AKO SOM ŽIL ŽIVOTOM PROFÍKA NA MALORKE 2. časť: HORSKÁ SKÚŠKA, KOCHAČKA A TROŠKA FIASKO

Na druhý deň som mal naplánovaný samostatný výjazd. Zvyšok partie išiel opäť trasu niečo cez 100 km dlhú, s prevýšením okolo 1000 výškových metrov (menej výškových metrov volili preto, že každý deň okrem bicykla behali a plávali objemy, ktoré iní dávajú za týždeň). Ja, pripravujúci sa na vrchárske orgie na Krušnotone, navyše nebežec a neplavec, som sa rozhodol pre kopcovejší okruh severom ostrova začínajúci a končiaci v Port Pollenca. Okruh mal podľa plánu cca 145 km (plus cca 20 km na jeho začiatok a návrat) s prevýšením okolo 2500 metrov.

Za normálnych okolností na takéto väčšie výjazdy pripravujem manželku, aby rátala s mojou dlhšou neprítomnosťou a vyrážam skoro ráno, ideálne pred siedmou, aby som bol okolo obeda doma a plnil úlohu dokonalého manžela a majiteľa psa. Bolo skvelé si uvedomiť, že teraz nemám vlastne žiadnu inú starosť, ako sa dobre pobicyklovať. Už riadne aklimatizovaný, som na raňajky zjedol klasické tri taniere od vajíčok cez omeletu, slaninu, salámu až po sladkosti. Nutričný základ vytvorený bol. Vyrazil som až niečo po desiatej. Podarilo by sa mi to aj skôr, keby som si niečo nezabudol a nemusel sa vracať. Každý jeden deň sa mi totiž stalo, že keď som prišiel do bicyklárne, uvedomil som si, že nemám v nasledujúcom poradí podľa dní: 1. tretry, 2. helmu, 3. deň kľúče od zámku na bicykel, 4. deň fľašky, 5. deň som mal všetko okrem tretier.

Trasu som mal v Garmine, no až po chvíli som pochopil, že ju idem v opačnom smere, čo má za následok, že Garmin Vám nevie ukázať, aké stúpania Vás čakajú. Po pár kilometroch som si uvedomil, že môj bicykel je počuť na celú Malorku. Neuveriteľne mi vŕzgala reťaz. Na Malorke to však nie je žiadny problém. Stačí zahnúť do niektorej z uličiek a ihneď natrafíte na obchod, kaviareň, či požičovňu, kde Vám ochotne poskytnú čo treba. Toto nie je fráza turistických sprievodcov. Ja som natrafil na požičovňu a servis zjavne obyčajných „dôchodcovských“ bikov. Reťaz vŕzgala tak, že som ani nemusel použiť moju španielčinu a hneď vedeli, že potrebujem namazať reťaz (ak by ste sa chceli dohovoriť po španielsky, je to jednoduché. Ku každému slovenskému slovu pripojte záponu „OS“, napr.: olej – olejos). Tety mi dali sprej, čo je v rozpore so všetkými zásadami servisu biku. Hneď sa ukázalo prečo. Olej striekal úplne všade, len nie na reťaz a to najmä na zem, na stenu, no čo je horšie aj na ráfiky. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil ako ho mám nakloniť, aby aspoň nakvapkalo na reťaz.

Sprej si však prichystal ešte jedno prekvapenie. Zjavne sa dosť oleja dostalo aj na pedále. To som zistil, tak, že keď som sa šiel zacvaknúť, pedále sa mi šmykli a ja som na stredovú časť narazil takou silou, že som zareval jak tur a dlhú chvíľu prehĺtal šabľu, kým ma bolesť prešla (ak by som upustil od vysokointelektuálnej úrovne tohto blogu, napísal by som, že som si nabil gule).

Cesta viedla z Pollenci pomerne dlhým údolím po rovine smerom do hôr. Snažil som sa udržiavať konštantnú rýchlosť nad 30 km/h, nevládal som, no aj tak som stále predbiehal cyklistov. Pár kilometrov mi veru trvalo, kým som si uvedomil, že idem jemne do kopca. Potom začalo prvé, pravé malorské stúpanie. Viedlo ako vždy po neuveriteľne kvalitnej, širokej asfaltke Ma-10 na kopec s názvom Lluc. Išlo o cca 17 km dlhé stúpanie začínajúce veľmi mierne, no čím viac som sa vnáral do hôr, pribúdali aj strmé spätné zákruty a úseky, ktoré dali celkom zabrať. Bol som milo prekvapený ako sa mi dobre šlo. Kde tu som dobiehal pomalších jazdcov, no raz za čas ma obehli makači, ktorí zrejme nepostrehli, že idú do kopca. Veľa z nich boli Česi a Slováci. Osobitne ma upútalo, že tento kopec využívali časovkári na intervalový tréning. Pár ma ich predbehlo zaľahnutých na „rajdoch“ v rýchlosti prevyšujúcej 30km/h. Na tomto kopci začali prvé nádherné výhľady na hory, skaly, kozy, ovce a stromy, ktoré u nás nerastú.

