KRAKONOŠŮV CYKLOMARATON 2021 – aneb, Krakonoši, ty vtipálku!
1. PRÍPRAVA V ZNAMENÍ ZNAMENÍ
https://www.strava.com/activities/5495519338 (trasa 141km / cca 2500vm)
Priatelia, ako sa hovorí v Detve: Long time, no see! Keďže moje influencerstvo na dlhšiu dobu zakapalo, je nutné objasniť aj príčinu. Minuloročnú sezónu, tak pretekársku ako i blogerskú, som zakončil na Teatre Okolo Malohontu. Povesil som Merckxa na klinec a pripravoval sa na príchod nového člena tímu.
Napokon to prišlo a opäť sa v mojom živote objavili prvky magického realizmu. Žena si musela nachvíľu ľahnúť a ja, ako správny chlap v miestnosti s televízorom, som neodolal. Cvakol som tam Eurosport a čo vidím, Peter Sagan 100 km v úniku, kde postupne utrhol všetkých jeho členov, vrátane Gannu a do cieľa prišiel sám a ja som hneď vedel, že dnes je ten Deň. A tak aj bolo. O pár hodín neskôr prišlo na svet jedno malé urevané tigríča. Keď som ho zobral zachuchlené v perinke do náručia, nachvíľu sa naše pohľady stretli, bábo ma stislo ručičkou za prst a zreteľne zašepkalo: „Tato, nesmieš prestať jazdiť!“
Ja som sľúbil, že neprestanem a tak sa snažím, koľko to ide. Pokiaľ som však čakal nového člena tímu, nevedel som, že bábo nie je spolujazdec, ale prísny tréner a manažér, pokyny ktorého treba plniť hneď a rýchlo, čo má pomerne zásadný vplyv na počet najazdených kilometrov a kvalitu spánku. Tieto tréningové metódy tréner uplatnil aj deň pred Krakonošom, keď trojhodinová cesta do Pardubíc, kde sme sa rozhodli urobiť bázu, trvala hodín päť a inštruktáž trvala až do jednej v noci. Ráno som sa zobudil na strašné teplo, najedol sa koláčov od svokričky a vyrazil na hodinovú cestu na štart do Trutnova (autom, nie na bicykli).
Minulý rok som prišiel na štart o dve hodiny skôr, takže som zaparkoval v podzemnej garáži ako som chcel. Tentokrát som sa musel pred odchodom povenovať trénerovi a preto som na štart prišiel iba o hodinu skôr. Ako som vošiel autom do garáže, chytila ma panika, lebo tá bola úplne plná. Našťastie som zaparkoval na úplne poslednom voľnom mieste, kde sa každému zdalo nereálne auto zaparkovať, Teda to sa ešte dalo, ťažšie bolo sa z neho dostať, zvlášť pri mojej útlej 82kg postave. Neviem ako to organizátor Krakonoša robí, ale registrácia, vrátane covid checkpointu trvala max 2 minúty. Mal som preto stále dosť času sa pripraviť, namazať reťaz, dofúkať plášte, nabaliť pol tony gélov do vreciek, pumpu a doklady, zabudnúť cyklopočítač, prilbu, hrudný pás, vrátiť sa do auta, všetko zobrať, zabudnúť bidóny, vrátiť sa po ne, panicky hľadať okuliare a nájsť ich zastrčené na helme...
2. ŠTART – slunce seno a pár facek
Ako som vyšiel z chládku podzemnej garáže, dostal som takú facku až sa mi zatočila hlava. Už pred desiatou na obed teplomer ukazoval 30 stupňov. Žiadne intervalíky na rozjazdenie neprichádzali do úvahy a tak som sa zaradil medzi ostatných na štart, aby som zas nebol na konci balíka. Na pretekoch sa zúčastnil aj kamarát Vlado, ktorého pozícia na štarte medzi prvými zodpovedala jeho výkonnosti ako i ambíciám. Ja som sa počas tých 10 minút pred štartom snažil ukrývať v tieni vyšších jazdcov. Dostal som však nesmierne dôležitý nápad. Nakalibrovať za pomoci telefónu powermeter. Ako keby som bol Froome plánujúci útok v najstrmšom stúpaní.... V dave ľudí som preto chcel zliezť z bicykla tak, aby som nohou nikoho nekopol. Samozrejme, že som ňou zavadil o svoj bicykel, stratil balans a padol aj s bicyklom na jazdcov vedľa mňa. Moja nová helma tak prvýkrát splnila svoj účel, nakoľko na „súperovom“ bajku som skoro hlavou ohol riaditka. Našťastie nikomu, ani ničomu sa nič nestalo a poškodené ostali iba moja dobrá povesť a ego. Vzhľadom na škaredé pohľady spolujazdcov som po štarte radšej rýchlo futašil dopredu, inak by sa mi možno neušla len facka od slnka. Ale ako dakto skonštatoval, lepšie na štarte, ako „v sjezdu v padesátce“.
