REPORTÁŽ: SEREĎMARATÓN 2018 - premiéra v profipelotóne
Moja profikariéra odštartovala 20. mája 2018 Sereďmaratónom. Parametre preteku zodpovedali presne mojim predstavám, ideálna dĺžka 115km s prevýšením niečo nad 1000 metrov. Zimná a jarná príprava bola skutočne dobrá. Okolo 50 spinningov, TRX, turistika a dokonca premiérovo, aj môj vysnívaný skialp (skôr skitouring).
Dá sa však povedať, že tu som odviedol všetky nováčikovské dane aj s úrokmi.
Pred pretekom som mal načítané všetky články typu: 5 vecí čo robiť pri účasti na preteku... a získaval informácie od kolegu, ktorý má s pretekaním bohaté skúsenosti.
Poctivo som sa nimi riadil. To znamená, že na miesto som došiel dve a pol hodiny pred štartom a bol medzi prvými zaregistrovanými.
Mal som čas sledovať postupne prichádzajúcich jazdcov.
Prvé veľké zistenie ohľadne Slovákov a cestnej cyklistiky:
Pinarello musí byť, aj keby na chlieb nebolo!
Čakám na parkovisku, kochám sa pohľadom na moju Derosku a vidím ako vedľa mňa parkuje skromná Dacia kombi. Vyjde z neho dobre stavaný chlapík a čo vytiahne z kufra? S-works Venge komplet na Dura ace v cene ďaleko vyššej, ako je cena vozidla. Ako jazdci pribúdajú, nestačím sa čudovať. Pinarello, Cervelo S5, Trekov Madone, ako by ich niekde rozdávali, BMC, BIANCHI OLTRE, Colnago...etc Všetko na brutálnych kolesách.
Moja Deroska na elektrickej Ultegre a karbónových kolesách od neznámeho austrálskeho výrobcu tu pôsobí ako nejaký tuctový bike. Nechcel by som byť v koži jazdcov s bicyklami ako Canyon a Specialized (nie sworks)....
Už podľa výbavy jazdcov som začal tušiť, že tu pôjde o veľa. Teda aspoň podstatnej časti pelotónu. Ja som sa zoznámil s pretekárom Imrom, ktorý bol na tom na prvý pohľad približne rovnako ako ja. Tiež to bol jeho prvý pretek, no keď povedal, že každý deň jazdí na cesťáku zo Šamorína na Zlaté Piesky (cca 30km jeden smer), začal som nad sebou pochybovať.
Ako v článkoch na internete písali, čakám v strede pelotónu so zacvaknutým pedálom. Som nervózny, ako keď si necháš poslať karbónové kolesá poštou a zároveň sentimentálne dojatý z tej (zatiaľ) pozitívnej športovej atmosféry. S Imrom sa rozprávame o tom, že to je náš prvý pretek. Keď to započuje vedľa stojaca profi pretekárka, pokúša sa od nás zúfalo dostať čo najďalej. Veď každý, kto tu nemá oholené nohy, Okleye na tvári a minimálne 5000 bodov v rebríčku UCI je tu považovaný za plašáka, ktorý môže makačov pripraviť o víťazstvo.
Druhé zistenie:
Letmý štart je odvodený od slova LETIEŤ, nie od slova letmo bicyklovať a v pohodovej atmosfére čakať, kým sa pretek nerozbehne.
Na TDF jazdci do ostrého štartu klábosia, smejú sa, vedia, že v ten deň už na smalltalky čas nebude. V Seredi je to inak. Pretek začína na námestí, z ktorého sa za zákrutou o 180 stupňov dostane na širokú hlavnú cestu. Kto sa nechal v tejto zákrute opantať ilúziou pohodovej atmosféry mal smolu. Po výjazde z tejto zákruty sa totiž akceleruje na 50 km/h a ide sa na „plné gule“. To má za následok, že už na prvom kilometri preteku bolo utrhnutých prvých 40 jazdcov. Myslel som, že auto usporiadateľa idúce pred pelotónom ho má v pokojnom tempe vyviesť niekam za mesto, kde sa môže začať naostro pretekať. V tomto prípade to skôr vyzeralo tak, že vodič auta sa snaží pred zúrivým balíkom utiecť, no nedarí sa mu. Našli sa takí, čo sa dostali cez protismer pred auto, ale myslím, že tu troška zapôsobila autorita polície.
