DHL SEREĎMARATÓN 2021 – kráľ únikov

1. PRÍPRAVA NA PRETEKY, resp. čo mi tréner pripravil

Ako som už informoval, moja cyklopríprava prebieha pod prísnym dohľadom môjho trénera – plazivca. Prípravu na Sereďmaratón sme poňali skutočne zodpovedne so zameraním na riešenie stresových situácií. Tréner totiž od stredy nasadil vysoké horúčky prevyšujúce 39 a tak sme so ženou mali dokonalý psychologický tréning. Doktor google hovorí, že 39 horúčku majú rodičia zvládať sami, doktor naozajstný, cez telefón vraví, že to nič nie a máme to zvládnuť sami, netreba chodiť a tak sme ovlažovali, máčali, zábalovali, pozorovali a hlavne nespali. OK, oproti manželke som ešte spal kráľovsky, no viem si predstaviť aj lepšiu prípravu na slovenský monument Sereďmartón. Napokon sme to aj tak nevydržali a v sobotu ráno absolvovali prvú návštevu pohotovosti, kde bábu narátali milión predierajúcich sa mikrozubov a samozrejme, že teplota takmer okamžite po návšteve lekára klesla a my sme museli pôsobiť ako rodičia panikári, čo chodia na pohotovosť s každou malichernosťou.....

Rozumiem však, že tréner má všetko do detailu premyslené a aj toto je spôsob ako z tatu urobiť proficyklistu.

Ak by niekomu vadilo, že v rámci tohto vysokorenomovaného populárneho cyklistického portálu odbáčam k nesúvisiacim tatkovským výlevom, nedá sa nič robiť (možno preskočiť)... taký je život hobbíka.

2. KONEČNE PORIADNY SPÁNOK – odchod, príchod, registrácia, taktické pokyny

Ako som spomínal, trénerovi začala horúčka klesať, bol som vyslaný spať do obývačky, aby som na Sereďmaratóne mohol zúročiť celú prípravu a podať dominantný výkon. Ako som už pred tým avizoval, plánoval som veľký únik. Vyspal som sa skutočne poriadne a to až tak, že som zaspal a zobudil sa v čase, keď som chcel nakladať bicykel do auta a ísť. Aj na túto chvíľu ma tréner pripravil a tak som sa s ním pokojne najedol, urobil čo treba (asi každý správny cyklista vie, čo treba) a vyrazil do Serede. Vlastne nie, ešte bolo treba trénerovi vymeniť riadne plnú presiaknutú aerokombinézu (plienku).

Všetko prebehlo ako malo, vždy si uvedomím ako je to do Serede z Bratislavy blízko a som rád, že práve toto mesto je dejiskom tejto tradičnej klasiky. V Seredi ma už čakal môj kamarát Ivo. Práve on a Peter Sagan majú rozhodujúci vplyv na rozhodnutie začať s cestnou cyklistikou. Som preto veľmi rád, že som to bol teraz ja, kto ho dotlačil k pretekom. Má takú formu, že som uňho očakával výsledok v prvej 50ke, no ak by mal viac odsúťažené, pokojne mohol prísť do cieľa aj vedúcou skupinou, či jej prenasledovateľmi. U mňa som skromne dúfal v prvú stovku.

Celé zázemie Sereďmaratónu vyzerá skutočne profesionálne. Stany, reklamné bannery, pitie a hlavne bezproblémová, precízne zvládnutá registrácia dáva človeku pocit, že je na naozaj špičkovej akcii. Keďže som dosť meškal, ledva som sa stihol prezliecť, nasadiť čip, číslo, zbaliť 4 gély, naplniť bidóny a ponáhľať sa na štart. A veru dobre sme urobili. Stále tu opisujem, aké je dôležité postavenie na štarte a tentokrát sa nám podarilo zaradiť priamo za favoritov a ich tímy, či už trnavskí Zmrzlinári, Proefekt, alebo domácich AB Sereď.

