REPORTÁŽ: BESKYDTOUR – vrchárska Paris-Roubaix

https://www.strava.com/activities/2490082044

Ako som sa už na Facebooku pochválil, v sobotu som sa zúčastnil preteku Beskydtour, so štartom v obci Bíla v českých Beskydoch. Po fiasku na Mamuttour, ktorý mal byť mojim zrkadlom formy na Krušnoton XXXL, som bol veľmi zvedavý, aké sú moje „vrchárske“ (naozaj berte s úvodzovkami) schopnosti. Parametre trate sú oproti Krušnotonu v podstate presne polovičné. Niečo cez 160 km a okolo 3000 výškových (usporiadateľ uvádza až 3500, niekomu ukazuje 3200 a mne nameral Garmin 2950, kde je pravda sa pýtam???)

Utešujem sa tým, že ani maratónec nezabehne v rámci prípravy maratón.

Na Beskydtour som sa necítil zrovna ako favorit a to z dvoch dôvodov. Nie, že by som sa flákal, no intenzita tréningov po páde na Mamuttoure značne klesla. Prvých pár týždňov som sa mohol viac-menej iba voziť a až potom som absolvoval aspoň pár naozajstných tréningov a „drsnejších“ výjazdov, kedy som prekonával všetky svoje osobné rekordy v karpatských kopčekoch. V rámci chválenia spomeniem splnený sen a síce, Koliba od Snežienky pod 9 minút, Braunsberg pod 10 a ešte aj Kolibu od Karpatskej sa mi podarilo celkom rýchlo vyťapkať. Drsný makač sa pousmeje, no pre mňa to ešte túto zimu boli priam nedosiahnuteľné míľniky.

Musím však konštatovať, že do pred Mamuttourovskej formy sa mi už asi vrátiť nepodarí, no hádam to vykompenzujem najazdeným objemom. K tomu mi výdatne pomohla druhá účasť na cyklomaratóne Bratislava – Jasná, najkrajšej cykloakcii roka.

Takže to by boli výkonnostné dôvody (výhovorky).

Pre prípad, že by som na Beskydtoure nejak vybuchol, som však mal pripravenú inú, oveľa lepšiu výhovorku. Zo stredy na štvrtok pred Beskydom som jazdil na 24hodinovke na Slovakiaringu. Náš tím, Respect síce nemal medailové ambície, no podarilo sa nám najazdiť bez pár metrov 900km a skončiť na 19. mieste, čo bolo možno aj najlepšie umiestnenie. Bola to moja štvrtá účasť a konečne sa mi podarilo udržať celkovú priemernú rýchlosť nad 40km/h (41,84km/h). Celkovo som najazdil 165km. Bolo brutálne horúco a udržať sa v balíku bolo niekedy veľmi náročné. Keď si k tomu pripočítate nedostatok spánku, jedla a maximálne výkony s tepovkou na úrovni 190, je z toho krásna výhovorka, pre prípadné lapsusy na vrchárskom Beskyde.

Samozrejme, že po 24ke som nemyslel na iné, než spánok a jedlo, ale pretekárske volanie bolo silnejšie, než lenivosť, takže som v sobotu ráno o 4.30 vstal, aby som sa už okolo pol ôsmej ráno mohol registrovať na štarte. Štart bol až 9:30, takže som myslel, že na štarte budem medzi prvými, preto ma dosť prekvapilo, keď už celé jedno veľké parkovisko bolo zaplnené autami a cyklistami. V pohode a rýchlo som sa zaregistroval, posadil sa na kávu a koláč a chvíľu zabíjal čas pozorovaním „súperov“ a kochaním sa bicyklami. Musím povedať, že na slovenských akciách je vidno oveľa viac „superstrojov“ a celkovo mám pocit, že si viac potrpíme na výstroj (štýlovejšie handry, prilby, drahšie značky). Šiel som sa rozjazdiť troška po okolí, lebo nohy boli po 24ke, krátkom spánku a 2hodinovej ceste autom veľmi stuhnuté. Už cestou počúvajúc Cyklpodcast som si všimol, aké sú beskydské lesy krásne, no teraz som bol priamo v ich centre a fakt som iba čakal, kedy z nich na mňa vyskočí Rumcajs alebo iná rozprávková postavička. Dal som si zopár nástupov, šprint do kopca a po polhodinke sa vrátil na štart. Deň pred tým som sa snažil poriadne zavodniť, čo spôsobilo, že od príchodu som bol na malej 4krát a pre istotu som ešte musel odbehnúť aj z môjho výnimočne luxusného štartového pľacu niekde v prvej polovici balíka. Keď som sa vrátil, opäť som bol v tradičnej poslednej štvrtine.

Celý čas som si pripomínal, že je to dlhší vrchársky pretek a pôjdem vyložene krušnotonsky, teda vo vlastnom trvalo udržateľnom tempe, pričom sa nesmiem dať strhnúť nástupmi, rýchlejšími jazdcami v stúpaniach a v žiadnom prípade neplytvať silami na lepenie dier a preskakovanie medzi skupinami (plus sa stále zašívať).

Na štarte som bol opäť tak ďaleko, že som ledva počul moderátora, no neušlo mi, že  na štart sa postavil aj olympijský víťaz v MTB Jaroslav Kulhavý, takže veľmi dobrá spoločnosť na sobotný výjazd (aj keď šiel iba kratšiu, 120 km trať).

Hneď po štarte sa trasa otočila do protismeru na cestu vedúcu popri nás, ešte stále len čakajúcich, kým sa guča jazdcov rozhýbe. Mohol som si tak pozrieť, ako prvá tretina pelotónu ide 40, zatiaľ, čo moja časť sa ešte len zacvakáva do pedálov. Síce som sa snažil krotiť, no nechcel som byť utrhnutý hneď od začiatku, takže som si hneď na úvod v rovinatej časti dal 50km/h naháňačku za špicou pelotónu. Odbočili sme na Bílý Kríž (zrejme pomenované po legendárnom karpatskom kopčeku) a začalo prvé cca 7 km dlhé stúpanie. Samozrejme, že v úvodnej strmej časti chvíľu trvalo kým sa to odštupľovalo a keďže som bol vzadu, ostal som visieť ďaleko za hlavnou skupinou. Stále som si pripomínal, že mám ísť vlastné tempo a sám seba som presviedčal, že únik hlavnej skupiny je súčasťou mojej taktiky. Zároveň som stále čakal na obligátnu úvodnú maxibolesť nôh, ktorá ma sprevádza prvých 20 minút pretekov. Tá nedošla a mne sa naše tempo zdalo naozaj slimačie, takže som jemne začal taktiku porušovať a kde tu preskočiť z jednej skupinky do druhej. Ako som si tak poskakoval, zrazu som sa ocitol opäť niekde pred pomalou skupinou a na dohľad som mal už aj veľkú rýchlu. Rozum kázal vrátiť sa do pomalšej, no cyklistické srdiečko už začínalo naháňačku za veľkým balíkom.

Nasledoval pomerne dlhý a rýchly zjazd plný zákrut a štrku na zemi. Spomienky z Mamuta významne posilnili môj pud sebazáchovy, takže som do zákrut brzdil možno viac než bolo potrebné a tak sa mi balík nedarilo dobehnúť. Najhoršie je, že ak sa vám to nepodarí na prvom kilometri, či dvoch, dostanete sa do najhoršej možnej situácie. Pomalá skupina je ďaleko za vami a balík nie a nie sa priblížiť. Toto vedie k neustálemu zrýchľovaniu a celá „úsporná“ taktika je v ťahu. Takto som sa snažil balík dobehnúť možno aj desať kilometrov až kým som konečne....rezignoval. Prišlo totiž pomerne prudké stúpanie smerom na česko-slovenskú hranicu a tam som nemal šancu. Z tých prvých 40 minút som teda šiel v pokojnej zóne tak 5.

Našťastie z veľkej skupiny odpadalo pomerne veľa jazdcov a tak sme vytvárali čoraz väčšiu skupinu. Nasledoval prudký zjazd na kysucké lazy do Klokočova, kde som napriek opatrnému zjazdu dosiahol rýchlosť 80km/h. Moja skupina odpadlíkov sa čoraz viac zväčšovala a tým aj zrýchľovala. Veľkú skupinu sme mali tak kilometer na dohľad, takže pri poctivejšom striedaní sme ju pomerne rýchlo mohli dobehnúť. Nebolo však príliš poctivé, takže sa nám na ňu podarilo dolepiť až v Turzovke po tom, ako bola zbrzdená na kruhovom objazde. Skupina bola naozaj veľká, tempo bolo vynikajúce, takže som sa sústredil iba na to, aby som bol dostatočne vpredu, ale zašitý. To sa mi krásne darilo a jedinou úlohou bolo vyhýbať sa a preskakovať jamy, čo by nebolo potrebné, ak by na ne jazdci upozorňovali. O ďalšie vzrúšo sa postaral Dunčo, ktorý vbehol do balíka a pripravil sebe aj nám veľmi krušné chvíle. Videl som ako sa jeho majiteľka tvári, akoby jej ani nepatril. Našťastie psovi nič.

Prišli sme do dedinky Kelčov. Zrazu balík predo mnou začal brzdiť a ja som v duchu nadával, že čo sa zas deje. Nedialo sa nič. To sa iba balíku zrazu postavila do cesty kolmá stena. Kopček dlhý 1,5km s priemerom 8%, no miestami strmým viac ako 20%. Tu som si opäť spomenul s láskou na Braunsberg. Toto bola taká strmosť, že ak by ste sa tam postavili a natiahli ruky pred seba, dotknete sa zeme.. Ísť takéto strmé úseky v rámci veľkej skupiny prináša veľké riziko, že niekto pred vami položí nohu na zem a tým zastaví polovicu jazdcov za sebou. Každý skúšal kopec vyšľapať po svojom. Niektorí ako Dummolain v Insbrucku kľučkovali od jedného kraja cesty k druhému, iní napodobňovali Contadora a v stoji tak kývali bicyklom, že ohrozovali všetkých naokolo. Možno najlepšie urobili tí, čo pekne zosadli a bicykel jednoducho potlačili. Konečne prišiel koniec tohto Mortirola a tak ako sa šlo strmo hore, nasledoval extrémne prudký zjazd, navyše opäť plný štrku. Cesta bola rozbitá, úzka a strmá. Zrazu proti nám vybiehajú dvaja domáci a kričia nech spomalíme a držíme sa vpravo. Všetci sme stihli zabrzdiť a držať sa vpravo, keď sme zistili príčinu. Na zemi už totiž boli dvaja jazdci, jeden zodratý a krvavý z dresu a gatí mu skoro nič neostalo. Stále bol  však na tom lepšie ako chlapík, ktorý iba ležal na zemi a mykal nohou. Údajne to s ním bolo dosť vážne a ja dúfam, že už je v poriadku.

Nasledoval dlhý zjazd po uzučkej ceste opäť okorenenej štrkom a ako bonus naprieč cestou v pravidelných intervaloch viedli odvodňovacie kanály. Organizátor ich zakryl drevenými latkami, no aj tak, kto ich nepreskočil, riskoval defekt, prípadne pád (celkovo som počas tohto preteku videl najmenej 10 ľudí s defektom). Toľko som skákal, že mi to až bolo smiešne.

Na celom Beskydtoure nebolo poriadne ani meter roviny, takže buď sa šlo megarýchlo z kopca alebo do kopca. Väčšina zjazdov bola naozaj rýchla a nebezpečná. Boli také miesta, kde by nedobrzdenie znamenalo pád niekoľko desiatok metrov do rokliny a ja som bol čoraz viac vďačný za MamutPád.

Po tomto hopkavom úseku nasledoval asi najdlhší úsek roviny, kedy sme prešli opäť cez štartovú obec Bílá, kde bol prvý bufet, ktorý som vynechal. Odtiaľ sme vyrazili k priehrade Šance a ja som dúfal, že najbližších 50 km vydržím s jednou pollitrovkou vody. Za normálnych okolností by to bola krásna bicyklovačka, no aj tu bolo potrebné v zjazdoch dávať pozor, aby človek neurobil chybu a nezletel dolu do priehrady. (niekoľko desiatok metrov) Tu už som bol v štádiu, že som rezignoval na naháňanie veľkej skupiny, aj keď tá bola provokatívne stále na dohľad. Celý čas som jazdil v cca 10 člennej skupinke.

