AKO SOM ŽIL ŽIVOTOM PROFÍKA NA MALORKE 3. časť: DEŇ AKO Z CYKLOSNA, STRETNUTIE S LEGENDOU A PRELET MALORKOU

Posledný diel trilógie prichádza troška neskôr. Určite v tom nie je extrémne množstvo práce. Naopak, prvé dva diely zaznamenali taký úspech, že do práce už chodím len kvôli tomu, že chcem. Preto som nechal tisícky (možno až milióny) čitateľov čakať, čím som zvýšil dopyt po tretej časti. Kritici už teraz označujú túto trilógiu ako cyklistických 50 odtieňov šedej.

Po druhom sólo vrchárskom dni som mal nohy ako rozvarené špagety. Smelé plány absolvovať na tretí deň opäť sólo 135km dlhú jazdu s prevýšením 1600 metrov som zavrhol ešte niekde 20km pred príjazdom do hotela. Naša triatlonistická partia mala naplánovaný „echt“ triatlonistický deň. Preto bol odchod naplánovaný až pred dvanástou. Nie však kvôli tomu, že by si chceli pospať, ale preto, že ešte ráno, pred raňajkami zabehli nalačno 12km. Ja som sa ráno zobudil skôr, ako som po takom výjazde čakal, lebo mi už od siedmej škvŕkalo v žalúdku a to napriek tomu, že na večeru som zjedol za jednu štandardnú čatu baníkov.

Ja s Palom ako nebežci (Ivo, ako nádejný triatlét, sa so cťou snažil zvládať komplet triatlonistický tréning) sme využili hotelové hodiny jógy. Inštruktor vyzeral ako Allen z Dva a pol chlapa a keď začal ómkať musel som všetko sústredenie vynaložiť na to, aby som sa nezačal smiať. Jóga je ale super. Je to klišé, ale po hodine som sa cítil naozaj ako nový človek, ľahučký, nohy tiež úplne v pohode.

Samozrejme, ako každá dobrá cyklistika aj táto začala kávou. Cieľ bol legendárny maják na Cap de Formentor ( https://en.wikipedia.org/wiki/Cap_de_Formentor ).

Ide o severovýchodný cíp Malorky. Od nás hotela cca 30km popri morskom pobreží, na konci jedno 5km stúpanie, jeden cca 4km zjazd a potom opäť cca 5km stúpanie a ste tam. Viem, neznie to tak úžasne, ako to reálne bolo, ale verte, že bolo. Idete si v skupinke 15 ľudí, počasie je dokonalé, krajina tiež a nohy idú ako píla. Preto som si hneď prvý kopec išiel pomerne svižne a snažil sa držať nejakého borca, ktorý ma hore dotiahol v celkom slušnom čase. Druhé stúpanie bolo naozaj cyklistický sen po cestách vybudovaných na skalných útesoch vedúcich až k majáku (zrejme jediný účel, prečo tie cesty vznikli). Nonstop nádherné výhľady na gýčovo modré more. Nohy šli, tak som si to rúbal a naháňal sa s jazdcom, ktorého som pôvodne považoval za ženu, produkt východonemeckého dopingového programu. Až keď som ju/ho definitívne predbiehal, uveril som, že to bol v skutočnosti naozaj chlap. Neviem, aký som mal čas, ale cítil som sa ako Lance Armstrong až kým ma na posledných 200 metroch nepredbehol jeden člen nášho pelotónu. Ja som bol akurát na rozbitej časti cesty, kochajúci sa a na útok som nestihol vôbec zareagovať. Doteraz nemôžem kvôli tomu spávať. Niečo také ako keď Sagan prehral San Remo s Ciolekom.

Hore sme urobili každý asi milión fotiek, lebo také scenérie sa len tak nevidia. Krásou by som to prirovnal asi k výhľadu z Jahniaceho štítu. (schválne, kde je krajšie?) V majáku je aj táckareň s radom dlhším ako v Ikei. Na tomto výjazde sme boli skoro úplne všetci, preto sme zabrali jeden veľký stôl a troška si užili majákovej romantiky.