Predpoveď ukazovala max 24 stupňov a oblačno, no slnko poriadne pálilo a ja som sa nevedel dočkať štartu. Ivovi som, ako skúsený veterán, dal ešte pár rád a varoval ho, že letmý štart za autom, v skutočnosti znamená, rúbať to 50kou a bojovať o holý život. Zaznel štart, vyrazili sme a mňa veľmi milo prekvapilo, že riaditeľské auto udržiavalo rýchlosť okolo 20 km/h a tak sa celý balík stihol sformovať. Ako sa však cesta rozšírila, dopredu sa nahrnula hádam polovica balíka a tak sme s Ivom skončili niekde na konci jeho prvej tretiny.

3. PROFESOR ZAŠÍVANIA A POKOJ V BALÍKU

Celý čas, ako sme šli za autom, som nevedel odhadnúť, čo ma čaká. Mám túto sezónu už niečo odjazdené (4000km vrátane trenažéra), absolvované preteky mi podstatne zlepšili kondičku, takže som sa nádejal, že to nemusí byť úplné fiasko, zvlášť, ak sa makači budú krotiť a vyčkávať. Všetko úsilie bolo zamerané na jediný okamih. 800 metrový kopček v Pastuchove s priemerom 6,2 %. Je to kopček, ktorý nasleduje po pravouhlej pravej zákrute a tak sa začína v podstate z nulovej rýchlosti. Sereďmaratón boli v roku 2018 moje prvé preteky a práve na tomto kopčeku som dostal poriadnu nováčikovskú príučku a zároveň prvýkrát pocítil, čo je to nástup do zadného úniku. V roku 2019 som mal kondičku ako hrom a tento úsek som prešiel tak, že som si to ani nevšimol. Teraz je rok 2021, jazdím polovičné objemy, okrem pretekov netrénujem, tréner mi uberá z regenerácie a preto som sa rozhodol celých 40 km do Pastuchova jazdiť tak, aby som neminul ani watt naviac. V rozhodujúcom okamihu zároveň bolo nevyhnutné byť čo najviac vpredu.

Aj s Ivom sme sa pohodlne viezli v prednej časti balíku, počúvali večných sťažovačov a nadávačov, ktorí pri každom brzdení nadávajú na jazdca pred sebou, že: „čo robí plašák? Na čo brzdí“? To, že pred takýmto „plašákom“ zabrzdilo náhle desať ľudí nadávačov nezaujíma. Beriem to tak, že je to určitá forma ventilovania stresu. Prvý okamih, ktorý narušil moju pohodičku, bol zjazd vedúci popod tmavý diaľničný podjazd. Nejak som sa vnútorne zasekol a nebol som stotožnený s tým, ako sa celá masa cyklistov rúti bez brzdenia do miernej tmy, podvedome brzdil a tak prepadol o pekných pár desiatok jazdcov dozadu. Od Pastuchova sme však boli ďaleko, takže dopredu som sa bral veľmi nenútene a jazdil tak, aby som neminul ani kvapku energiu.

Bol som však aj ja nadávač. Už asi na tretej akcii, či už Sereďmaratóne, alebo Nitramaratóne som si všimol jazdca nosiaceho členkové ponožky jazdiaceho tak, akoby bol v balíku sám. Keď si zmyslel, že chce ísť z pravej časti cesty do ľavej, neobťažoval sa s obzretím, znamením, proste šiel. Keďže si to zmyslel pomerne často a pomerne často som bol za jeho zadným kolesom, zahrešil som ako pohan a musel zabrať do pedálov, aby som sa ho predbehnutím zbavil. Na základe členkových ponožiek a „sólojazdenia“ som dospel k záveru, že musí ísť o triatlonistu alebo úplného ignoranta.

Keď som na Instagrame písal o mojom pláne ísť do úniku v stúpaní v Pastuchove, jeden zasvätený jazdec mi napísal, že útok treba čakať už v stúpaní v Pate. Priznám sa, vôbec som si nepamätal, že by až po Pastuchov bolo nejaké stúpanie, kde by makači dokázali nastúpiť tak, že zničia súperov. Tak aj bolo. Od Paty sa síce cesta troška zdvihne, no našťastie už troška intenzity v nohách mám a tak som tento úsek prešiel bez ujmy.