Čelo balíka, vrátane Vlada nabralo vysokú rýchlosť. Snažil som sa predbiehať ostatných jazdcov, aby som bol čo najviac vpredu keď začnú selekcie, aby som sa prepadol niekam do stredu balíka a tam strávil celý deň a do cieľa prišiel v o hodinu lepšom čase ako minulý rok. Realita však bola taká, že po treťom nástupe za kruháčom moje nerozjazdené tepy vyskočili na 190 a ja som si spomenul, že tréner mi od jeho príchodu do tímu zredukoval počet tréningov a ja na tempo najrýchlejších proste nestačím. Ešte som nachvíľu zahliadol vzďaľujúceho sa Vlada a zaradil sa do „normálnej skupiny“. Keď wahoočko ukazovalo 33 stupňov pochopil som, že dnes to pre mňa nebude ani o zlepšenom čase, ani o predbiehaní súperov, ale o prežití. Trasu som si celkom pamätal z minulého roku, tak som vedel, kde sa bolo treba zašívať a kde troška zamakať.
Prišlo prvé stúpanie na Stahlberg (Žacléř). Nachádzal som sa v skupine tvorenej jazdcami, ktorí mi prišli tak, že by som sa s nimi mal s prstom v nose udržať. Ako sa však cesta nakláňala, jeden za druhým mi utekali a ja som pochopil, že snaha udržať sa v tejto skupine je energeticky náročnejšia, ako jazdiť sám. Moje tempo už určovala čisto iba horúčava a únava a to sme boli iba na začiatku pretekov. Mierne, päťkilometrové stúpanie som napokon strašne spotený a uvarený celkom so cťou zvládol a nevedel sa dočkať, kedy sa schladím zjazdom. V tom som paradoxne vinou mojich 82kg dobehol takmer všetkých, ktorí mi pred kopcom ušli. Pomerne ma prekvapilo, že napriek tomu, že preteky nemali za sebou ani 20 km, na trati som videl minimálne tretí pád, pričom k tomu prvému, pomerne veľkopočetnému došlo už v rovinatom úvode. Dúfam, že sa nikou nič nestalo..
3. POZOR NA LENIVCOV V BALÍKU
Trasa viedla cez Žacléř ešte raz a tento dvojitý kopček slúžil ako dobrá príprava na to, čo ma na trati malo čakať. Dostal som sa do dobrej skupiny, kde nikto nevyžadoval, aby som striedal na špici. Zaviazal som sa totiž, že pôjdem tak úsporne ako to len pôjde. Teda žiadne vetranie sa, pravidelné popíjanie a dopĺňanie živín vo forme gélov. Na pevnú stravu som v tej horúčave ani len nechcel pomyslieť. Po úvodných kopčekoch nasleduje asi jediný, dlhší takmer rovinatý úsek. Moja skupina išla vynikajúce tempo. Také to, že na tachometri rýchlosť nad 40 a vy ani nemusíte poriadne zabrať do pedálov. Ako náhle sa do našej skupiny pripojili najrýchlejší jazdci z krátkej trate štartujúci 5 minút po nás, bolo sem-tam pri výjazdoch zo zákrut potrebné riadne zamakať, aby som nevypadol z balíka, avšak kvôli zadarmo jazde 50kou to stálo. Ani neviem ako sme sa prehnali opäť Trutnovom a prisamvačku si nepamätám, či som vôbec pedáloval. Priemerku sme mali okolo 40, pri tej rýchlosti ma celkom efektívne chladil vzduch a ja som nachvíľu pomyslel, že dnes to môže naozaj dopadnú dobre.