Cestou späť sme míňali lokálneho fotografa, ktorý Vás cvakne v cyklopóze s majákom v pozadí. Tu by som odbočil a upozornil na jeden z faktov, ktorý som sa dozvedel. Už dlhšie som mal to podozrenie, ale na základe tejto fotky (za 5 € stiahnutej z netu) sa mi potvrdilo, prečo mám na Instagrame iba zopár followerov a na FB málo páčikov. Pomaly každý, kto sa odfotí pri jazde na cestnom bicykli vyzerá na Instagrame ako totálny profesionál, víťaz minimálne dvoch klasík. Stačí dať drsný výraz, troška zabrať do pedálov a páčiky sa len tak hrnú. Ja som presne opačný prípad. Vedel som, že tam bude fotograf, tak som si dal pozor na to, aby som pozeral rovno pred seba a neškeril sa jak ožran, čo sa snaží vysvetliť taxikárovi, kde býva. Pozriem fotku a čo? Výraz jak keby som práve zakopol malíčkom o zárubňu, hlavu naklonenú jak kvasimodo a samozrejme, že čumím rovno do objektívu. To však nie je náhoda, takto sa tvárim na každej cyklofotke, bez ohľadu na profil a náročnosť trate. Proste, influencer zo mňa asi nebude.

Späť k téme. Späť sa dá ísť iba rovnakou cestou. Na Formentore je ešte jedna atrakcia („haluz“). Cesta totiž vedie cez tunel. Keď cez neho idete do kopca, ešte sa to dá. Vedúci nášho „zájazdu“ Viktor, všetkých upozorňoval, nech si dajú dole slnečné okuliare, inak skončia na zemi a urobil dobre. Keď idete z kopca, vyzerá to v pohode, lebo vidíte povestné svetlo na konci tunela. Idete celkom rýchlo a zrazu to príde. Totálna tma. Nevidíte vôbec nič pod sebou, nič vedľa a keď si to človek uvedomí, chytá ho panika. Tak nejak to musí vyzerať vo vesmíre. Je strašne dôležité neurobiť nejaký náhly ťah, ako napr. prudko zabrzdiť, lebo za vami môže byť ďalších x jazdcov, ktorí Vás uvidia, až keď to do Vás napália. Treba proste pevne držať rajdy a čakať, kým sa z tej tmy vynoríte. Čo som počul, dosť veľa ľudí to nezvláda a takí, čo tam vojdú s okuliarmi na očiach, idú rovno k zemi. Stúpanie na „prvý“ kopec z opačnej strany je oveľa krajšie, môžete sa kochať výhľadom na more a z druhej strany Vás chladia skaly. Hore som došiel po Ivovi, ktorý mi urobil dojazdovú fotku. Áno, opäť úškrn a vykrútená hlava...

Z tohto druhého kopc (tiež sa volá Formentor) vedie ešte cca 1,5km dlhá cesta až na jeho vrchol, kde sa nachádza pozostatok nejakej základne. Strašne som tam chcel ísť a som rád, že napokon sa niekto našiel a tak sme tam vyrazili ešte s jedným spolujazdcom Peťom. Podľa mňa mohli ísť aj všetci ostatní, resp. aspoň tí, ktorí tam ešte neboli. Bola to úplná pohoda a tie výhľady hore boli možno ešte krajšie ako z majáka. Tu som zapózoval v slovenskom repre drese s bicyklom nad hlavou a výnimočne sa až tak neškerím.

Spolujazdec Peťo vyzeral, že ešte chce pridať zopár kilometrov, takže sme nešli priamo do hotela a pridali si ešte cca 40km po zvlnených rovinách. Cestou mi Peťo rozprával o jeho športovaní. Takže len ako príklad uvediem: absolvoval časovku Bratislava-Užhorod, jazdí výjazdy nad 200km, viackrát sa zúčastnil MTB podujatia Four Islands v Chorvátsku, ktoré patrí medzi najťažšie na svete. A potom sa pri večeri divil, že prečo som tak rúbal, keď som bol na špici. Keď máte za sebou takého makača, idete full gas a stále si vyčítate, že ste slaboch, lebo nedokážete ísť rovnomerne minimálne 50km/h. Po takejto pomerne ostrej jazde v dvojici sme sa potešili pelotóniku (z môjho pohľadu išlo skôr o vykúpenie), za ktorý sme sa mohli pripojiť a pohodlne v závetrí doviezť až do hotela. Ja som samozrejme celý čas kecal, mimo iné, aj o kariére blogera.

V hoteli klasika. Nájazd na švédske stoly, troška posedenie a potom s Palom FANTOZZI z Youtubu. Začali sme ho pozerať kvôli slávnej cyklistickej scéne, no nevydržali sme dopozerať celý film a v polovičke išli spať. Na ďalší deň nás totiž čakala najväčšia legenda Malorky..... (ďalší skvelý marketingový ťah: všetci si myslia, že už to končí, ale nie, čitateľom je jasné, že ešte musí nasledovať ďalší diel!!!!! Niečo ako keď Godzila skončila záberom na nevyhliadnuté godzilie vajíčko.

ja s majakomjpeg20190325_133318jpgIMG-20190325-WA0039jpg20190325_153119jpg20190325_141333jpg20190325_141206jpg