2. časť REPORTÁŽ: KRAKONOŠŮV CYKLOMARATON – OČISTEC (všade samý profík)
Pomezky přez Albertice – není kam chvátat, ono se to láme
Priatelia, každému, kto sa chce zúčastniť podobného podujatia by som radil: preštudujte si aspoň troška profil trasy! Keď sme prišli do Horného Maršova, pýtal som sa spolujazdcov, koľko máme za sebou kilometrov, nakoľko som neskoro zapol cyklopočítač a nemal som prehľad, kde sa na trati nachádzame. Jeden z jazdcov mi odpovedal, že 38 a že „Pomezky“ sú na cca. päťdesiatom kilometri. Tu mi niečo nesedelo. Akože na tomto cyklomaratóne je 12km stúpanie? Povedal som si, že to sa kolega musel riadne seknúť a zo začiatku tomu profil aj zodpovedal. Šli sme síce do kopca, no takého, kde rýchlosť bola stále nad 20 km/h. V štartovacej obci – Hornom Maršove, už celkom lialo a každým výškovým metrom dážď silnel. Stále mi však bolo horúco a asi aj preto som sa nevedel dostať do tempa. Jedna skupinka bola na mňa príliš rýchla, druhá pomalá a vyzeralo to tak, že v menej strmých úsekoch som veľa jazdcov dobehol a predbehol, aby má v zapätí v strmších úsekoch predbehli oni. Upustil som teda od zásady „za každú cenu sa držať v nejakej väčšej skupinke“, nasadil klapky na oči (rozumej zapršané, stmavovacie sklá okuliarov) a šiel si čisto svoje, bez ohľadu na to, čo sa okolo mňa deje.
Zo začiatku to bola úžasná kochačka. Všade romantické chalúpky, lúky, lesíky, ovečky, kravy, kone, občas povzbudzujúci ľudia a zrazu BUM! Taká stojka, že mi skoro vystrelili jabĺčka z kolien. Keď sa to zopakovalo tretíkrát a z dažďa bol seriózny lejak sprevádzaný uragánom, prvýkrát som uvažoval, že tento deň naozaj nie je pre mňa a bolo by rozumnejšie vrátiť sa z kratšej cesty...
Stále som však vyhliadal vrchol stúpania na Pomezních boudách. Pri každom penzióne, či usadlosti som si pomyslel, že to musí byť ONO. Z omylu ma však vyviedol jazdec na čiernej Emonde (pamätám si, lebo je to môj dreambike) a ten mi povedal, že toto ešte nič nie je, že stúpanie ide do výšky nad 1000 m. n.m. a že čím vyššie, tým je strmšie. Vzhľadom na to, že sme mali za sebou tak 5km, nedokázal som si predstaviť, ako to zvládnem. To, že ma ostatní jazdci obiehali mi bolo úplne jedno, nakoľko som sa utápal vo vlastnej sebaľútosti.
Zrazu som dostal taký preplesk, ako by mi niekto zle vyžmýkanou mokrou handrou z plného náprahu trafil cez tvár. Rád sa označujem za cyklistu belgického typu, teda, že sa vyžívam v odpornom počasí a toto bol trest za takúto trúfalosť.