To, že sa odštartovalo som pochopil veľmi rýchlo. Na tachometri totiž rýchlosť stúpla na 55 km/h a nie a nie ísť dolu. Prirovnal by som to k riadnemu intervalovému tréningu. Rovina – full gas, zákruta – ostrá brzda, rovina – full gas a stále dokola. Tempo bolo brutálne a brzdilo sa až v poslednej chvíli. Normálne bolo cítiť spáleninu z brzdových špalkov. Netrvalo dlho a prví nešťastníci nedobrzdili, no to som vedel iba podľa kriku zozadu pelotónu. Ja som sa držal poctivo vpredu ako kliešť. Pri druhom páde, ktorému som unikol medzi poslednými, keď sa ďalší za mnou nemilosrdne porúčali k zemi, bolo počuť praskanie karbónu a hlavne nárek zranených. Moja prvá reakcia bola pomáhať, ale to sa tu nerobí. Makači sa poobzerali a zas sa šiel full gas.
Stále som sa zamýšľal, či som si zle prečítal propozície a o aké ceny sa preteká. Podľa atmosféry v balíku som mal pocit, že prvá cena musí byť minimálne 200.000 € a miestenka na TDF. Jeden dobrák sa chcel spojiť so svojim tímom a tak si pomohol lakťom, aby ma „jemne“ odsunul. Odsunul ma do jarku a ja som na štrkovej krajnici len ťažko balancoval, aby som nezletel do priekopy. V tom mi ďalší člen toho istého tímu (nevšimol som si názov, ale podľa výbavy a správania muselo ísť o Sky alebo Quickstep) vynadal do ko%%ov, že čo robím. Pokorne som sa ospravedlnil, že som si dovolil ostať na ceste, keď sa jeho kolega rozhodol poslať ma do priekopy a pokračoval som.
Onedlho prišiel ďalší pád. Pár jazdcov skončilo doudieraných v priekope. Keďže som však bol stále vpredu aj tomuto pádu som sa vyhol a rúbal som to s ostatnými. Dokonca som miestami ťahal špicu. Cítil som, že mi riadne dochádzajú sily, tie opakované nástupy si brali svoju daň. V jednej zákrute okolo tridsiateho kilometra došlo k prudšiemu brzdeniu a ja už som nevládal zachytiť nástup skupiny. Odpadol som a myslel som si, že som sám ďaleko za balíkom. Po pár kilometroch sa ku mne pripojili ďalší jazdci a v štvorici sme si točili špicu. Zbitý som bol ako pes, prestal som vládať, takže som musel zvoľniť tempo a túto skupinku opustiť. A tu obrovské prekvapenie. Myslel som, že ostanem sám, no ako som spomalil, začali ma obiehať desiatky jazdcov a ja som si uvedomil, že toto je vlastne celý zvyšok pelotónu, ktorý po jednom z pádov ostal pozadu. To znamená, že tá prvá skupina, z ktorej som odpadol, bola úplná špica pelotónu a v tejto druhej som v domnienke, že sme iba štyria opäť ťahal špicu celému pelotónu.
Kolega mi prízvukoval, aby som sa vždy držal zašitý medzi jazdcami, aby som ani kvapku sily neminul na jazdou na vetre. V čase, keď som sa usalašil v pelotóne som mal v nohách najmenej 15 minút poctivého makania na špici.
Dúfal som, že sa sily dobijú a ja to v tejto skupine dotiahnem až do cieľa. Tempo je pohodové, ale na približne štyridsiatom kilometri prichádza mierne stúpanie dedinou, z nej pravouhlá zákruta do strmého kopca a koniec mojich nádejí. Je to taký kopček, aké za normálnych okolností milujem. 100-200 metrov, ktoré si zvyknem od radosti vyšpurtovať. Aj sa mi to darí, no čím sa približuje jeho vrchol mne dochádzajú sily aj prevody a začínam sa prepadať čoraz viac dozadu. Možno 10 metrov pred vrcholom, keď si už myslím, že som to zvládol, ma predbieha posledný článok balíku a ja sa nedokážem prilepiť. Strašne som to chcel, skúšal som to zo všetkých síl, no pelotón naberal čoraz väčšiu rýchlosť a ja som ostal úplne sám, totálne vyčerpaný.
Od tohto momentu ma čakalo už iba sólo. Až teraz, po takmer hodine a pol ostrej jazdy som si dal prvý gél a čakal, kým zaúčinkuje. Príjemným zjazdom som sa dostal na cestu medzi Hlohovcom a Piešťanmi, kde som sa snažil udržať priemerku aspoň 30 km/h. Autá ma slušne obiehali, až jedno išlo nejak dlhšie za mnou. Pochopil som prečo, až keď ma obiehalo a za ním jazdec v aero posede kričí: „Tato, môžeš pridať!“ Tato pridal a tandem sa mi nenávratne vzdialil. Nepochybujem, že pelotón dobehol.
