REPORTÁŽ: NITRIANSKY CYKLOMARATÓN – majster únikov a chýbajúcich 20 metrov
PRED PRETEKOM – flákač/povaľač
Tak, ako sa Petrovi Saganovi opakuje pretekový program, aj u mňa, rovnako ako minulý rok, nasledoval mesiac po Krušnotone Nitriansky cyklomaratón v Poľnom Kesove. Aj teraz som po Krušnotone upustil od tréningu a zdravého stravovania. Namiesto toho, aby som si dal pokoj od bicykla, som chodil pravidelne jazdiť, pridal aj pár špurtov na cedulu a na pár dní mi odišlo koleno, takže som si nebol istý, či vôbec Poľný Kesov absolvujem (pôvodne zamýšľaný prídavok na nedeľu v podobe Eddy Merckx Classic v Rakúsku som úplne vylúčil). Napokon sa koleno troška umúdrilo a ja som v rámci tréningu zamieril aj do Karpát.
V rámci ranného výjazdu s WLRM s názvom Kačínska finta som zistil, že ide aj Roman, jeden z najväčších borcov z klubu WLRM (sľúbil som mu, že ak sa pridá so mnou do úniku budem o ňom písať v tomto článku v superlatívoch). Keďže Nitramaratón je čistá rovina, kde mojim cieľom malo byť udržať sa čo najdlhšie v balíku, hľadal som aspoň nejaké oživenie tohto preteku (aby som mal aspoň o čom písať). Odkedy som čítal interview s Thomasom De Gendtom, najlepším únikárom z world tour, túžil som si to vyskúšať a v mojej hlave sa zrodil nápad, že v preteku zaútočím. Samozrejme, interview som čítal pozorne a je mi jasné, že na reálny únik nemám ani náhodou. Tak, či tak, som vedel, že základným kameňom úniku je dobrá spolupracujúca skupina. Prehováral som preto Romana, no ten mal vlastné ambície a moju ponuku vstúpiť do dejín Nitrianskeho cyklomaratónu odmietol a jeho argumenty zneli natoľko rozumne, že som tento nápad zamietol aj ja.
Cítil som sa už ako starý veterán, pred pretekom som nemal vôbec žiadny stres, normálne sa vyspal, ráno sa stihol poriadne najesť, dať kávu a s obrovskou rezervou prísť do Poľného Kesova. Od Bratislavy až po Senec bol lejak a nebolo vidno ani pred auto a ja som váhal, či vôbec ísť. Jazdu v balíku za dažďa totiž nepovažujem za najbezpečnejšiu vec.
V Poľnom Kesove všetko, vrátane počasia, super. Všetci organizátori usmiati, milí, občerstvenie nachystané. Jediným, pre mňa tradičným problémom, bola nemožnosť uchytenia čipu na vidlicu môjho Merckxa, ktorá má v podstate trojuholníkový tvar a čip na nej nedrží. Umiestnil som ho na chainstay, po slovensky: „reťazová vzpera“. Pri rozjazdení som zistil, že zakopávam o čip a eska páska mi rozodiera tretru. Problém som vyriešil a postavil sa na štart.
ŠTART
Na štart sa postavilo 98 jazdcov a ja ako starý mazák som si našiel miesto v prvej tretine balíka. Tu som diskutoval s Jožkom Tahotným, ktorý ako prvý Slovák absolvoval Cyklomaratón okolo Mt. Blancu, vyše 300 km dlhý s viac ako 8000 výškovými metrami. Ako mi popisoval trať a logistiku, nejak ma prešla chuť sa ho budúci rok zúčastniť. Samozrejme, že som na štarte nebol zacvaknutý, takže mi Jožko hneď na štarte ušiel a kým som sa zacvakol, bol som niekde v zadnej polovici pelotónu. To som počas úvodnej fázy za usporiadateľským autom napravil a ďalej diskutoval.
LEGENDÁRNY ÚNIK
Usporiadateľské auto za zákrutou v Rastislaviciach odštartovalo ostrý pretek. Tempo sa nezvýšilo a pelotón sa presúval rýchlosťou do 40km/h. To mi vyhovovalo, aspoň som sa mohol ďalej venovať činnosti, ktorá mi ide najlepšie, rozprávaniu. Potom som sa ale zamyslel, pozrel na tachometer, že ideme ešte pomalšie a spomenul si, že som chcel ísť do úniku. Myšlienku som sa snažil zahnať, lebo som sa bál, že si narobím hanbu tým, že nastúpim a nezvládnem sa dostať ani 10 metrov pred pelotón. Následne som si uvedomil, že pre jazdcov v balíku nepredstavujem žiadnu hrozbu a keďže mám stále málo followerov, moja reputácia neúspešným nástupom až tak neutrpí.
V sekunde som sa rozhodol a vyštartoval. Strach pred negatívnym PR ma naozaj nakopol, pretože som sa za pár sekúnd prehnal okolo balíku rýchlosťou nad 50km/h. Ako kázal Thomas De Gendt, vôbec som sa neobzeral a rúbal čo to dalo. Až po cca minúte som sa odvážil otočiť a za mnou vôbec nikto. Balík jednoducho nedokázal zareagovať na moje zdrvujúce tempo a celá jeho špica na mňa iba šokovane pozerala, niektorí to dokonca rovno aj vzdali, lebo vedeli, že nemajú šancu... Samozrejme, takto to nebolo, proste ma nechali odísť a predpokladám, že som ich akurát tak pobavil.
Zvažoval som aj možnosť, že útok hneď ukončím a počkám na zvyšok, keď som zrazu videl ako sa za mnou do úniku rúti Roman v rúžovo-čiernom drese WLRM. Hovoril mi, že na mňa kričal aj pískal, no to som vôbec nezaregistroval. Podstata úniku je v tom, že po získaní náskoku udržujete rovnaké alebo vyššie tempo ako pelotón. Prvý krok som zvládol a jazdou nad 50km/h získal možno 500metrov náskok. Druhý krok už bol problém. Romanovi som asi zabudol povedať, že únik beriem skôr ako recesiu, či novú skúsenosť, lebo on ma okamžite vystriedal na špici a chcel ďalej pokračovať v tempe okolo 50ky. Mňa však budovanie náskoku úplne vyčerpalo a v mojich schopnostiach bolo ísť tak 40, aj to s problémami. Párkrát sme sa pretočili na špici, no ja som po chvíli už nebol schopní ani visieť na Romanovom kolese. Roman sa ma pokúsil trocha nahecovať, prešli sme ešte jeden kopček, no potom aj on pochopil, že v tandeme so mnou, tento pretek nevyhrá. Ako naozajstní profíci dobehnutí po 200 km úniku, 300 metrov pred cieľom sme si podali ruky a rozhodli sa počkať na pelotón.
Balík sa už aj tak rýchlo približoval, takže netrvalo dlho a my sme sa každý zaradili približne na pozíciu, z ktorej sme vyrážali do úniku. Chalanom vpredu som povedal, že som im nechcel pokaziť preteky takže preto sa vraciam. Určite im spadol kameň zo srdca. Každopádne, po sobote si môžem povedať, že som jazdil v úniku a mohol som si vyskúšať, aké neuveriteľne ťažké to musí byť. Vydržali sme maximálne cca 13 minút a ja som sa iba modlil, aby sa nezačalo hneď nejak nastupovať. Bolo totiž reálne, že v takom prípade by som sa v balíku ani neudržal. K tomu ale nedošlo a ja som si stihol oddýchnuť.
ČAKANIE NA 40. KILOMETER, ČI SKôR 45.?????
Nebudem Vám opisovať, ako sme prechádzali Komjaticami, Maňou, Hulom atď...Je to čistá rovina, takže keď má človek troška odjazdené (vyjadrujem sa ako drsný makač) a v balíku sa nejak divoko nenastupuje, viete sa pekne zašiť a za minimálneho úsilia hltať kilometre. Dôležité je hlavne dávať pozor čo sa deje naokolo a byť pripravený na pár sekúnd poriadne dupnúť do pedálov pri výjazde zo zákruty, prípadne pri nejakom brdku. Minulý rok som sa do zadného úniku dostal v kopčekoch okolo Podhájskej, cca na 40 kilometri. Celé moje sústredenie bolo fixované práve na tento úsek. Za posledný rok zrekonštruovali skoro všetky cesty, takže sa väčšinou šlo po hladučkom asfalte. Občas sa samozrejme našla jama na ceste, ktorá prevetrala stavce a overila stav ráfikov, ale to bolo dobré aspoň na udržanie pozornosti. O tú sa však starali najmä autá idúce v protismere, vrátane rôznych poľnohospodárskych strojov. Tu sa musí na okamih celý balík scucnúť do polovičnej šírky a vznikajú kolízne situácie. Ešte stále ma prekvapuje, že niektorí jazdci práve tieto momenty využívajú na nástupy, či pozičný boj v balíku.
Prekvapilo ma, keď nás auto organizátora zrazu odklonilo na cestu, kde náš pruh bol vyfrézovaný a v protismere už bol položený nový asfalt. Balík zvoľnil tempo a došlo v podstate ku konkludentnej neutralizácii. Asi som starý, alebo príliš bojazlivý, ale to, že sa našli borci, ktorí sa práve na tomto úseku drali po asfalte v protismere dopredu balíku považujem za peknú stupiditu. Úsek však nebol príliš dlhý, na jeho konci bol doparkovaný buldozér, takže nakoniec boli všetci nútení preskočiť do protismeru. To už ale zabezpečil organizátor.
Očakával som brdky a tak som sa aj pokúšal natlačiť čo najviac dopredu. Prišiel 40. km a brdky nikde. Až vtedy som sa v balíku dopočul, že z dôvodu obchádzky je trať o cca 5 km dlhšia. Neviem si však stále pevne držať pozíciu v balíku, takže tak, ako sa mi podarilo predrať sa dopredu, pri nejakom kopčeku, či zákrute som sa prepadol späť odkiaľ som prišiel. Po pár kilometroch predsa len kopčeky prišli. Zacítil som ako sa makači snažia oddeľovať zrno od pliev a v každom kopčeku prišiel nástup. Nohy však boli po úniku dobre zahriate, takže som každý nástup prežil. Keď opäť prišla rovina, uvedomil som si, že si túto časť trate perfektne pamätám, nakoľko práve na tomto mieste som definitívne stratil kontakt s pelotónom. Cítil som sa pyšne, že tentokrát som sa udržal a pokračoval. Miestami mi síce srdce poriadne búchalo, ale prežil som (na cyklopočítači som si nechal zobrazenú iba vzdialenosť, aby ma tie hodnoty náhodou nevyplašili).
SOCIAL RIDE S TAKMER PÁDOM
Po týchto nastupovacích ohňostrojoch došlo v balíku k celkom slušnej selekcii, čo jazdcom vpredu zrejme stačilo a tak zrazu udávali vyslovene výletné tempo. Vietor bol milosrdný, takže opäť bola príležitosť na konverzáciu. Keď už som sa uvelebil v balíku a myslel, že takto prídeme až do cieľa prišiel okamih, keď som skoro skončil v jarku. V jednom malom kopčeku som chcel troška silnejšie zabrať do pedálov, keď mi v tom zabránili cudzie riaditká zaháknuté o moje ľavé stehno. Nechápem, ako som to ustál a ako to ustál majiteľ bicykla, ktorý sa na mňa zavesil, ale aj táto situácia mi pripomenula základné pravidlo, že aj keď sa ide akokoľvek v pohode, stále treba mať zapnuté všetky radary, lebo na zemi sa človek ocitne v priebehu stotiny.
Okrem tohto okamihu sa v balíku už naozaj nič nedialo. Bola to čistá pohodička a aj keď sa vietor, či skôr smer trasy, otáčali, vždy som vedel ísť v zákryte za nejakým jazdcom. Moje sústredenie sa preto fixovalo už len na jeden bod na trati, horskú prémiu v Trávnici.
ZAČIATOK NAOZAJSTNÝCH PRETEKOV – VODA, BAHNO, VODA, ZJAZD
Od Tekovských Lužian sa trať otočila smerom späť na západ a fúkal už iba nepríjemný vietor. Darilo sa mi však pred ním skryť, no v balíku začala byť cítiť nervozita a na vetre stúpal počet nástupov. Pochopil som, že idylka skončila. Keď vietor začal byť vyslovene nepríjemný, pridali sa prvé kvapky. Nebol to však teplý letný dážď, ale nepríjemný septembrový.
Odrazu začalo poriadne liať a ja som po mesiaci opäť zažíval „radosť“ z cyklistiky v daždi. Voda zhora, spredu, zospodu. Keďže všade naokolo boli polia, voda zo zeme bola zmixovaná s blatom a perfektne z nej štípali oči. Po počiatočnom oťukávaní jazdci vpredu pochopili, že tu je príležitosť na ďalšiu selekciu a začalo sa skutočne pretekať. Od Plavých Vozokan, cez Dedinku na Podhájsku bolo v ceste niekoľko brdkov, kde sa začalo ísť naozaj rýchlo. Do kopca som ešte poslepiačky vedel ísť, no v zjazdoch som mal naozaj problémy. Sklá okuliarov som mal od blatovej vody, oči ma štípali a ešte do toho vstupoval najväčší nepriateľ cyklistu, pud sebazáchovy. Napriek tomu, že moje kotúčové brzdy na rozdiel od tých klasických na karbónových ráfikoch, aj brzdili, nemal som odvahu to proste z kopca napáliť. Paradoxne som teda strácal v zjazdoch a dobiehal v stúpaniach. Tu som už naozaj šiel podlahu, srdce bilo ako divé a aj stehná začali páliť. Najhoršie bolo, že sa nedalo oddýchnuť v zjazdoch, lebo veľa jazdcov nechávala bezpečné odstupy, čím vznikali diery. Bolo ťažké odhadnúť, či ju jazdec pred vami ešte zalepí. Často som stratil rozvahu a trpezlivosť a tieto diery doliepal sám. Z dôvodu hnusného počasia a slabej orientácie som nemal vôbec prehľad koľko ľudí je ešte za mnou. Samozrejme som mal vždy pocit, že som posledný, preto som sa vždy z celej sily snažil dobehnúť skupinku predo mnou. Keď som mal za sebou 70. km, mal som porobené, lebo to bola zatiaľ najväčšia vzdialenosť, ktorú som sa udržal v balíku. Na jednom mieste som už rezignoval a prestal skupinu naháňať. Zrazu sa okolo mňa prehnalo plno jazdcov a ja som zistil, že som slúžil ako lepidlo pre celkom slušný balík. Niekde za Pozbou sa opäť o niečo zmenšený balík ukludnil a ja som sa snažil čo najviac zregenerovať čakajúc na najväčšiu výzvu dňa, obávané, ikonické, strach naháňajúce stúpanie v Trávnici.
Stúpanie malo byť na 88. kilometri, no z dôvodu zmeny trate bolo až niekde na 91. Z predchádzajúcej húsenkovej dráhy som bol strašne rozbitý a vedel som, že najbližšie dlhšie stúpanie už pravdepodobne neprežijem. Vymyslel som to.
Už pomerne malým pelotónom som sa predral takmer úplne na špicu, aby som sa v stúpaní mohol precediť do zadu, ale udržať sa. Stúpanie v Trávnici má iba 1,4km, s priemerom 3,1%, no aj tak vie každého hobbíka v „profipelotóne“ pripraviť o ilúzie. Z počiatku som sa držal parádne, napriek tomu, že makači si to chceli rozdať o cenu za prvenstvo na horskej prémii, čo znamenalo neustále navyšovanie tempa. Držal som sa statočne v prednej časti balíku, aj keď nohy boleli neskutočne a srdce tiež išlo v rekordných tepoch. Do konca som bol aj pred Romanom a začal som uvažovať, že ho prehovorím na ďalší únik, tentokrát až do cieľa.