Cesta viedla cez Báb, Rišňovce, Rumanovú, Alekšince a Lukáčovce. Schválne tieto obce menujem, lebo v niekoľkých z nich boli popri trati desiatky povzbudzujúcich fanúšikov. Niektoré obce akoby Sereďmaratónom žili. Je to perfektný zážitok a ten hluk dodá človeku toľko sily, že nejaký ten brdok preletí len na vlne eufórie. Bol som rád, že to videl aj Ivo pohybujúci sa bez kvapky potu v balíku. Takýto zážitok z neho určite urobí proficyklistu ako som ja.

4. KONIEC IDYLKY

Tak pohodlne som sa na pretekoch dávno neviezol. Celý čas som bol zabalený aspoň troma jazdcami, dokonale ukrytý pred vetrom. Ako vždy, po celý čas som sa držal v strede pravého pruhu a tak som nemal problém ani vtedy, keď sa pelotón musel kvôli autám odstaveným v protismere „scucnúť“ doprava. Tu je potrebné povedať, že usporiadateľské motorky a vozidlá sa starali o to, že nedošlo k žiadnej kolíznej situácii. Každý však už vedel, že idylka skončí. Prišli Lukáčovce a za nimi už nasledoval obávaný Pastuchov.

To bolo pre mňa znamenie, že ak sa chcem udržať v balíku, na toto stúpanie musím prísť čo najviac vpredu. Zúročil som preto svoje obrovské skúsenosti z profipelotónu a začal sa predierať dopredu. Na tento účel boli vynikajúce najmä zákruty. Ak si vypočítate ideálnu stopu a hlavne nájdete bezpečný priestor, zákruta sa dá vybrať tak, že v nej predbehnete 20 jazdcov pred vami. Toto sa mi podarilo aj v zákrute do Pastuchova. Tam začína stúpanie veľmi mierne, potom prudko zahne doprava a tam je cca 500 metrový na môj vkus príliš strmý úsek. Všetko klaplo ako malo, zo zákruty som vyšiel úplne ideálne a stúpanie začal na úrovni všetkých tých Karasov, Shrekov, Malovcov a Cepov. Všetko bolo fantastické, aj som si povedal, že už sa hýbem balíkom ako Sagan. Opäť ma však dobehla realita. Nájazdová rýchlosť sa veľmi skoro minula, snažil som sa dupať do pedálov, ako sa dalo. Žiaľ, makači už boli dávno navrchu, keď u mňa začal proces prepadávania sa balíkom. Celé je to o tom, či sa na vrch kopca vydriapem aspoň pred pár jazdcami z balíka. Jazdci sa okolo mňa preháňali akoby som stál až som zrazu opäť ostal sám a keď som sa konečne prehupol cez vrchol kopca videl som, ako sa mi balík vzďaľuje. Kým som chytil dych a troška sa spamätal, už som ho takmer nevidel. Obzrel som sa za seba, tam ešte poriadne nikto a tak som sa rozhodol, že sa pokúsim balík dohnať svojim časovkárskym módom. Nadšenie ma však prešlo pri každom brdku a skoro som rezignoval na jazdu balíku. Napokon, tu som predpokladal, že všetkým nastúpim a vrhnem sa do zadného úniku. Všetko teda šlo podľa plánu, aj keď som cítil, že k udržaniu chýbalo veľmi málo.

V diaľke som videl dvoch zmrzlinárov, tak že sa dotiahnem aspoň k nim. Začal som makať a zrazu vidím, že sa ku mne pridal aj jeden jazdec na Lapieri. Hneď po zjazde sa nám podarilo spojiť so Zmrzlinármi, pripojili sa aj ďalší jazdci, začali sme (aj keď veľmi nepravidelne) striedať a zrazu bol balík na dohľad. Keď už bol hádam iba 30 metrov od nás, myslím, že v Koplotovciach sa nám do cesty postavil malý strmý kopček. Tu odviedol obrovskú robotu jazdec vo fialovom drese (žeby Sagan?). My ťažší jazdci sme ho zozadu aspoň výdatne povzbudzovali. Išiel tak rýchlo, že ešte aj v stúpaní stiahol náskok balíka na minimum. Potom už nebol problém doskočiť ho a zašiť sa. Bol som šťastný, že som vlastne žiadny čas nestratil a bude pokračovať moja zadarmo jazda v balíku.

