici dlho, že majú striedať a ako to robiť, aby sa neuštvali. V praxi to však nefungovalo, subtilnejší si neporadili s vetrom a veľmi spomaľovali, niektorí zas po vystriedaní nastúpili a šli 40-45 km/h až kým im ich nevyplo a niektorí to zo závetria iba pozorovali. Na moje pedagogické snahy som rezignoval. Napokon sme celú skupinku odtiahli asi traja, z toho jeden starší pán a naši študenti sa nám odvďačili tým, že nás v stúpaní na Kelčov utrhli...Nemyslím si však, že to bolo mojim vyčerpaním z ťahania balíka, ale skôr nekompatibilitou mojich 80kg a netrénovaných nôh s extrémne strmým stúpaním na Kelčov.

Najdôležitejšie pravidlo: OSTAŤ V SKUPINE!

Toto píšem v každej reportáži a Beskyd tour mi opätovne ukázal, aká je to pravda. Celú záverečnú časť Kelčova som minulý rok absolvoval vo veľkej skupine, dokonca pár ťažších jazdcov aj predbehol. Teraz, napriek tomu, že tam bol nový asfalt, som sa iba prevažoval z pedála na pedál a robil všetko preto, aby som ako jazdec predo mnou, nemusel zosadnúť a tlačiť bicykel. Na vrchu kopca bolo pár divákov, ktorí mi povzbudzovaním pomohli sa presypať cez vrchol, za ktorým čakal strmý zjazd. Oproti minulému roku, keď som Kelčov absolvoval vo veľkej skupine, z ktorej dvaja jazdci v zjazde pomerne ťažko spadli, som mal tento rok luxus v podobe samoty a dokonalého sústredenia sa na preskakovanie rigolov na ceste. Do konca som si tu oproti minulému roku zlepšil čas. Neviem ako rýchlo šli zrazu moji kolegovia zo zadného úniku, ale absolútne sa mi stratili z dohľadu a na všetko som ostal sám. V prvom bufete pri prejazde Bílou som prešiel, mal som dosť vody aj jedla. Štvalo ma však, že som bol úplne sám a nikde nikoho.

Ísť sám v pretekoch je, pokiaľ nie si nadšený časovkár, veľmi komplikované. V skupine je stále niekto, kto buď udáva tempo, alebo ťa núti nespomaľovať. Ja keď idem sám, v kopcoch sa podvedome šetrím, lebo sa nemám s kým porovnávať, po rovine sa vo vetre nedá ísť tiež príliš rýchlo a v zjazdoch nie je nikto, kto by ukazoval ideálnu stopu, prípadne upozornil na jamu, či flekovaním na nebezpečnú zákrutu.

Cesta opäť vošla do krásneho lesa a viedla popri brehu vodnej nádrže Šance. Samota mi umožňovala kochať sa nádhernými scenériami z brehu. Tak nejak to musí vyzerať na jazere Como. Aspoň na rovinách som sa snažil ísť ako tak rýchlo, keď som asi po 10 km samoty za sebou uvidel pomerne veľkú skupinu. Bral som to ako motiváciu na navýšenie priemerky a snažil sa ísť tak rýchlo, aby ma dobehli čo najneskôr. Celkom sa mi to darilo, dokonca som im takto utekal aj v stúpaní, čo sa mi skoro vypomstilo tým, že som sa následne s nimi ledva držal. Išlo našťastie o mužsko-ženský tím, ktorý držal pokope a nerobili nejaké nástupy. Postupne sa naša skupinka celkom rozrástla a ja som si užíval neskutočne nádhernú prírodu Beskýd. Určite sa tam zájdite pozrieť. Z pohody nás vytrhlo stúpanie na Smrček. Niečo cez dva kilometre s 9% prevýšením mi pripomenulo, že som sa sem kochať neprišiel. Naša skupinka sa preriedila, rozriedila a ja som opäť ostal sám. Opäť som tak mal luxus samoty v zjazde, neskôr sme prešli cez dedinky a golfové ihrisko a všetko smerovalo k stúpaniu dňa, Pustevny.

Roglič!

Na úseku pred Pustevnami som sa snažil držať v skupine dvoch-troch jazdcov, no na poslednom brdku mi ušli cca na 100 metrov. Na Pustevny som zo začiatku stúpal sám, prepletajúc sa pomedzi turistov a ultrabežcov, ktorí tam mali taktiež preteky. Pustevny z Trojanovic majú 5,4 km a priemerný sklon 7,3% a sú považované za náročnejšie stúpanie. Je tam však hladučký asfalt, stromy poskytujú tieň, takže sa to dá celkom užiť. Najprv som šiel dosť pomaly, aby som šetril sily, no po cca kilometri stúpania som si uvedomil, že nohy celkom fungujú a tak som sa snažil sústrediť na dobehnutie jazdcov predo mnou. Satisfakciou mi bolo, keď som takto postretával zopár členov skupiny, z ktorej som vypadol na Kelčove. Predbiehanie jednotlivcov bolo celkom motivujúce a ja som dúfal, že keď nič iné, aspoň si zlepším čas na tomto stúpaní. Dva kilometre pred cieľom som spoznal známy dres Lovosického klubu, k tomu bicykel S-works a hneď som vedel, že ide o môjho kolegu zo zadného úniku na Mamut toure, s ktorým sme došli spoločne do cieľa. Pozdravili sme sa, prehodili pár slov a ja som skúšal dobiehať ďalších jazdcov. Keď som sa začínal cítiť ako Roglič, obehol ma starší jazdec na krásnom Colnagu Master. Opätoval som mu to, on mne a napokon som bol rád, že som sa za ním aspoň udržal na vrchol stúpania. Potešilo ma, že som takto dobehol skupinku, z ktorej som vypadol tesne pred Pustevnami. Bufet bol dobre vybavený, zjedol som pár koliesok salámy, banán a za hrsť hrozienok. Doplnil obe fľašky ionťákom a pustil sa do zjazdu. Ten je naozaj krásny a dlhý. Viem si predstaviť, ako sa tu dá vyblázniť a rezať zákruty takmer s kolenom pri zemi. Tiež som sa nachvíľu nechal takto uniesť, až kým mi v ostrej zákrute nevbehlo do cesty auto hľadajúce ideálnu stopu na efektné „vybratie“ zákruty. Potom som už zákruty vyberal opatrnejšie a iba v rovných úsekoch bolo mojich 80kg na osoh, keď som zaľahnutý na hornej trubke naberal poriadnu rýchlosť. Po tom ako som rogličovsky zvládol stúpanie a aj zjazd som mal pocit, že som sám na čele pretekov minimálne s 5 minútovým náskokom a idem si po zmluvu do profi pelotónu. Otočím sa a nemohol som veriť vlastným očiam. Sen sa mi okamžite splnil. V háku za mnou vidím červený dres Bory (z Vuelty) a Astany. Dvojročné snaženie teda konečne prinieslo osoh...

BORA, ASTANA a JA

V jazdcovi tímu Bora som spoznal taktiež kolegu z Mamut touru, ktorý to s nami ťahal v skupine až do momentu, kým sa neoddelil na kratšiu trasu. Zistil som, že je tiež Slovák, tak sme využili príležitosť porozprávať sa rodnou rečou. Jazdec Astany iba podozrievavo zazeral, či neplánujeme taktiku úniku. Táto naša mikroprofi skupinka spolu vydržala až do cieľa. Vzorne sme sa striedali na rovinách aj v kopci. Do cesty sa nám postavilo ešte stúpanie na Soláň, ktoré má vyše 6km s prevýšením 5%. Pravidelným striedaním sme ho pomerne svižne vystúpali a od KOM-u nás delilo iba to, že na vrchu tohto stúpania je malý bufetík s pitím, ktorý sa však nachádza tesne pred koncom segmentu (a ešte 10 minút). V inak parádnom zjazde nás brzdili autá.

Cesta sa vyrovnala a do cieľa ostávalo už iba nejakých 40 km, avšak s dvoma stúpaniami. Prvým z nich boli Kasárne. Pamätal som si, ako som tu minulý rok trpel a vzhľadom na oveľa horšiu kondičku a vyššiu váhu, som mal obavy, či sa s mojou profi skupinou vôbec udržím. Cestu ku Kasárnam od Soláňe som si pamätal oveľa kratšiu, preto som na každej zákrute očakával začiatok stúpania. Naša skupinka spolupracovala až sme mali na dohľad ďalšiu cca 8 člennú skupinku. To využil jazdec ASTANY, zabral a prebehol k nej. Našťastie tá skupinka vôbec nespolupracovala, a tak sme sa do nej bez problémov dostali aj my. Spoločne sme došli až pod Kasárne. Jazdcovi Bory som sa snažil dramaticky popísať toto stúpanie, aby ho náhodou nenapadlo nejak zásadne zrýchľovať a ujsť mi. Jeden jazdec to v stúpaní pekne napáli a my ostatní sme sa hore kopcom ťapkali viac menej stále v skupine. Až keď prišiel záverečný štrkový úsek a po ňom strmé mačacie hlavy, opäť ostal len náš profi pelotón. To som už pozeral na hodiny, či stíham limit 6 hodín a vyzeralo to celkom nádejne. Preto som si zobral na bufete iba pol banánu a pokračoval ďalej bez prestávky. Cesta pokračuje po hrebeni kopca až kým nezačne ďalší krásny zjazd. To už bola celá naša skupina opäť pohromade a ja som bol rád, že sú medzi nami takí, čo poznajú každú zákrutu. Mne sa síce trasa zobrazuje na cyklopočítači, ale oveľa je lepšie sa riadiť jazdcom idúcim 20 metrov predo mnou. V zákrutách a nebezpečnejších úsekoch som ťahal za kratší koniec, no v momente keď som mohol zaľahnúť do aeropozície zaúradovala moja váha a bol som to ja, ktorého museli doliepať.

GRAND FINÁLE!

Zjazd nás opäť doviedol do Makova a ja som vedel, že nás čaká posledný kopec, zjazd a dlhá rovina do cieľa. Práve na začiatku tohto posledného, 5kilometrového stúpania som minulý rok dostal ukážkový „hlaďák“ a nútene musel opustiť skupinu. Keď nič iné, tento rok som aspoň perfektne zjedol stravovanie a do kopca som šiel sýty a pomerne čerstvý. Zo začiatku som nechal ťahať jazdca s dresom Mont Blanc a bodkovanými ponožkami, keďže som v ňom videl najnebezpečnejšieho súpera. Potom som ho vystriedal a vyšlo to tak, že som ťahal celý kopec. Potešilo ma, že sme predbehli alebo nabrali nejakých jazdcov a začal som taktizovať. Snažil som sa byť vpredu, ale nie ísť úplne na doraz, keby sa niekto rozhodol nastúpiť. Udržiaval som teda tempo, ktoré mi vyhovovalo a dúfal, že nikto nenastúpi. Napokon sa k tomu dvaja jazdci, z toho jeden starší pán, ktorý poznal hádam každý centimeter trate, nastúpili v zjazde, ale zvyšok skupiny sme nemali problém sa k nim dolepiť.