4. POMEZKY – PREDPEKLIE
Po krátkom úseku mačacích hláv cesta vedie do malebnej obce Horný Maršov. Mal som veľmi veľa času sa kochať okolím a ide o chalupársky raj. Nikde žiadne okázalé moderné smarthousy, ale vkusne udržiavané pôvodné malé chalúpky. Vedel by som si predstaviť stráviť tu víkend s rodinkou. Stále som bol presvedčený, že dnes to nebude napokon také zlé, nohy boli dokonale oddýchnuté po jazde v balíku a horúčavu som si ani nijak neuvedomoval. Vytriezvenie však prišlo v priebehu pár minút. Začiatočné, pomerne mierne fázy, tohto 12km dlhého stúpania boli ešte znesiteľné. Ostal som v početnej skupine a myslel, že tu sa vzájomne potiahneme až na Pomezní boudy. V momente, keď sme sa dostali do strmšej časti stúpania obklopeného iba lúkami bez akéhokoľvek tieňa stromov, doľahla na mňa realita. Tepy v momente vyskočili na 190 bpm a ja aby ma „nevyplo“ som musel radikálne znížiť rýchlosť na úroveň rýchlej chôdze. Problém je v tom, že čím pomalšie idete, tým dlhšie na vás praží a prehlbuje sa trápenie. Preto som sa pokúšať udržiavať aspoň určitú kadenciu, nepozerať sa pred seba a čakať kým si telo aspoň troška neprivykne a následne sa schladí v lese. Varenie sa na slnku by ma však zničilo a preto som zvolil taktiku, že som sa snažil rozpálené úseky prejsť čo najrýchlejšie a v tieni spomaľovať a aspoň na pár sekúnd sa schladiť. To fungovalo, keď boli stromy od seba vo vzdialenosti 5 metrov, ako náhle bol slnečný úsek dlhší, mal som pocit, že čím viac sa snažím slnku ujsť, tým viac sa varím. Hlavu som si síce polieval, ale nemohol som predsa všetku vodu vyliať na seba, inak by nebolo čím hasiť smäd. Neskutočne mi pomohli malé deti s vodnými pištoľami, či skôr delami. Pre nich bola najväčšia sranda, že môžu ufunenému cyklistovi napáliť prúd vody do tváre a ten im za to ešte ďakuje. Potom cesta opustila lúky a vošla do lesa. Tu bolo síce troška tieňu, avšak bol tu ďalší problém, strmosť. Niektoré úseky tu prevyšujú 15% stúpanie, čo v kombinácii s 30 stupňovou horúčavou, 82kg váhou a nie ideálnou kondíciou, sa javí takmer ako neprekonateľné. Práve v tejto časti som prvýkrát reálne uvažoval nad zosadnutím z bicykla k čomu ma motivovali aj prví spolujazdci, ktorí takúto možnosť využili a šli sa schladiť do potoka, či len tak poležať v chládku stromov.
Napriek rozopnutému dresu som bol spotený ako prasa a vždy keď som sa chcel rukou utrieť, ešte viac som sa zmáčal. Cestou na Pomezní boudu je však aj jeden zjazd, v ktorom sa spotené telo poriadne zachladí. To je milosrdný dar od strýčka Krakonoša pred najťažším viac ako 20%ným úsekom. Tento úsek som si veľmi dobre pamätal, minulý rok tu na nás silný vietor lial litre mrazivého dažďa. Tentokrát nám chrbty ohrievalo 35 stupňové slniečko. Je to 300 metrov s priemerom nad 20% a ako keby sa tu zastavil čas. Strašne ma pálili nohy, srdce bilo a nie a nie sa kopec prehupnúť do zjazdu. Tým, že som vyzeral asi najhoršie zo všetkých jazdcov, skupina fanúšikov nasmerovala všetko povzbudzovanie na mňa a hádam len kvôli tomu som sa napokon na vrch dodriapal.