Dobehnutie balíku však úplne zadarmo nebolo. Úsek od zákruty po Sokolovce naša stíhacia skupinka prešla o 30 sekúnd rýchlejšie ako celý balík. Bolo veru z čoho regenerovať.

5. ROZHODUJÚCI NÁSTUP

V balíku som ešte raz zazrel svojho zverenca Iva, pozdravil Jožka, ktorý si strážil súperov v jeho kategórii nad 60 rokov a pomaly sa chystal na rozhodujúci nástup dňa. Za Sokolovcami sa cesta mierne zdvihla, stále som sa držal v balíku, no vedel som, že teraz je tá chvíľa, moja chvíľa. Po miernom úvode sa zrazu pred nami otvorilo stúpanie dňa - kopec Svrbičák. Má iba 2,5 km, priemer okolo 5 % no, úvodný kilometer má miestami viac ako 10%. A práve takéto strmé úseky sú moja parketa. Práve tu dominantne vystúpim a idem do úniku...zadného. Ako sme začali stúpať, podstatná časť balíku mi pred očami zmizla v priebehu minúty. Tá zvyšná má predbiehala a ja som s tým nedokázal nič robiť. Bolo mi strašné horko, nohy nie sú zvyknuté na takéto prudké nástupy a tak som sa funiaci dral hore kopcom neuveriteľnou rýchlosťou 10 km/h a rezignovane pozoroval ako ma jeden jazdec za druhým predbiehajú. Úvodná pasáž sa mi zdala nekonečná. Aj som chcel zabrať, no nohy boli prázdne. Ani neboleli, ani som nemal problémy s dýchaním, no nohy boli proste prázdne. Kopec sa po prvom kilometri zmiernil a bolo treba zabrať. Nohy však nespolupracovali a tak som sa aspoň snažil nestratiť kontakt s pár jazdcami v mojom zornom poli. To sa mi až po bufet podarilo. Nakoľko preteky mali iba 101 km, nebolo treba zastavovať. V plnej jazde som prevzal bidón s logom Sereďmaratónu. Nemal som si ho však kam dať, tak som vypil čo sa dalo, zvyšok vylial na seba a zahodil ho späť. Pred sebou som mal pomerne veľkú skupinu. Vedel som, že ju dobehnem a plán bol, vydržať v nej počas celej húsenkovej dráhy. Konečne som si šiel prehodiť na hrubú, prešmýkač aj zabzučal a pohol sa, no reťaz nie a nie preskočiť. A tak som metal nohami naprázdno a spoliehal sa na kombináciu mojej váhy a gravitácie. Spúšťal som sa a keďže zjazd nebol príliš prudký, bolo treba pedálovať, čo som nedokázal. Predbehla ma aj ďalšia skupinka a môj prešmýkač stále iba naprázdno bzučal. Prehodiť sa mi podarilo až niekde na konci zjazdu.

Moja cieľová skupina však nebola tak ďaleko a preto som zabral a po chvíli ich s vyplazeným jazykom dobehol. Prišlo však prvé stúpanie húsenkovej dráhy a ich tempo sa mi zdalo prirýchle. Nechal som si preto trocha odstup, že ich dobehnem v zjazde. Na prvom kopci to ešte fungovalo, ešte aj na druhom, na treťom už menej a na vrchol stúpania v Tepličkách som už prišiel úplne sám. Oficiálne tak začal môj zadný únik. Ešte pred pretekmi, keď som zistil, že je registrovaných cca 250 jazdcov, som vyslovil kacírsku myšlienku, že pri toľkých jazdcoch, na tak krátkej trati nie je možné ostať sám. A predsa...

Stále som sa spoliehal na svoju bezvýznamnú „superschopnosť“. Teda ísť pomerne rýchlo v nenáročnom teréne. Predpokladal som, že minibalík musí byť maximálne kilometer predo mnou a nevyzerali tak, že by išli nejak striedať. Od Tepličiek som preto nasadil pomerne pekelné tempo a odhadoval, že už pred Hlohovcom by som mal skupinu dostihnúť, zašiť sa v nej a v cieli vyhrať špurt o neviemkoľké miesto.

Na rovine pred Hlohovcom som konečne uvidel dva dresy trnavských Zmrzlinárov, záruku dobrého odvozu. Nasadil som besné tempo. Nejak horlivo nestriedali, takže som ich dobehol v priebehu pár minút. Zaradím sa za nich, aby som sa vydýchal a po chvíli skončím na špicu. Pridám a pozerám, že chlapi sa rozprávajú. Skúmam túto záhadu a potom si uvedomujem, že chalani nemajú čísla a zisťujem, že sú tu iba na nedeľnom výjazde. Aj mi chcel jeden z nich potiahnuť, no šlo by o nepovolenú podporu, tak s vďakou odmietam (pravda je taká, že by som aj tak nevládal). V Hlohovci odbáčali doprava, ja doľava. Lúčime sa, keď jeden z chalanov sa ma opýta, či „nie som ten Cyklover“. Moje influencerské ego sa opäť nafúklo a na jeho vlne som sa rozhodol ešte viac pridať. Prišiel jeden z mojich najobľúbenejších úsekov na všetkých pretekoch. Hlohovecké Roubaix. Približne 800 metrov mačacích hláv. Podľa mojich výpočtov už niekde za koncom tohto úseku mala byť mnou stíhaná skupina. Šiel som ako diabol (ani nie tridsiatkou), vyberal som najhladšie úseky. Okolití ľudia mi tlieskali a povzbudzovali, čo ma nakoplo v momentoch, keď mi dochádzali sily.

6. SLABÉ VYHLIADKY Z VYHLIADKY.

 Za kockovým úsekom sa odbáča prudko doľava (polícia kvôli mne nemilosrdne zastavila celú premávku), následne doprava a začína predposledné, pomerne dlhé stúpanie na Vyhliadku nad Hlohovcom. Presne ako som predpokladal, tu na úpätí kopca sa pomaly vliekla mnou stíhaná skupina cca 8 jazdcov. Keďže idú pomaly, nespomaľujem a zanechávam ich za sebou s nemým úžasom na tvári. Škoda, že to tak v skutočnosti vôbec nebolo. Na úpätí kopca predbieham iba jazdca, ktorý sa tam rozpráva s rodinou a tak pokračujem, pričom vsádzam skôr na kadenciu ako na silu. Nohy mám už dosť rozbité a tak im chcem dopriať troška oddych v nádeji, že už skutočne niekde dobehnem tú skupinu. Cestou predbieham ešte dvoch jazdcov. Jeden tlačí bicykel kvôli technickým problémom a druhý skoro na vrchu kopca riešil zrejme kŕče, taktiež vedľa bicykla.

Na vrchole zapózujem fotografovi, užijem si potlesk pár fanúšikov a vrhnem sa do zjazdu. Z Vyhliadky nemám vo výhľade ani jedného cyklistu, nieto moju vytúženú skupinu. Oklepem sa a letím ako šarkan, nevzdávam sa nádeje. Zároveň si kontrolujem, aby nikto nedobehol, nebodaj nepredbehol mňa. Táto motivácia je totožná s motiváciou jazdcov, ktorí sú v úniku a bojujú o víťazstvo, Naozaj ma ženie dopredu. Do cieľa ostáva asi 15 km, nie je načo šetriť sily, vodu už nemám žiadnu a navyše sa mi zdá, že som v diaľke zahliadol skupinu cyklistov. Preletím Bojničkami, v Dvorníkoch beriem body za rýchlostnú prémiu a potom prišlo niečo s čím som vôbec nerátal. Kopec. Kto a kedy ho sem dal? Na jeho úpätí predbieham borca, ktorý vyzeral byť rovnako prekvapený. Vyzeral to byť riadny makač a tak som sa snažil ísť čo najrýchlejšie, aby som mu neposlúžil ako vláčik do špurtu.