Počasie bolo dokonalé. Bolo treba si iba zvyknúť, že na slnku bolo poriadne teplo až som rozopínal krátky dres a pár metrov na to v tieni, zima, že som chcel nasadzovať návleky. Dostal som sa na hrebeň a po ňom zvlneným terénom na Lluc. Na križovatke som odbočil za šípkou ukazujúcou smer Soller a Sa Calobra. Už len pri pohľade na tie názvy mi poskočilo srdce. Sa Calobru som síce pôvodne v pláne nemal, no bol som rozhodnutý, že absolvujem nad rozsah plánu aj toto najlegendárnejšie malorské stúpanie. Po prekonaní prvých stúpaní som sa totiž cítil ako Pantani, pripravený zdolať všetky dostupné stúpania.

Od odbočky som sa po pár kilometroch dostal na legendárne miesto pod viaduktom, kde sa cesta rozdeľuje na smer Soller a smer Sa Calobra. Bol víkend, takže všetci išli na Sa Calobru. Odhadom tam mohlo byť tak 200 cyklistov. Miestny bufet musí mať miliardové tržby.

Našťastie mozog porazil srdce, neodbočil som na Sa Calobru, ale pokračoval podľa plánu na PUIG MAIOR. Tu som si vyskúšal aj prvé zjazdy. Hneď som si uvedomil, aké sú nebezpečné. Na kraji cesty iba múrik vysoký tak po kolená a za nim nič. Nedobrzdenie tu znamená pád z výšky po a) do mora, po b) na šutre. Niečo ako Gilbertov pád na ostatnej TDF.

Smútil som za svojimi kotúčovkami, ale po chvíli som si zvykol. Zabudol som, že brzdenie klasickými brzdami je dosť náročné aj na silu rúk, ale zas netreba to dramatizovať.

Po 16 km som sa dostal na vrchol Puig Major. Cestou som prešiel okolo dvoch krásnych jazier a zjavne išlo o menej vychytený smer, nakoľko som stretával len málo cyklistov. Na vrchole sa nachádza vojenská základňa, takže to tam nepôsobí nejak vľúdne. Samotný vrchol Puig Major je ešte o pár metrov po turistickej cestičke vyššie. V tretrách s karbónovou podrážkou by som to neriskoval ani za cenu krásnych výhľadov. Prekvapilo ma, že na vrchole stúpania pred vjazdom do tunela bolo dosť veľa cyklistov. Vyzerali riadne ufučaní. Nebol som si istý, či už som na vrchole a tak som sa spýtal Anglického cyklistu na pokraji infarktu, či je toto už TOP alebo, či za tunelom stúpanie pokračuje? Odpovedal ,že je to top. Ja, že čoho top? Na čo sa on zhlboka nadýchol a odpovedal: „TOP OF THE DAY!“ Po prejazde tunela, čo je samo o sebe dosť veľký zážitok, lebo okrem povestného svetla na jeho konci, nevidíte vôbec nič, začal cca. 15 km dlhý zjazd (tí Angličania si to vyšľapali práve tadiaľto). Tu sa naplno prejavila race geometria môjho BMC. Nie, že by som rúbal zákruty 80kou, ale v aero pozícii ma nenormálne bolel chrbát a krk. Upozorňujem, že doma jazdím na pohodlnom endurance ráme, tu som mal nekompromisný race setup.

Každopádne taký dlhý zjazd je veľký zážitok. Snažil som sa to rúbať čo to šlo, ale vždy keď som začal naberať diabolskú rýchlosť, prišla zákruta alebo bolo treba brzdiť za autom. Keď som došiel dolu do mesta Soller aj mi odľahlo, lebo ešte kilometer v aero pozícii a musel by som pre bolesť chrbta asi zosadnúť. Bol som si istý, že tento dlhokánsky zjazd počas pobytu absolvujem aj v opačnom smere (tzv. Veľký Soller).