Cesta viedla smerom na prvú horskú prémiu na Pustevny. Medzitým sme sa však museli vyporiadať s cestami bez akéhokoľvek povrchu. Cesty sa práve prerábali, obchádzku zrejme nebolo možné zabezpečiť, takže sa naše karbónové kolesá miestami museli brodiť štrkom a šutrami. Tie moje nepatria medzi najdrahšie, no keď som videl borca na nádherných Corimách, ako sa prebíja kameňmi, bolo mi do plaču. V stúpaniach sme sa všetci pokúšali preto natlačiť na pás trávy alebo piesku, takže došlo aj na priateľské lakťovačky. Stúpania boli poriadne strmé a neexistencia normálneho povrchu tomu pridávala na „atraktivite“. V stúpaní však takýto povrch predsa len nevadí až tak, ako keď naň vletíte v zjazde. Keby jazdci predo mnou nezakričali, že treba dávať pozor, neviem ako by to dopadlo.

Na stom kilometri čakala prvá horská prémia Pustevny. Nádherné 5,7km dlhé, 7,2% strmé stúpanie hustým tmavým lesom, tentokrát po dokonalom asfalte. Tu som sa už naozaj striktne držal svojej krušnotonskej taktiky a to aj z dôvodu, že som nemal ani deci vody.

V stúpaní som sa stretol s účastníkom Bratislavy-Jasnej, troška sme aj pokecali, no nasledoval bufet, kde človek nepozná brata. Vyšlo to tak, že sa nás na bufete stretlo veľmi veľa a organizátori nestíhali. Chcel som sa najesť, no v ústach som mal tak sucho, že som nedokázal prehĺtať a k vode som sa stále nedostal. Prevzal som iniciatívu, vystrčil ostré lakte a prebil sa k vode. Natlačil som do seba kus tvarohovníku, do dresu naložil banán a vyrazil do zjazdu. Keďže som riešil problém s neprehltnuteľným tvarohovníkom, všetci mi ušli a ja som si dlhý zjazd užil osamote a potom aj celý nasledujúci rovinatý úsek. Celý čas som nemal žiadnych jazdcov na dohľad, no v momente, keď som si musel odskočiť, ma obehla skupina piatich a mňa opäť čakala naháňačka. Chalanov som dohnal. Niektorí boli silnejší, niektorí slabší, no všetci gentlemani a miestami sme sa naozaj pekne točili na špici. Naša kompaktná skupinka sa však roztrúsila v nasledujúcich neustálych stúpaniach. Mal som toho naozaj dosť, takže som mal čo robiť, aby som sa držal v rámci malej trojčlennej skupinky vedenej mladým makačom, ktorý vyzeral, že mu kopce nič nerobia a jeho protipólom vysokánskym jazdcom, ktorý vyzeral, že každú chvíľu zosadne.

4kilometrové stúpanie na kopec Soláň bolo to posledné, čo naša skupinka potrebovala a my, dva slabé články, sme na „mladom“ viseli iba za oči. Na vrchu tohto kopca bol malý bufet, kde som chcel už navždy ostať, no poskytnutá voda ma prebrala a dokonca sme opäť zorganizovali pekné točenie špice na rovine, ktorá však viedla pod najťažšie stúpanie Beskydtouru. Kasárny. O tomto stúpaní som už počul. Ale radšej raz zažiť ako 100krát počuť. 3,5km dlhé stúpanie s 8%ným stúpaním, po 140km v nohách. Jazdec, ktorý poznal trasu ako svoju dlaň ma upozornil, že ak hore dôjdem na hrane, kockovú časť nezvládnem. Zo začiatku stúpania som sa snažil udržiavať konverzáciu, no potom som už nevládal a bol rád, že mám aspoň 30zubovú kazetu. Spolujazdec ma však neupozornil, že aby som sa dostal na úsek s mačacími hlavami, bude potrebné prekonať neexistujúcu cestu vystlatú štrkom. V maxi strmáku to bolo naozaj ťažké, zvlášť, keď po tejto enduro vložke, nasledovali spomínané mačacie hlavy. Šiel som rýchlosťou chôdze a keď sa za zákrutou vynoril ďalší bufet, mal som slzy na krajíčku. Videl som však fotografa, takže som pozbieral zvyšky hrdosti a dokonca si dovolil vrchársku pózu zo sedla. Fotograf však môj trik odhalil, urobil iba jednu rozmazanú fotku a pol pamäťovej karty následne zaplnil fotkami ako jem melón a oddychujem prevesený cez riaditká.