Vtedy som bol presvedčený, že tieto preteky nedokončím. Za „Pomezkami“ však nasledoval ako vždy dokonalý bufet. Stoly sa prehýbali od jedla a nápojov. Prvé dva litre vody som vylial na seba, liter možno vypil na ex a až potom som si nechal naplniť bidóny na ďalšiu cestu. Na pretekoch razím taktiku, že na trati sa živím sladkými gélmi a na bufetoch jem pevnú, spravidla slanú stravu. Takže som zjedol zopár kúskov salámy, hrozienka so soľou a mohol pokračovať. Nevedel som, či stav z tohto stúpania sa zopakuje aj v ďalšej časti na trati, alebo, či ma toto bohaté občerstvenie preberie.
Nasledoval fantastický zjazd z Malej Úpy. Telo sa dokonale schladilo, gravitácia hrala tentokrát v môj prospech a ja som popredbiehal pomerne veľa jazdcov. Keď zjazd vedie širokou cestou prvej triedy, človek môže vyberať zákruty v ideálnej stope. Stále ma to zvádzalo aj na môj obľúbený a sto rokov používaný supertuck, ale pravidlá sú pravidlá a môj zadok ostal po celý čas v kontakte so sedlom. Celý tento úsek až na križovatku, kde sa delí trať na krátku a dlhú som si dokonale vychutnával a opäť sa opil predstavou, že predchádzajúce trápenie bolo len nedostatočným rozjazdením. Ako sa mi na pretekoch už pomerne pravidelne stáva, prišiel za mnou iný pretekár a pochválil ma, že som to parádne valil a že sa ma nedokázal udržať. Čo z tohto vyplýva? Mám talent na cyklistiku. Mojou superschopnosťou je ísť rýchlo z mierneho kopca. Vau, skutočne výnimočné Mišo...! Lefevre už chystá zmluvu.
5. PRAŽSKÁ BOUDA – KRAKONOŠOVA POMSTA
Každý kto tu bol, myslí od križovatky iba na jedno. Stúpanie na Pražskú boudu. Možno aj preto tempo pomerne veľkej skupiny, ktorú som dobehol pôsobilo, ako keby sa nikomu nechcelo. Cesta cez Pec pod Sněžkou vedie do veľmi mierneho kopca, kde sa dá ísť pomerne rýchlo. Naša skupina však nešla ani 20kou. Nikto nestriedal, ľudia sa nerozprávali, všetci mi prišli ako gladiátori pred zápasom. Mne možno zašľapal gél a stále príjemne zachladený som sa rozhodol potiahnuť tempo skupiny. Keď som sa otočil za seba, nikto ma nenasledoval. Spomalil som, aby sme sa spojili, chvíľu ťahal a keď som chcel odstriedať, jediný, kto bol ochotný ťahať skupinu bola jazdkyňa na krásnom titanovom bajku. Bola to cudzinka a ja som nechcel aby si o česko-slovenských chlapoch pomyslela, že sme balíci a tak som sa opäť zaradil na špicu a ťahal kým to šlo. Stúpanie však nabralo cca 5% a ja som hneď zistil, že ma čaká cyklopeklo. Zhodil som na ľahučké prevody a takticky vycúval zo špice. Chvíľu sa držal v skupine, ale keď začalo byť stúpanie seriózne, nemal som šancu. Zvlášť, keď som vedel, čo ma čaká. Už sa nám ukázali nechutne strmé kopce, na hrebeňoch ktorých stáli chaty a ja som vedel, že až tam je cieľ. Zvažoval som, že sa tu otočím a vrátim sa do Trutnova po zvyšku krátkej trate. Napokon som tradične pred nechutným superstrmým strmákom sklopil zrak, zahryzol sa do riaditok a ultrapomalou kadenciou zápasil s gravitáciou. Niektorí to hneď od začiatku vzdali a zosadli z bajku, ľahli si do trávy, či poklusom pokračovali tlačiac bicykel hore kopcom. Ja som to nevzdával, jabĺčka mi išli vyskočiť z kolien. Funel som, lialo zo mňa a aj zvuky som vydával ako prasa... Počítač mi miestami ukazoval, že stúpanie má 25% a súčasne, že ovzdušie má teplotu 35 stupňov. Skutočne bolo rozumnejšie zosadnúť, oddýchnuť si a pokračovať a ani neviem racionálne vysvetliť, prečo som to neurobil. Cez úvodnú časť som sa predriapal a keď kopec nachvíľu poľavil na znesiteľných 12%, snažil som sa zregenerovať. Paradoxne, najviac trpím práve v tých sekundách po skončení extrémne strmých úsekov, kedy mám pocit, že vybuchnem. Vedel som, že tento „mierny úsek“ má iba pár desiatok metrov a za zákrutou, nad lesom, cirkus pokračuje. Šiel som rýchlosťou chôdze a oproti minulému roku som sa snažil gravitáciu prekonávať kľučkovaním zo strany na stranu. Táto metóda vo vás udržiava pocit, že „idete“, avšak uberá minimálne toľko isto energie, lebo sa viac napedálujete...
Ako náhle cesta vyšla spoza stromov, dostal som strašnú ranu. Strmá kolmá cesta hore kopcom slúžila ako slnečný kolektor a ja som myslel, že sa mi rozpustia tretry. Spomenul som si, ako som minulý rok nadával na Krakonoša za to, akú zimu na nás zoslal. Zrejme sa ho to dotklo, lebo teraz do nás pustil všetky slnečné lúče, ktoré mal v Krkonošiach k dispozícii. Konštatujem, že vyšľapať Pražskou boudu bez zosadnutia v tomto počasí bolo moje najväčšie cykloutrpenie v živote. Jazdci okolo mňa pravidelne zosadali, ja som sa len driapal rýchlosťou 5km/h. Všetci okoloidúci nás intenzívne povzbudzovali, no žiaľ, už to nepomáhalo. Telo sa mi varilo, nohy pálili a kopec nekončil. Paradoxne ma začali predbiehať aj jazdci, ktorých som videl zosadnúť z bicyklov, takže moje tempo bolo naozaj žalostné. Napokon som sa zbitý a demoralizovaný dotrmácal na hrebeň, z ktorého však vedie ako bonus, ešte jeden kratší strmák smerom hore a až tu sme dostali blahodárne občerstvenie. Vypil som približne hektoliter vody, vylial na seba hektoliter vody a potom nechal na seba ďalší hektoliter vyliať zo záhradnej hadice, ktorou jeden z usporiadateľov ovlažoval nešťastníkov ako ja. Bolo to ako keď vylejete kýbel vody do žeravej pahreby. Okamžitá úľava nechala nachvíľu zabudnúť na všetko to trápenie a to aj napriek tomu, že všetok opaľovací krém z váre mi stiekol do očí.
Ako som spomenul vyššie, najhoršie chvíle prichádzajú až po prekonaní stúpania. Ja som sa chcel z bufetu rozbehnúť, no nohy som mal tak slabé, že napriek pomerne rovinatej trati, som musel mať zaradené ľahučké prevody. Nevedel som vypočítať, ktorým smerom je to rýchlejšie do Trutnova a tak som sa rozhodol pokračovať po trati Krakonoša aj keď už to nebolo ani o predbiehaní, ani o prekonaní času, ale čisto o dôjdení do cieľa.
6. PREKVAPKO
Po stúpaní nasleduje jazda po hrebeni, kde sa treba rozmakať z kopca nechať sa vyviesť čo najvyššie do ďalšieho. Keď hrebeň skončil, nasledoval šlapavý zjazd. Zistil som však, že nevládzem pedálovať ani len z kopca a tak som to nechal čisto na gravitáciu, dolepil sa za dvoch jazdcov a bez pedálovania sa spúšťal dolu. Keď jeden z týchto jazdcov zavelil, že ideme dobehnúť skupinu pred nami, iba som niečo zamumlal a on pochopil, že so mnou nie je reč.
Naozaj si cestu príliš nepamätám až na okamih, kedy sa vyrovnala a ja som pochopil, že pre ďalší pohyb musím opäť začať pedálovať. Cesta viedli peknou dolinkou v chládku, avšak neustále do mierneho kopca. Z minulého roka som si tento úsek absolútne nepamätal a preto ma veľmi prekvapil. Myslel som si, že to už je posledný kopec a tak som sa aspoň uspokojil, že to budem mať čoskoro za sebou. Cestou ma dobiehali a predbiehali takí jazdci, ktorí by mi za normálnych okolností nedokázali uvisieť. Tentokrát som to bol ja, kto sa márne pokúšal priživiť na ich tempe a vyčerpaný odpadával z týchto balíčkov....
Aspoň že tento 6 kilometrový kopček na Strážné viedol krásnou prírodou. Úplne zle som si pamätal trať a tak som myslel, že na ceste už je len jeden krátky kopec a odtiaľ už bude viesť trasa iba cez hupky do Trutnova. Ako vždy, v zjazde som troška pookrial, dobehol skupinu a myslel si, že s touto prídem až do cieľa.
Všetko klapalo, nikto odo mňa nechcel ťahať tempo. Na konci zjazdu sme vošli do dediny a ja som si spomenul, ako som tu minulý rok flekoval do trávy. V momente, keď som na to pomyslel, znovu som flekoval...Presne na tom istom mieste. Tentokrát to však bolo menej dramatické a ja som sa šiel opäť zašívať. Ako sa však cesta začala troška vlniť, naša skupina sa pomaličky rozpadala, až ostal čierny Peter v ruke aj mne.
Šiel som sám, kde tu niekto okolo mňa prešiel, ale myslím, že som zažíval vrchol únavy. Po celé preteky som dodržiaval pitný režim, dostatočne som jedol a ak som mohol, oblieval sa. Prejavil sa však absolútny nedostatok dlhších výjazdov, horšia kondícia, nie ideálna váha a akási „chronická“ únava, ktorá sa ma drží (úplne vidím, ako na tomto mieste všetky matky hovoria: „tsss, pánko je unavený, chudáčik“). Trasa viedla miernym kopcom po širokých cestách prvej triedy. Motal som sa teda bezpečne za krajnicou pripravený kedykoľvek si ľahnúť do priekopy. Pozeral som iba na zem, snažil sa nezatvárať oči na príliš dlho inak by zrejme prišli mdloby. Pri pokuse čo i len trošku zabrať do pedálov mi okamžite prišlo na vracanie a túžba po cieli bola obrovská. Už sa nedalo ísť inak, iba smerom dopredu, nakoľko tadiaľ viedla najkratšia cesta do Trutnova.
Až po čase som si spomenul, že toto je kopec vedúci na Hoffmanovou boudu dlhý skoro 7 kilometrov. Napriek obrovskému teplu som sa rozhodol zariskovať a dal som si kofeínový gél Douple espresso. Horkastá chuť kávy ma celkom prebrala a ja som čakal, či a kedy zaberie. Napokon mi nepomohol gél, ale skutočnosť, že po určitom čase trasa viedla už iba lesom a tak teplota klesla z 35 na neuveriteľných 31 stupňov. Vodu som už vylieval viac na seba ako do seba a bolo mi úplne jedno, kde je cieľ a kedy do neho prídem. Išiel za mňa vnútorný autopilot. Keď som sa konečne dodriapal na horskú prémiu, autopilot ma odnavygoval k bufetu a tam sa zasekol. Extrémne osviežujúco, priam revitalizujúco na mňa zapôsobil vychladený melón. To je naozaj úžasná potravina a dokonca veľmi dobre chutí aj keď si ho namáčate do soli. Oblial som sa, doplnil tekutiny, zjedol vynikajúci domáci koláč a pustil sa do posledných 20 kilometrov. Tie som si relatívne pamätal a vedel som, že slniečko sa s mojim organizmom ešte pekne pohrá.
7. AKO SPOZNÁŠ ŠPURTÉRA
Ešte aj na tomto pomerne jednoduchom úseku som nebol schopný držať sa niektorých jazdcov. Nebol som však sám, nakoľko popri trati bolo zopár jazdcov odpočívajúcich v tieni. Cesta pokračovala zvlneným terénom a ja som predsa len cítil, že občerstvenie a kofeínový gél troška účinkujú. Alebo to bolo tým, že som rodený rovinár a na takomto reliéfe prirodzene ožívam. Na ceste čakal ešte jeden kopček z obce Malé Buky na Havran. Tu ma predbehol jeden z jazdcov pred tým odpočívajúcich popri trati. Ja som sa však pripojil k partii na cyklistické pomery robustnejších chlapíkov v tímových farbách a rozhodol som sa, že títo ma už naozaj dovedú až do cieľa.
Pre nich to skôr bola spoločná bicyklovačka a to, že sa za nimi zašíval jeden ufunený típek ich vôbec netrápilo. Veľkou výhodou bolo, že veľmi dobre poznali trasu, lebo následný zjazd je naozaj technicky veľmi náročný a pri tej uvarenej hlave nie je problém nevyletieť do stromu. Následne ich tempo začalo byť až príliš pomalé a ja som to chcel mať naozaj čím skôr za sebou. Jeden člen ich skupiny na vysokých aerokolesách dokola rozprával, že dnes „se s nimi nepopere“ a že „ať spomalí“. Zaradil som sa preto na špicu, že im potiahnem, no oni okrem jedného jazdca nejavili záujem. S ich lídrom som prišiel sám až na finálne pár stometrové stúpanie pred Trutnovom. Chcel som mu vystriedať, no on chcel preteky zrejme dokončiť so svojimi kamošmi a tak spomalil a počkal na svojich parťákov. Do cieľa ostávalo už iba niečo vyše kilometra, keď sa okolo mňa prehnal kto? No práve ten, „co se s nimi dnes nepopere“. Normálne svojim parťákom zdrhol. Ja som ostal dosť prekvapený, takže som nereagoval. Do cieľa však ostávalo ešte cca 800 metrov a pár zákrut. Postupne, hlavne nenápadne, som sa začal približovať a v jednej zo zákrut ho v plnej rýchlosti obehol. Ešte som cítil, že sa snaží ma chytiť, no nasledovala zákruta a za ňou už iba cieľová rovinka. Po mačacích hlavách som tak opustený prišiel do cieľa, v bezpečí tieňa sa schúlil a snažil sa stráviť, čo som práve absolvoval.
8. ZÁVER
Skončil som celkovo 223. z cca 330 pretekárov, pričom však cca 40 nedokončilo, čas som mal takmer o hodinu horší ako minulý rok, na úseku od Pražské bodu do cieľa som sa prepadol skoro o 80 pozícií, čo odráža to, ako mi chýba kondícia a ako ma zlikvidovalo slnko. Naozaj sa s ním neviem vysporiadať a preto som hlavne rád, že som neodpadol alebo nemám nejaké následky, okrem abnormálnej žravky. Ak máte nejaké tipy a triky ako zvládnuť horúčavu, sem s nimi!
Celkovo preteky vyhral Slovák Matej Ulík. Vlado sa stihol kým som došiel do cieľa aj osprchovať, ale s výkonom bol nespokojný. Na cesťáku jazdí dva roky a skončil až 77. Mať tak jeho starosti...
Na záver som si dal vynikajúce cestoviny s Birellom, nasadol do auta a o hodinu som už s trénerom analyzoval výkon.
PS: zaprísahal som sa, že už na Krakonoša nepôjdem a že na Pražskou boudu ma už nikdy nikto nedostane, ale ako teraz nad tým uvažujem, ešte sa o tom poradím s trénerom.
PS2: Neberte to ako klišé, ale obrovská vďaka a obdiv organizátorom a dobrovoľníkom. Organizácia je od registrácie po cieľ dokonalá. Nikde človek nečaká, nikto sa nemračí, každý má na perách úsmev a ochotne pomôže. Bezpečnosť je precízne zabezpečená, či už upozorneniami na zemi, ale hlavne regulovčíkmi na nebezpečných úsekoch. Im patrí obrovská vďaka, lebo celý deň strážiť nejakú zákrutu a zastavovať na rozpálenej asfaltke autá, musí byť náročné ako stúpanie na Pražskou boudu. Stále hovorím, že kvalita organizácie sa pozná podľa toho, aké podmienky majú poslední jazdci, lebo tí prví majú všetko, doprovodné autá aj namotivovaných organizátorov. Ale tí poslední už idú sami, aj dve hodiny po čele pelotónu a napriek tomu sme dostali servis ako víťaz. Klobúk dole Krakonoši!
PS: Fotky opäť žiadne. Na tie sa poslední príliš nedostávajú....
titulná foto (som na nej): https://www.zonerama.com/KuncikElis/Photo/7356708/269425059