Keď máte 80kg, driapete sa do 16% stúpania, posledné čo potrebujete je, aby vám do tváre chŕlila voda a už aj tak slimačiu rýchlosť brzdil silný nárazový vietor. Odpočítaval som meter po metri, absolútne mi nezáležalo na poradí. Trápilo ma iba to, že prechladnem a všetci si budú myslieť, že mám coronavirus napriek tomu, že to bude „iba“ zápal pľúc. Nebudem už dlhšie popisovať svoje trápenie. Kto to nezažil, ťažko pochopí. Zaprísahal som sa, že sa nevzdám, no keď som videl posledných 300 metrov stúpania, bol to z psychického hľadiska asi najťažší moment na bicykli. Čakalo nás 300 metrov tak strmého stúpania, aké som dovtedy nikdy nezažil (možno Kelčov na Beskydtour). Snažil som sa to rozmakať, aby ma vynieslo aspoň do polovice kopca. Lenže gravitácia bola proti môjmu plánu a ja som po pár metroch takmer zastavil. Seriózne som uvažoval, že to otočím a pohodlne sa vrátim do Trutnova. Bola mi však strašná zima, tak som predsa len zvolil zahriatie v podobe extrémneho stúpania. Tu som videl prvých ľudí zosadnúť z bajku, no bojoval som a nadávajúc som sa slimačou rýchlosťou prehupol cez vrchol kopca. Vyštveral som ho asi iba kvôli ľuďom, ktorí povzbudzovali napriek lejaku popri trati. (len pre zaujímavosť, čelo pelotónu tento úsek zvládlo za necelých 30 minút, ja za 46) V bufete som si vymenil prázdny bidón, zapol som si neprefuk, prečistil okuliare a spustil sa do cyklistického pekla.
Až vtedy som si uvedomil, že driapanie sa do kopcov bola vlastne tá ľahšia časť. Oblečenia, na ktoré som tak nadával, zrazu bolo málo. Ešte väčší stres ako zima mi však naháňal zjazd strmými úzkymi kľukatými chodníčkami, cez ktoré pretekali potoky vody. Uvažoval som, či teraz nie je tá správna chvíľa zosadnúť z bajku. Napokon som sa spustil a sledoval stopu jazdcov predo mnou. Vďaka kotúčovkám a pomerne opatrnej jazde som sa mohol sústrediť iba na to, aká mi je strašná zima. Zuby mi drkotali a trasenie sa postupne prenášalo do celého tela. Je zvláštne, že si vždy v takýchto extrémnych chvíľach spomeniem na nejaký moment z cyklistiky. Teraz som celý čas mal pred očami moment ako Steven Kruijswijk prišiel o rúžový dres na Gire kvôli tomu, že sa nenajedol a uzimený to v zjazde napálil rovno do snehovej steny. Krkolomne sa mi podarilo scucnúť gél, aby som taktiež nemal tento worldtour zážitok.
Chlapci predo mnou to raz poriadne prebrzdili a vynieslo ich zo zákruty, takže som pochopil, že nejde asi o záruku bezpečnej jazdy. Vyrúbať sa do jarku viem aj sám, takže som ich predbehol, nech to mám rýchlo za sebou. Počas zjazdu som si vybavil úryvok z nejakého reportu, v ktorom sa písalo, že z „Pomezek“ netreba brzdiť. Pri suchej ceste a peknom počasí by bol tento zjazd skutočne úžasný a viem si predstaviť ako to celé preletím. Zjazd letel krásnym hustým lesom, zákruty boli ozaj prehľadné, takže jediný problém bola neskutočná zima a pocit neistoty z toho, že za krajom cesty bol iba strmý zráz.
Cesta následne vyšla z lesa a zjazd viedol širokánskou prehľadnou cestou prvej triedy. Napriek hmle a zaroseným okuliarom som to pomerne riadne pustil zbalený na hornej rámovej trubke. Nešlo však ani tak o rýchlosť, ako o to, že takto je človeku najmenšia zima. Aspoň v zjazdoch som vďaka 80 kg predbiehal vrchárov a jediné čo mohli počuť, bolo drkotanie mojich zubov. A zrazu prišlo vykúpenie. Na križovatke sa cesta rozdeľovala. Stačilo odbočiť doprava, kade viedla krátka 82km trať a o necelú hodinku jazdy by bolo po tomto trápení. Predstavoval som si, ako sa rýchlo prezlečiem do suchého, v aute zapnem kúrenie, vyhrievanie sedadla a ostanem len tak sedieť, až kým končene nezačnem cítiť končeky prstov rúk i nôh. Takéto vykúpenie by však bolo veľmi lacné a bola by to zrada všetkých cyklistov belgického typu. Zahol som teda doľava a vedel, že si to ešte „užijem“.