Zrejme príliš pozerám v televízii cyklistiku, lebo mojou hlavou vírili taktické scenáre ako keby sa schyľovalo práve k boju o víťazstvo v rozhodujúcej etape TDF. Keď som zvládol v skupine prejsť kopec, na rovine som si už celkom veril, no stále sa bál. Rozhodol som sa preto, že hneď za zákrutou do Bílej zaútočím a pokúsim sa o únik (chcel som si to proste vyskúšať, ako to robia v telke). Zabral som, zakričal som ešte na jazdca Bory a vrchára s ponožkami a vyrútil sa ako blázon. Podľa mojich výpočtov mal byť cieľ po max 3 kilometroch a preto som šiel 60kou a snažil sa zo seba vyžmýkať maximum. Všimol som si, že sa ma udržali iba dvaja kumpáni. Pri pohľade na cyklopočítač som si uvedomil, aké nepresné boli moje výpočty a že do cieľa ostávalo ešte viac ako 8 km. Ešte som to nevzdával, no postupne som sa rozhodol predsa len pošetriť sily, ak by sa šlo do špurtu. Tu som sa najviac obával práve mojich kumpánov. Na značke 1km pred cieľom bola naša skupina opäť celá spolu a ako sme sa blížili k cieľu, počul som, ako cvakajú prehadzovačky prehadzujúce na ťažšie prevody. Pamätal som si, že cieľ je za zákrutou točiacou sa o 180 stupňov, preto ma prekvapilo, keď jeden z jazdcov začal špurtovať ešte na úseku pred ňou. Nechal som sa vyprovokovať, zaradil ťažší prevod a tento špurt nevedúci do cieľa vyhral. Až potom na nás organizátor mával veľkou zástavou, aby sme zahli späť do cieľovej rovinky a ja som si opäť spomenul na profipreteky a aké je dôležité poslednú zákrutu vybrať zvnútra. To sa mi podarilo takmer za cenu úplného zastavenia, ale oplatilo sa. Jazdec Bora išiel do zákruty rýchlejšie, vynieslo ho a ja som mal k cieľu kratšiu cestu ako on. Vyšpurtoval som, brnkol do prehadzovačky, aby preradila na ťažší prevod odrazil útok Bory a preťal pásku v eufórii Philippa Gilberta, keby sa mu podarilo vyhrať Milan-SanRemo...

V cieli ma úplne vyplo a ledva som dýchal. S ostatnými členmi našej skupinky sme si rozobrali špurt, ťapli na rozlúčku a ja som zistil, že mýtická hranica 6 hodín mi ušla o cca 8 minút, nakoľko finálna priemerka uviazla na 26,8 km/h, teda o 1 km/h menej ako minulý rok. Dosť som sa tomu divil, nakoľko sa mi išlo naozaj super a mal som pocit, že som bol oveľa rýchlejší ako minulý rok. Domácou analýzou záznamu zo Stravy som zistil, že na skoro všetkých stúpaniach som bol v porovnaní s minulým rokom rýchlejší, avšak práve na rovinatých úsekoch som stratil spolu viac ako 10 minúť. Opäť ten význam udržania sa v balíku....

V cieli som sa stretol s Vladom, ktorý nebol úplne spokojný s umiestnením, ktoré by pre mňa bolo celoživotným úspechom. Videl som, že ceny pre víťaza sú už odovzdané, takže som pochopil, že som nezvíťazil, ale stále sa nádejal, že som za sebou nechal dosť jazdcov. Až neskôr, po dojedení cestovín som objavil tabuľu s výsledkami, kde som sa našiel na 88. mieste zo 129 jazdcov a 33. v kategórii.

Napriek tomuto nič moc výsledku som mal vynikajúci pocit jednak pre záverečné taktizovanie a dvak, že sa mi konečne v tomto roku išlo naozaj dobre. Vyhlásil som sa tak za víťaza kategórie Cykloverov.

Minulý rok sa mi zdala trasa dosť rozbitá a nebezpečná a celkovo som si to až tak neužil. Tento rok okrem Kasární, všetky úseky dostali dokonalý asfalt, na cestách bolo napriek predchádzajúcim lejakom oveľa menej štrku, bolo celý čas pod mrakom a o prírode ani netreba hovoriť. Preto vyhlasujem tohtoročný Beskyd tour za moju najlepšiu bicyGĽovačku roka. Škoda, že som nemal aspoň trochu natrénované, aj výsledok mohol byť lepší.

https://www.strava.com/activities/3981914586/overview

20200827_145123jpg