Stúpanie končí v pravotočivej zákrute. Teda aspoň tak, som si to zapamätal. Keď sme sa blížili k tomuto bodu, nohy prestali fungovať a začal som s procesom postupného preceďovania sa na koniec balíku. A zrazu prúser. Za zákrutou kopec pokračoval. Ja už som bol poriadne precedený a tak som sa márne snažil prinútiť nohy makať. Bolo to ako naštartovať lietadlo padajúce k zemi. Skúšal som to kadenčne, silovo, v sedle, zo sedla, kričal som, nadával, plul, vrešťal. A opäť to bolo tu. Makám z plných síl, stehná pália a zrazu sa balík prestane približovať. Dosahuje vrchol stúpania, no ja mám ešte 20 metrov. Kým ja vyšľapem týchto 20 metrov, balík sa už rúti dolu zjazdom a ja viem, že ma opäť čaká zadný únik. Demoralizovaný a zničený som na horskú prémiu prišiel takmer krokom (celý tento príbeh v stúpaní trval 2min 43sekúnd).
NAHÁŇAČKA A ČASOVKA S MAJSTROM SVETA
Rozhodol som sa to nevzdať. Veril som, že balík niekde bude musieť ešte pribrzdiť tak, ako sa to stalo v priebehu preteku x-krát. Pri dobrej konštelácii hviezd som dúfal, že ho dobehnem ešte v zjazde. Cesta už bola takmer suchá, takže som v zjazde šiel ako guľa. Keďže však nebol až tak prudký, náskok balíku neklesal. Balík bol miestami do 100 metrov odo mňa. Dobehol ma aj borec na Cervele, ktorý na mňa zareval, aby sme sa pretočili a dobehli ich. Ja som však bol v tom čase ešte naozaj vyčerpaný, takže som mu nedokázal visieť v háku. On balík dobehol a skoro aj ja. Chýbalo možno 20-30 metrov, no nohy už v danom okamihu nedokázali viac zabrať. Naháňačka trvala niekoľko kilometrov, počas ktorých som šiel sám riadne nad 40 a moje batérie boli na nule. Keď ma obiehali autá organizátora, ešte som sa snažil za ne opticky zavesiť (aj keď som skôr dúfal, že mi troška budú rozrážať vietor), no išli príliš rýchlo. Keď som pochopil, že balík už nespomalí, pokúsil som sa poriadne vydýchať, dal som si gél, napil sa a začal sa sústrediť na vlastné tempo. Priemerka bola nad 38 a ja som ju túžil udržať. Preto som sa snažil ísť konštantne okolo 40. V diaľke za mnou som videl skupinku piatich jazdcov a snažil som sa ísť tak, aby ma nedokázala dobehnúť. Dlho sa mi to darilo, no časom ich presila zvíťazila a cca 10 km pred cieľom ma dobehli. Napokon som bol rád, že som sa dokázal zaháknuť a poriadne si oddýchol. V tejto skupine bola aj legenda banskobystrickej cyklistiky, pán Ladislav Longauer (https://www.cycling-info.sk/magazin-cycling-info-sk-clanky/1607), niekoľkonásobný medailista na majstrovstvách sveta a Európy veteránov. Naša skupina šla terezín a každý poctivo striedal. Snažil som sa na špici držať čo najdlhšie a ísť čo najrýchlejšie. Priemerka totiž bola mojim hlavným cieľom. Šli sme vzorovo a prekonali aj posledný mierny kopček. Predpokladám, že ak by som aj prežil Trávnicu, tu by som mal problémy.
VEĽKÉ VÍŤAZSTVO V DRUHOM NAJSLÁVNEJŠOM ŠPURTE V POĽNOM KESOVE
Naša skupina spolupracovala až po métu troch kilometrov pred cieľom. Potom som zbadal náznaky taktizovania a tiež som nechcel plytvať silami. Bolo totiž jasné, čo má nasledovať. Šprint na pásku v Poľnom Kesove o 32. miesto. Prestížou sa mu môže rovnať azda iba dojazd v Paríži na TDF. Bál som sa, aby nás kvôli taktizovaniu ešte niekto nepredbehol, no najviac mi robila starosti priemerka. Predsa len, 38km/h je oveľa krajšie ako 37,9 km/h. Takže som sa predsa len ešte zaradil na špicu a v rámci možností čo najdlhšie a čo najrýchlejšie potiahol. Vystriedal ma jazdec na krásnom aeroFelte, ale to už som videl, ako ostatní jazdci nenápadne, čo najtichšie prehadzujú na najťažšie prevody. Keď som si všimol, že aj p. Longauer chytá rajdy v spodnom úchope, bolo jasné, že sa to blíži. Akože som sa rozkašľal, aby som prehlušil bzukot prehadzovačky a prehodil na najťažší prevod.
Bola to hra nervov. Na obrátke zvykneme špurtovať od značky cca 200 metrov a aj tak meliem z posledného. Dúfal som, že tu tiež nikto nezačne skôr, no bol som netrpezilý. Na méte cca 350 metrov, keď sa ostatní ešte len chystali vypáliť, som z poslednej pozície vyštartoval a makal z celých síl. Cítil som jazdcov za sebou, takže som sa snažil ešte zrýchliť. Dupal som, až som konečne s víťazným výkrikom preťal pomyselnú pásku a mával pomyselným fanúšikom. Za cieľom som si ešte ťukol s parťákmi z našej skupinky a potom neostávalo iné, len sa opájať slávou. Stal som sa totiž víťazom špurtu druhej skupiny a odmenou mi bolo prestížne 32. miesto. Keď už mi toto neprinesie milióny followerov, slávu, peniaze a zmluvu v profi tíme, neviem....
ZÁVER
Ten menej prestížny, hromadný špurt o víťazstvo v pretekoch vyhral Peter Maurský. Roman to dotiahol na parádne siedme miesto a zároveň tretie v našej, najťažšej kategórii 30-39 rokov. Teda v druhom roku na cesťáku rovno bedňa. Klobúk dole.
Ja som v kategórii skončil desiaty a na víťaza som stratil 3 min a 14 sekúnd a taktiež sa mi podarilo udržať priemerku 38 km/h. Minulý rok som mal stratu 27 a pól minúty a priemerku 33,8km/h takže sa jedná z môjho pohľadu tiež o veľký úspech a dôkaz, že tréning s Discover cycling a schudnutie naozaj stáli za to. Mrzí ma však tých 20 metrov v Trávnici, ktoré ma delili od toho, aby som mal možnosť zašpurtovať si s hlavnou skupinou. Možno mi chýbali práve tie sily, ktoré som nechal v úniku, ale neľutujem, lebo to bol veľký zážitok. Dúfam, že to tak berie aj Roman....
Minulý rok som Nitriansky cyklomaratón označil za poHODOVÚ akciu a platilo to aj tento rok. Organizátori to parádne a s úsmevom zvládajú, Poľný Kesov poskytuje perfektné zázemie a napriek tomu, že tento rok som už ako profík na bufete nezastavoval, bolo postarané o stravu pred, počas aj po preteku. Jediné, čo chýbalo k dokonalosti bolo, možno jedno policajné auto ako doprovod, aby sa protiidúci vodiči skôr uvedomili.
Na budúci rok však bude dokončená oprava aj posledných úsekov trate, takže si myslím, že na hladkom asfalte je reálna priemerka 40km/h!
https://www.strava.com/activities/2687037401
výsledky: https://my2.raceresult.com/132805/results?lang=sk&fbclid=IwAR2FZi3cN4UGsphck4yZgtdJtNnZUqmHBSYlS...
Na prvej fotke, pohoda v balíku, na druhej asi plačem, že zisťujem, že sa mi nepodarí dobehnúť balík a ešte ma pri tom aj fotia, na tretej to stále nevzdávam.