Myslel som, že toto bolo posledné veľké stúpanie a opäť som sa chystal na útok na rovine. Už v zjazde som to pomerne silno rúbal a na následnej rovinke som dokonca dobehol skupinku pred nami. Mal som v pláne sa v tejto skupinke iba vyvážať a potom sa pokúsiť z nej zbabelo ostatným nastúpiť. Zabudol som však, že nasleduje ešte jedno stúpanie so čudným názvom, Bumbálka. Tento kopček začínal veľmi pozvoľne. Vedenia našej skupiny sa ujal jazdec z Vinohradských šlapiek (legendárny cyklistický klub z ČR, ktorý robí veľa pre cyklistiku). Držal som sa za ním, no jeho tempo mi prišlo strašne rýchle. V tom to prišlo. Taký škvŕŕŕŕk v bruchu, že ma skoro zhodilo z bicykla. Uvedomil som si, že za tých cca 140 km v kopcoch som zjedol možno dve tyčinky, kúsok melóna a za hrsť hrozienok so soľou. Prišiel na mňa ukážkový hlaďák. Nebol som schopný držať tempo Vinohradníka a žiaľ ani zvyšku skupiny. Zjedol som banán, ktorý som si do dresu napchal ešte v bufete na Pustevnách, troška sa spamätal, dal energetický gél a úporne snažil dobehnúť moju skupinku. Štandardný priebeh. V miernejšom stúpaní som sa priblížil na pár metrov, aby som v strmom opäť odpadol. Nádejal som sa, že zo skupiny začnú odpadávať ľudia, no s výnimkou jednej jazdkyne všetci držali pokope. Potom  som sa spoliehal, že ich doženiem v následnom „šlapavom“ zjazde. Fúkal však protivietor a tým pádom som skupinku nemal šancu dobehnúť. Bolo to ešte cca 10 km zjazdu, do ktorého som dal úplne všetko. Stále som veril, že sa skupinka rozpadne a ja jednotlivcov budem obiehať ako raketa. Žiaľ celý zjazd som absolvoval sám a až cca 1km pred cieľom som uvidel jediného odpadlíka. Začal som dupať ešte viac a tohto borca dobehol a následne aj predbehol. Bol to práve „Vinohradník“ a v cieli som bol o sedem sekúnd pred ním. Aspoň malá satisfakcia, pretože práve kvôli nemu a jeho vražednému tempu som prišiel o boj o bednu (pokiaľ by sa na bednu stavali aj jazdci na úrovni 72. miesta). Napokon však bolo dobré, že som tie posledné kilometre tak zamakal, nakoľko som stihol dokončiť Beskydtour do šiestich hodín (5:58), celkovo na 77. mieste zo 131 jazdcov. Moja bývalá skupinka čakala v cieli a všetci sme si podali ruky. Musím povedať, že toto boli zatiaľ najlepšie spolupracujúci jazdci, s ktorými som tvoril „zadný“ únik.

Poviem, ako je. S týmto výkonom som pomerne spokojný, zvlášť po tej 24ke. Neviem si však predstaviť, ako zvládnem 3XL Krušnoton, lebo sedieť na bicykli minimálne 12 hodín a prekonať dvakrát toľko výškových metrov a kilometrov je pre mňa naozaj nepredstaviteľné.

Ako som si taký spokojný išiel odložiť bicykel do auta, stretol som Eda z Kopaníc, ktorý už bol v tom čase dávno prezlečený, vykúpaný a najedený a môj dobrý pocit z toho, aký som vrchár bol fuč.  Nasledovala už iba povinná obžieračka, cestoviny, koláč, káva, cola a cesta domov.

Beskydtour bol pre mňa zatiaľ asi najväčší cyklistický zážitok. Nie však len kvôli nádhernej prírode a supervrchárskemu profilu, ale aj kvôli miestami priam surovým cestám. Naozaj sa mi k Beskydtouru hodí prirovnanie k Paris-Roubaix. Skutočná, poctivá, drsná a nič neodpúšťajúca cyklistika.

Fotky sú z: http://www.beskydbike.cz/fotogalerie