Cesta sa vyrovnala, bol som totálne premrznutý, preto som musel začať zbesilo pedálovať, aby som sa zahrial. Takto som pozbieral celkom slušný balík. Dakto mi aj zakričal, že keď budem chcieť prestriedať, mám dať znamenie. Mne šlo však len o moje teplo a bolo mi skutočne jedno, čo sa deje za mnou. Cesta nás doviedla do legendárnej obce Pec pod Sněžkou. Niečo ako naša Jasná, len to tam nevyzerá ako po výbuchu atómovej bomby.
Asi som šiel celkom rýchlo, lebo napokon sme z môjho pelotónu ostali iba dvaja a zvyšok ostal roztrúsený niekde za nami. Prehodil som obvyklú frázičku, či zaútočíme, že som dohodnutý, že nás vpredu bude čakať Petr Vakoč a spoločne dotiahneme únik. Chlapík sa iba zasmial, že nech nekecám a radšej šetrím sily.
Vedel som, že ma čaká stúpanie na Pražskou boudu, ktoré v jednom z článkov označili za drastické. Neveril som však, že existuje niečo strmšie, ako boli niektoré úseky na Pomezky. Nabudúce si trasu asi radšej lepšie preštudujem...
MATKA VŠETKÝCH STRMOSTÍ (Strmosť Strmostovič Strmosťov)
V rámci seriálu českých pretekov mi už pár kopcov svojou strmosťou vyrazilo dych. Kelčov , či niektoré pasáže Kasáren na Beskyd tour, Hadovna na Mammut Tour, či Dlouhá Louka alebo Lukov na Krušonotone.
Všetko to boli kopce s pár naozaj drastickými časťami dosahujúcimi sklon 15%, možno až 20 %. Keď sme prišli na koniec Pece pod Sněžkou periférne som videl, že popri zjazdovke vedie nejaká asfaltka, no nevenoval som jej pozornosť, nakoľko som myslel, že je to iba nejaká servisná cesta pre účely obsluhy zjazdovky. Navyše som mal pocit, že trasa bude viesť rovno. Už tu, pri posledných hoteloch, sa pomerne nepríjemne zdvihla a ja som bol presvedčený, že toto je ono. Povedal som si, že poriadna fuška, keď zrazu pozerám, že táto naša nepríjemne „zdvihnutá cesta“ zatáča priamo v ústrety tej nezmyselnej „servisnej ceste“. Keď som videl, že sa tam driapu cyklisti, spomenul som si, že ešte nie som tak ďaleko od miesta, kde sa dalo odbočiť na krátku trasu. Neviem, ako vám to popísať. Ak tam budete, choďte sa pozrieť. Išlo naozaj o stenu, pričom nebolo vidieť, kde končí. Musel to byť taký pocit, ako keď prví horolezci prišli pod stenu K2 a neverili, že je v ľudských možnostiach ju zdolať.
Videl som hadíka jazdcov kľučkujúcich z jednej strany na druhú, len aby si poradili s týmto drastickým stúpaním. Turisti idúci hore kopcom boli často rýchlejší a tí čo šli z kopca oproti iba neveriacky pozerali, prečo sa niekto za neustáleho dažďa dobrovoľne driape do takéhoto kopca. Potom to prišlo. Niekto z kľučkujúcich jazdcov to už nevydržal, rezignoval a spustil sa z kopca smerom do tepla. Najmenej dvaja ďalší jazdci keď to videli, urobili to isté a ukončili svoje trápenie.