Zabudol som na úvod napísať, že celý tento okruh som chcel absolvovať v krušnotonskom móde, teda iba s nevyhnutnými zastávkami na nabratie vody, prípadne kúpenie nejakej traťovky. Keď som šiel cez Soller nedalo mi to, zabočil som do centra na námestíčko a pri bazilike si dal poriadny tanier špagiet. V tomto meste som bol už pred tým počas dovolenky so ženičkou v rámci autospoznávania ostrova. Špagety počas dlhej cyklistiky sú topka. Telo ich vyslovene absorbuje a neťaháte ich so sebou pol dňa.

Od centra už je to iba do kopca na tzv. Malý Soller. Niečo vyše 7 km s priemerným stúpaním 5,7 % rozdeleným na dve časti. Prvá, vedúca po širokej ceste prvej triede až tuneli, kam je vstup cyklistom zakázaný. Cyklisti a vodiči, ktorí chcú ušetriť na poplatku za prejazd tunelom, musia odbočiť a štverať sa krátkymi uzučkými serpentínkami na Col de Soller. Apropos vodiči. Vodiči na Malorke sú k cyklistom neuveriteľne zhovievaví. Často je táto zhovievavosť podporená značkami prikazujúcimi obiehať cyklistov na 1,5 metra. Vodiči dokážu za Vami ísť trpezlivo do kopca na jednotke desiatkou, aby Vás nejako nevyhodili z rytmu. Zatrúbia len aby Vás upozornili, že sú tam, aby ste im nevliezli rovno pod kolesá. Proste skvelé.

Tieto serpentínky som si vychutnával a dokonca sa pretekal s jedným Holanďanom. Zo začiatku o pretek nešlo, no keď Vy ho v stúpaní x-krát vlastným tempom obehnete a on Vám to zakaždým s fukotom vráti, ku koncu si to nenecháte a dáte najavo, kto je dnes Pantani. Duel som vyhral a na vrchol dorazil prvý. Vrchol sa nachádzal v neuveriteľnej výške niečo nad 400 metrov nad morom. To nie je ani výška Koliby, no treba vždy brať do úvahy, že tu skoro každé stúpanie začína na úrovni mora.

Nasledoval krásny technicky náročný zjazd plný spätných zákrut. Chrbát ma bolel jak koňa a vôbec som si ho neužíval. Potom ešte zjazd širokými cestami do Bunyoly. To už som v zjazde ležal na rámovej trubke, lebo v tejto polohe som necítil bolesť chrbta a navyše je v nej najteplejšie.

Nejak som sám seba učičíkal, že nasledovať bude už iba transfer zvlneným terénom smerom na Alcudiu. Mýlil som sa. Nasledovalo vyše 6 kilometrové stúpanie na Coll d Honor do závratnej výšky 550 m n. m. Viedlo strmými uličkami Bunyoly, pripomínalo mi to dojazd „skoromonumentu“ Strade bianchi a ja inteligent som sa zase nechal vyhecovať k naháňačke. Tentokrát bol rival podstatne húževnatejší a na každý môj útok zareagoval dvojnásobnou silou a napokon sa mi stratil z dohľadu. Mal ale výhodu v podobe hudby hrajúcej z mobilu...

Stúpanie viedlo uzučkými cestičkami pomedzi roztrúsené horské obydlia. Nestačil som sa kochať. Pripomínalo mi to scény z Krstného otca, keď Michael Corleone musel po zavraždení Cpt. McKluskyho a „turka“ Sollozu utiecť na Sicíliu.