7. RÝCHLO A ZBESILO DO CIEĽA – ne/ÚSPECH ZADNÉHO ÚNIKU

Kopec sa pomaly „uťahuje“ a na jeho vrchol sa mojich 82kg ledva doplazí. Našťastie jazdec za mnou musel mať naozaj krízu, keď nedokázal uvisieť moje tempo. Do cieľa ostáva 10 km, zjazdujem ako besný, no na rovine už moje nohy nie sú až tak ochotné, takže idem skutočne cez bolesť a cítim sa ako Roglič na Olympiáde. Aj by som sa napil, ale z bidónu vystrekne iba pár kvapiek a čistý vzduch... Zdá sa mi, že som ešte obehol jedného jazdca a teraz konečne vidím asi kilometer predo mnou krikľavé dresy. Zrejme ide o odpadlíkov zo skupiny, kde sa zrejme nastupuje. Do cieľa je cca 3 km, takže na predbehnutie mám málo času a pomerne dlhý odstup. Napriek tomu to skúšam. Idem cez 50 km/h s hlavou dole. Keď ju zdvihnem, aby som videl, či sa približujem súperovi, zisťujem, že sa jedná o malotraktor idúci asi 20km/h. To krikľavé, bola prevesená reflexná vesta...

Nič, prešiel som Šintavu, vchádzam do Serede cez značku 1km do cieľa, nespomaľujem, keby náááááhodou bolo treba niekoho obehnúť. Nebolo. A tak policajti zastavujú premávku, aby som odbočil doprava, následne ostrá doľava a už je tu cieľová rovinka na mojich milovaných mačacích hlavách. Nikde nikto a ja som šťastný, že som zadný únik dotiahol do úspešného kopca. Keď vidím, že Ivo je už v cieli pripravený zachytiť tieto okamihy eufórie, odhodlávam sa k nebezpečnému manévru, pričom nad ním dlho uvažujem, či chcem podstúpiť taký risk. Napokon som sa odhodlal a veľmi neisto zdvíham ruky nad hlavu a užívam si zaslúžené ovácie (Iva a jednej pani). Odkedy mám problémy s posedom, jazda bez rúk nepatrí medzi moje prednosti a preto hneď ako viem, že sú fotky hotové, chytám riaditka.

Opäť som potvrdil svoj status majstra zadných únikov a vydalo to na 89. miesto a 39. v kategórii. Na to, že mám najazdené o polovicu menej, s výnimkou pretekov som nič netrénoval a hlavne som pod prísnym dozorom trénera, je to iba o jedno miesto horšie, ako v časoch najväčšej cykloslávy v roku 2019. Ivo pri svojej premiére skončil na fantastickom 45. mieste a tak som sa s ním odmietol baviť...

ZÁVER

Vyhral Juraj Karas z Profektu a prerušil dvojročnú hegemóniu Ľuboša Malovca. Organizátor pripravil pompézne odovzdávanie ocenení, pričom ľudí na mieste udržal bohatou tombolou. Čakal som, či nebude vyhlásený aj víťaz bojovnosti, za ktorého som sa pasoval, ale ešte chvíľu potrvá, kým si ľudia uvedomia hodnotu zadného úniku v proficyklistike..

To je asi jediné, čo by som vytkol dokonalej organizácii, ktorá podľa mňa išla o ďalší stupienok vyššie a už príliš nemá kam stúpať. Vizuál celej akcie, zabezpečenie trasy, obsah štartovacieho balíčku a zázemie sa vymyká veru zo štandardov v rámci Slovenska, či Česka (aspoň z toho, čo môžem hodnotiť). Obávam sa, že ak to pôjde takto ďalej, zo Sereďmaratónu sa stane prestížna akcia pre „eliťákov“ aj zo zahraničia. Na druhej strane, mať na Slovensku tradičné jednodňové preteky pod UCI by bola veľká vec.

PS: Napísanie reportu mi trvalo takto dlho kvôli tomu, že tréner je fascinovaný notebookom a tak na ňom nemôžem robiť, keď je hore a keď spí, som už unavený...

https://www.strava.com/activities/5757857953/segments/2859407508815388562

Za prísnu foto ďakujem Pavlovi Bosnákovi

zdviham rukyjpgruky horejpgJa spurt do kopcajpg