Na niekoho to pôsobí demoralizujúco, mňa to presvedčilo, že to proste musím dať. Nekľučkoval som ako ostatní, ale pekne v sedle zapierajúci sa o riaditka som pomaličky pretláčal pedále. Vedel som, že na takomto kopci nikdy žiadne sekundy nezískam a preto som sa snažil iba o to, aby som sa udržal na bicykli. Ak som sa čo len nachvíľu uvoľnil, hneď sa mi začalo nadvihovať predné koleso a ak by som ho nejak stočil, musel by som položiť nohu na zem. Nikdy by som sa už v tejto strmine nerozbehol.
Popri ceste išlo veľa turistov, ktorí nás milo povzbudzovali. Jedna Ruska kričala IDEŠ MOLODEC, každý pripojil nejaké slová uznania a snažil sa oklamať našu psychiku tým, že zakričal „už je to jenom kousíček a pak si odpočineš!“. Najlepší bol však zrejme lokálny expert. Videl, ako pri niektorých záberoch do pedálov ručím ako ranený jeleň, že po mne steká voda, z huby mi idú sliny, z nosa sopel a keď som videl, že profil sa ani za zákrutou nemení, v mojich očiach musel vidieť čistú hrôzu a z hlasiviek počuť také nadávky, že sa aj všemocný Krakonoš radšej kryl pod perinou. Majsterko sa však pri mne pristavil, nahol sa ku mne a začal mi do ucha hulákať, že to mám striedať - raz ísť v sedle a raz zo sedla a že keď som zo sedla, a teraz POZOR: „mám si zaradiť ťažší prevod“! Viem, že to myslel dobre, ako nejaký spôsob motivácie, ale ak by som vládal, tak ho tak pošlem do Krkonoš...
Keď sme vyšli z pásma lesa, sklon skutočne nachvíľu poľavil. Možno tak na 12 %. Po pár metroch však opäť nasledovala kolmá stena pomedzi zjazdovky a chaty, pričom vrchol kopca v nedohľadne. Všetci predo mnou kľučkovali a tým v podstate traverzovali kopec. Ja som ostal pri jazde priamo, za to pomalšie. Občas mňa nejaký chrt predbehol a občas som zas ja nejakého, mne podobného labradora predbehol. Paradoxne tepy neboli ani tak vysoké, nakoľko to bolo o brutálnej sile, ku ktorej som nebol schopný pridať ani gram rýchlosti. Čistý súboj s gravitáciou. Dal som si za cieľ do vrcholu kopca dobehnúť „traverzujúceho“ jazdca v krikľavej bunde. To mi pomohlo nemyslieť na drinu a nekončené stúpanie až som sa napokon konečne dodriapal k Pražské boude (opäť nad 1000 m.n.m.). Prišla vytúžená rovinka a po nej ešte taký malý prídavok v podobe drsného ale už iba krátkeho stúpania. Tu som stretol jazdca, ktorého som volal do úniku a on sa ma len škodoradostne spýtal, či teda zaútočíme.
Zhrniem to. Najdrsnejší úsek tohto cca 4 km dlhého stúpania mal cca 2km s priemerným sklonom okolo 15 %, miestami cez 20%. Ja som ho vyškriabal za necelých 15 minút a priemernou rýchlosťou 7,4 km/h, Jan Hirt za necelých 8 a priemerom 14,1 km/h. Neuveriteľné.
Celé tieto preteky mi pripomínali kráľovskú etapu Gira 2019, kde práve Jan Hirt s Giulio Ciccone v podobne nechutných podmienkach prví zdolali Mortirollo a následne rovnako ako my, drkotali zubami pri zjazde do cieľa. Možno keby Jan mal lepšie zaradené, v špurte by Cicconeho prekvapil.
Na občerstvovačke som si vymenil prázdnu fľašu za ionťák (každý si bral bidón, čo zastávky mega urýchlilo). Nasledoval krátky úsek po úplne rozbitej ceste, kde sa mi do bŕzd a prehadzovačky dostalo akési záhadné červené bahno. Bajk chvíľu vydával také zvuky, akoby sa mal každú sekundu rozpadnúť.
Potom nasledoval jeden z najkrajších úsekov, aké som kedy na bicykli šiel. Niečo ako hrebeňovka. Z každého kopca som sa rozbehol tak, že ma vynieslo až na vrchol ďalšieho. Neskôr už cesta viedla iba dolu krásnym lesom, pomerne bezpečnými cestičkami. Ak šiel niekto vyslovene pomaly, predbehol som ho. Platí však, že výsledky sa robia v stúpaniach. (pokiaľ nie si Sagan, Alaphilippe alebo Niballi)
UŽ BY TO MALA BYŤ IBA ROVINA
Nasledovalo stúpanie z Dolní Dvúr do Strážného. Nebolo príliš strmé, takže sme ho pomerne plynulo vyšlapali v skupinke, z ktorej raz niekto vypadol inokedy pribudol. Šiel som si „svoje“ a tak mi bolo jedno, že ju vlastne ťahám. Mojej ješitnosti sa však troška dotklo, keď jeden z jazdcov zo značky 300metrov vyštartoval, aby získal imaginárne body do imaginárnej vrchárskej súťaže.
Môj Wahoo ukazoval cca 2100 výškových metrov, takže som bol presvedčený, že posledných 40km už bude v podstate len zvlnená rovina. Zdalo sa mi, že som medzi poslednými, takže som sa najedol, scucol gély a vydal sa na misiu za záchranu dôstojného umiestnenia. Mám osvedčené, že keď sa vymocem z kopcov, stále dokážem ísť na rovine pomerne slušne. Už v zjazde som to tentokrát poriadne napálil. Cesta bola suchšia a kotúčovky brzdili veľmi spoľahlivo. Predbehol som zopár jazdcov a rútil sa dolu do dediny. Tu som sa obzeral, ako ďaleko sú jazdci za mnou a rozmýšľal, či spomaliť a spojiť sa s nimi, alebo pokračovať v zbesilej sólo jazde v nádeji, že sa mi podarí predbehnúť ďalších. Keď som pozrel pred seba, ja idem rovno, ale cesta zatáča jemne doľava. Vynorili sa mi všetky spomienky na Mammut tour a už som pozeral do čoho si dnes usteliem. Začal som prudko brzdiť, zadné koleso ma v šmyku začalo predbiehať, ale mne sa podarilo to nejak zrovnať. Šmyk však pokračoval a ja som strašne dúfal, že v húštine, do ktorej sa rútim nie je skrytý žiadny potok alebo jama, cez ktorú by ma akrobaticky vymrštilo do salta. Našťastie to bola len mäkká vysoká trávička bez iných prekážok a mne sa to podarilo všetko elegantne ustáť.
Otočil som teda bicykel späť na cestu a chalani, za ktorými som sa obzeral, boli zrazu predo mnou. Veľmi sa divili, že prečo flekujem na v podstate rovnej ceste.
Bol som však šťastný, že mám toto posledné stúpanie za sebou a začal som rúbať. Stále sa so mnou držal jazdec, ktorý bol mojou motiváciou v stúpaní na Pražskou boudu. Mali sme slušné tempo a väčšina z tých, čo sa k nám pripojili, neskôr odpadli. Ja som rúbal po rovinách a cca do prvej polovice kopčekov, kde prevzal štafetu kolega a dotiahol nás na vrchol. Vždy keď sme prešli kopec som bol presvedčený, že to bol ten posledný. Vždy, keď prišiel ďalší, hrozne som nadával a po chvíli púšťal opäť kolegu dopredu.
Môj výškomer ukazoval už nejakých 2300 výškových metrov, o 100 viac, ako mal mať podľa parametrov celý Krakonoš. Nemohol prísť už žiadny kopec. Trasa viedla po širokej ceste prvej triedy, takže som rátal s tým, že sa občas troška zvlní a tak som ani príliš nenadával, ani príliš nespomaľoval. Jedna z týchto vĺn však trvala už nejak neprimerane dlho a ja som sa kolegu opýtal, čo to má znamenať. On mi iba odpovedal, že to je stúpanie na Hoffmanovu chatu. Keď mi povedal, že to má viac ako 5 km a kde-tu „se to pořádne zvedne“, skoro ma porazilo.
Snažil som sa príliš nespomaľovať, ale po tej tortúre sa nohám proste nedalo dohovoriť. Väčšinu tohto stúpania som sa iba za oči držal kolegu, ktorý mi napokon v stúpaní aj troška ušiel. Našiel som jeden neznámy gél, ktorý som si zobral na občerstvovačke. Bolo to také to veľké nemotorné balenie zo zátkou, na obale nápisy energy a kofein, takže som ho scucol napriek tomu, že chutil ako blato. Musím povedať, že ma mega nakopol a na posledných 30 km, ktoré už boli skutočne takmer rovinaté, som sa cítil ako Tony Martin. Napriek tomu som sa roznadával, vždy keď som videl, čo i len najmenší kopček, ktorý tam podľa mojich výpočtov už nemal čo robiť. Ťahali sme vyslovene už iba dvaja a vždy pridali, keď sme videli jazdca na dohľad. Podarilo sa nám takto na 30 km predbehnúť možno aj desať jazdcov. Ako sme to tak rúbali, zrazu sa odnikiaľ prirútil chlapec, ktorý kopec preletel, akoby sa práve snažil o KOM. Je pre mňa záhada, ako je možné, že bol taký čerstvý, keď mal za sebou takú štreku a prečo teda bol tak vzadu. Zrejme mal cestou nejaké technické problémy. Každopádne jeho 60 kg proti mojim 80kg v zjazdoch nemalo šancu a tak som ho dobehol, pripojil sa k nám aj môj verný kolega a nasledujúcich pár kilometrov sme krásne točili špicu. Nikto sa nás nedokázal udržať a ja som sa tešil na záverečný špurt. Prišiel však ešte jeden dvojkilometrový kopček, chlapec sa postavil zo sedla a už som ho nikdy nevidel. V stúpaní som opäť troška stratil. Zjazd bol skutočne náročný a musel som sa pekelne sústrediť. Pomohlo Wahoočko, na ktorom som si pozrel, či a aká zákruta ma čaká. Bolo tiež vidieť, že kolega trasu parádne pozná a určoval bezpečnú stopu.
ŠPURT ŠPURT ZJAZD ŠPURT ŠPURT SPADNUTÁ REŤAZ ŠPURT
Na posledných 20 km prestalo pršať a miestami dokonca bolo vidieť slnko. Ďalej sme sa striedali v dvojici a spoločnými silami predbehli možno piatich jazdcov. Prešli sme už značku Trutnov a ja som očakával za každou zákrutou cieľ. Bolo vidieť, že kolega trasu dokonale pozná, preto som ja ťahal po rovine, no vždy keď som videl zákrutu, pustil som ho pred seba, aby nás navigoval. Čím viac sme sa blížili k cieľu, snažil som sa byť na špici, aby ma náhodou neprekvapila cieľová rovinka. Vedel som, že sme už niekde okolo cieľového námestia a tak som za každou zákrutou išiel zo sedla na ťažkom prevode, pripravený špurtovať. Cieľ však stále nikde.
Prekvapil ma ešte jeden strmý zjazd zakončený pravouhlou zákrutou doprava. Keby nebolo regulovčíka, ktorý pískaním upozorňoval na nebezpečenstvo, zle by som dopadol. Samozrejme, že aj za touto zákrutou som opäť začal špurtovať, no môj kolega stále ostával pokojný.
Ďalšia ostrá zákruta doľava a ja vidím nafukovacie brány. Vyrazili sme na mačacie hlavy a ja som vedel, že toto je ono. Milujem, keď sa do záveru pretekov dostanem aspoň s jedným jazdcom, ktorý je pripravený sa pobiť o 179. miesto.
Myslím, že každý cyklista túži po záverečnom špurte na mačacích hlavách. Keď na ne nabehnete, dostanete kopanec do riaditok. Musíte voliť ideálnu stopu tam, kde sú dlaždice najmenej rozbité a kašlete na to, že musíte preletieť cez hlbokú mláku. Začali sme makať, cítil som sa ako na belgickej klasike. Zrazu som zabral naprázdno a myslel, že mi spadla reťaz. Kolega to videl a myslel, že to má vo vrecku. Mne však len preskočila reťaz na ďalší pastorok. Keď som si to uvedomil, začal som makať ešte viac, aby som dobehol stratu zo zaváhania. Pre tých pár ľudí, ktorí sledovali dojazd sme prichystali parádny špurt. Bolo vidieť, že súper sa láme a ja som dúfal, že ho stihnem dobehnúť a predbehnúť kým príde cieľová čiara. Bol som už na jeho úrovni a cieľ bol strašne blízko. Napokon som ešte zabral a kolegu predbehol možno o desať cm. Super pocit zakončiť také galeje takýmto spôsobom. V cieli som sa prevesil cez riaditka a zaháňal mdloby. S kolegom sme si podali ruky a vzájomne si poďakovali za posledné kilometre. Aj by sme sa objali, ale korona....
Pochválil ma, že na rovinách som šiel „neskutečne“ a ja uvažujem, že si zoženiem časovku....
ZÁVER AKO NA TOUR DE FRANCE
Vždy, z úcty k organizátorom a spolujazdcom ostávam na vyhodnotenie. Tentokrát to však malo znaky svetovej cyklistiky. Jazdcom z CCC, tretiemu Hirtovi a druhému Černému vypálil rybník Adam Ťoupalík z domáceho AUTHOR-KASPER. Keď som videl postavu Jana Hirta, pochopil som prečo v kopcoch tak neskutočne lieta, ale aj to, prečo nemal proti ostatným dvom v špurte šancu. Im zas treba dať dolu klobúk za to, že s týmto vrchárom prežili stúpania. Tu je vidieť, aký je rozdiel medzi konti a world tour jazdcami relatívny.
Ceremoniál som sledoval s Vladom z Prievidze, ktorý jazdí na cesťáku iba dačo vyše roka a už skončil okolo parádneho 120. miesta. Ja som skončil 180. celkovo, 174. chlap 44. v kategórii 30-39 rokov. (treba si odpočítať tých cca 65 jazdcov z kategŕie Elite)
Počas jazdy to bol masaker a hrôza (vzdali desiatky jazdcov). Keď to bolo všetko za mnou konštatujem, že to bol najintenzívnejší cyklistický zážitok v živote. Za to treba poďakovať organizátorom, ktorí našli aj napriek corone odvahu zorganizovať úžasné preteky. Trať bola dokonale značená, na každej ťažšej zákrute napriek lejaku, pozorní dobrovoľníci alebo polícia, perfektne vybavené bufety a to všetko za precíznych hygienických opatrení. Ľudia, čo sa dajú na organizáciu takejto akcie si fakt zaslúžia obdiv. Je len škoda, že na Slovensku nemáme aspoň jednu takúto akciu. Dalo by sa ešte veľa písať, napr. o tom, ako ma bolela pol pretekov noha, ako som bol zabahnený, ako mi tretry schli tri dni a teraz aj tak smrdia, no mňa čakajú 6-hodinové preteky na okruhu Slovakia ring. Tentokrát v kategórii jednotlivcov.
https://www.strava.com/activities/3643234361
Dostal som sa aj na fotky, kde nevyzerám jak úplny troll:
Ostatné su tu