V stúpaní som však každým potočením pedálu riadne dochol. Na vrchol som došiel úplne zničený. Samozrejme, že od tých špagiet v Solleri som nezjedol vôbec nič. Úplne zničený som sa napchával na vrchole tyčinkou, keď hore došli dvaja vyštrnganí borci na rovnakých S-works Tarmacoch na kolesách Roval (pre ilustráciu googli foto Sagana). Vyzerali veľmi spokojne, tak som sa ich opýtal, či nechcú vrcholovú fotku. Rozosmiali sa a odpovedali, že: „Na čo?? veď toto nie je Mt. Ventoux!“ So smiechom pokračovali do zjazdu. Ja som ich bez smiechu nasledoval. Superstrmý, ťažký zjazd, tentokrát aj po rozbitej ceste som vyslovene pretrpel. Našťastie v čase keď už som chcel volať taxík prišlo mestečko Orient. Vykašlal som sa na „krušnotonský mód“ a zapadol do prvej reštaurácie na veľký čokoládový koláč a kolu. Chvíľu mi trvalo kým som sa ako tak spamätal a mohol som vyraziť. Dovtedajšia priemerka bola pekelne nízka, niekde okolo 22km/h. Od Orientu už mala cesta skutočne viesť iba k hotelu, cca. 50km. Reliéf bol viac rovinatý a smerom k pobrežiu prevažovali mierne rovné zjazdíky ako stvorené, na nápravu priemerky. To by som však nemohol v spodnom úchope trpieť ako kôň. Takže tento úsek bol pre mňa možno náročnejší ako kopce. Garmin ma bezpečne viedol podľa nastavenej trasy a ja som si spočítal, že ak pôjdem striktne podľa nej, celkový počet kilometrov sa vyšplhá cez 160km. Teda ešte minimálne dve hodiny jazdy s maxi bolesťou chrbta. Na googli som si vyhľadal najkratšiu cestu priamo do hotela, dal mobil do vrecka dresu a riadil sa pokynmi. Dovtedy som urobil mobilom asi 300 fotiek, takže batéria mala tak 10% života a musel som byť pekelne rýchly. Napriek bolesti chrbta som tomu rúbal, čo to šlo, no energia sa míňala rýchlo. Spomenul som si, že mám so sebou jeden energetický gél. Hneď som ho scucol a skoro ho neudržal v žalúdku. Pili ste niekedy borovičku s grepovým džúsom? Asi áno, veď sme na Slovensku. Ale pili Ste tento coctail aj v pomere 4 deci borovičky a 1 džúsu, navyše cez slamku z Fruka? Vyskúšajte a presne tak chutil tento energetický gél. Napínalo ma aspoň dve minúty, ale po určitej chvíli „zašľapal“ a vrátila sa mi sila do nôh a aj bolesť nejako otupila. Navigácia ma viedla najprv cez mestečká Inca a Sa Pobla a neskôr úplne neznámym terénom mimo civilizácie pomedzi nejaké záhradky. Mobil hlásil 2% batérie a ja som seriózne zvažoval, že poprosím vodiča s pick upom, aby ma naložil a odviezol. Bol som ochotný mu splniť čokoľvek si bude priať (veril som, že to budú iba peniaze). Ak by sa mi tam mobil vybil, blúdim doteraz. Napokon som sa rozhodol pokračovať. Jazda medzi záhradkami, poliami a ovocnými sadmi bola tiež krásnym zážitkom. Na poslednom úseku cesty do Alcudie ma obehol nadupaný chlapík, za ktorého som sa ledva zavesil a krásnou štyridsiatkou sme sa dorútili do Alcudie. Celková priemerka sa vďaka tomu vyšplhala na 24 km/h, no fyzicky som bol úplne na dne. Samozrejme ešte bolo treba nájsť hotel. Mám nulový orientačný zmysel, takže som si v Garmine musel dať navigáciu do „výchozieho“ bodu. Hneď ako som došiel k hotelu, odhodil som všetku ješitnosť a chlapíka v požičovni poprosil, aby mi dal pod predstavec všetky podložky a ešte k tomu ho otočil naopak, čím som na druhý deň získal parádny poštársky posed (potom ma už nikdy chrbát ani krk neboleli). Počas plazenia do izby som na hotelovej teraske stretol relaxujúcich Iva a Pala a tak som si tiež objednal ľadové nealko pivo, z ktorého ma potom dva dni bolelo hrdlo.

Na večery som predviedol plundrovanie hodné nájazdu Avarov. Zjedol som všetko, čo nezjedlo mňa a ešte si aj pridal. Zaspával som s teplotou, takže som aplikoval jeden acilpirín a v noci sa tak potil, že som sa dvakrát musel prezliekať. Proste prvá väčšia kopcovitá skúška mi dokonale ukázala, že na Krušnoton XXXL bude veeeeeeeeeľmi ťažké natrénovať. Táto jazda nedosahovala ani parametre stredného a dá sa povedať, že som ju fyzicky zrovna nezvládol. Urobil som však dve klasické chyby. Nechal som sa strhnúť do „pretekania“ a absolútne som zabudol jesť.

Strašne som sa rozpísal, takže končím, lebo zajtra vstávam a na ten ranný tréning, o ktorom som písal včera, som zaspal..


20190324_111130jpg20190324_114223jpg20190324_125514jpg20190324_154510jpg20190324_145843jpg