Sám som si došiel až pod legendárne piešťanské stúpanie Havran. Dokonca som sa pripojil k trom jazdcom, ktorí mi hneď povedali, že medzi nimi sa zad%bávať nebudem, že mám ťahať. Tak som ťahal, až kým sa cesta nezdvihla a oddýchnutí páni mi ukázali chrbty.
Na Havran som sa ledva vyplazil. Hore čakal bufet. Do ruky som dostal zavretú plastovú fľašku vody. Mal som tak spotené ruky, že som ho nedokázal otvoriť, až kým mi nepomohol organizátor. Dal som si banán a nasledoval príjemný zjazd. Márne som sa pokúšal pripojiť k nejakej skupine. Všetci boli rýchlejší. Nasledovali však skutočné Galeje. Úsek, ktorý je na Strave medzi segmentmi označený ako „Húsenková dráha“. Ako si to pamätám ja, na tomto úseku je asi osem desaťkilometrových stúpaní s priemerným sklonom 25%. Medzi nimi iba kratučké, ani nie 50 metrové zjazdy.
V týchto zjazdoch som sa snažil rozmakať ako to len šlo, aby ma zotrvačnosť vyviezla na vrchol ďalšieho kopca. No aj keď som cestou dolu dosiahol aj 70 km/h, zotrvačnosť vydržala iba na pár metrov a zvyšok som musel vyšlapať sám. Na najľahšom prevode, bez štipky dôstojnosti s vyplazeným jazykom, predbiehaný pešími divákmi a babičkami s nákupmi.
Keby bol ešte jeden taký kopec, zosadol by som z bicykla a šiel čakať autobus, no našťastie húsenková dráha skončila. Dokonca mi bolo aj tak zle a to som mal v bruchu iba jeden gél a kúsok banánu. Sólo jazda sa zamerala iba na udržanie priemerky nad 30km/h. Skutočné vzrušenie prišlo až v Hlohovci v podobe úseku po mačacích hlavách (na Strave perfektný názov: Pribinova Cobbles). Cítil som sa ako Sagan, rozmakal to a do ulice sa vrútil riadne nad 40. Po pár sekundách natriasania som mal na tachometri 25 a keď som úplne vyčerpaný tento úsek v rýchlosti 15 km/h opúšťal, opäť som uvažoval nad autobusom. A pritom tie kocky boli úplné hladké. Nerozumiem, ako profíci dokážu po mačacích hlavách jazdiť 50km/h..
Za Hlohovcom nasledovalo stúpanie na Vyhliadku. Do kopca som šiel tak pomaly, že sa pauzoval Garmin. V priekope som videl sedieť chlapa, ktorý vracal. Pýtal som sa či je OK, dačo zašomral, takže asi bol. Obehol som aj makača na krásnom Treku, ktorého skoro z bicykla zhodili kŕče. Šiel som tak pomaly, že ešte pred vrcholom kopca ma obaja títo lazari predbehli.
Potom už iba mierne pahorkatý úsek, ktorý som šiel na autopilota. Potešil ma iba chlapík, ktorý mi povedal, že mám krásny bicykel. Pár kilometrov pred Sereďou, cítiac cieľ, som sa vzmužil a začal makať, lebo rýchlosť klesla na 30 km/h. Napokon som predbehol ešte jedného jazdca (mimochodom na Bianchi Oltre) a „priletel“ do cieľa.
To už skoro všetci sedeli pri pivku a bilancovali. Ja som sa zaradil do radu na cestoviny , ktoré som zjedol na dva hlty. Môj parťák došiel možno minútu po mne. Myslím, že nebol taký rozbitý ako ja.
Napokon som pri svojej premiére dosiahol 188 miesto z cca 230 jazdcov a ako posledný som sa zmestil do jednej hodiny víťaza. Dôležité je, že priemerka sa udržala na 30,6 km/h. Myslím, že to bola prvá stovka s priemerkou nad 30.
Sereďmaratón bola skvelá skúsenosť. Veľký rešpekt organizátorom za precíznu organizáciu a dokonca aj bohatú tombolu, z ktorej som si odniesol 18 litrov minerálky. Víťazný lístok mi daroval chlapík, ktorému sa tam už nechcelo čakať. Takže touto cestou ďakujem!
Osobitne skvelý pocit, ktorý ma utvrdil v rozhodnutí stať sa profesionálom boli diváci popri trati. Za takú atmosféru by sa nemuseli hanbiť ani Okolo Flámska.
Tento článok píšem retrospektívne, už ako skúsený pretekár. Reportáže z pretekov, ktoré v sezóne 2018 nasledovali, si môžete prečítať tu: