2. časť REPORTÁŽ: KRUŠNOTON 2019 XXXL – hrebeňom Krušných hôr

Palacinky, bublanina, čučoriedkový koláč, marhuľový, s lekvárom, orechami, čudné sladké pagáče, sójové rezy dva druhy, energy tyčinky, banány, melón, saláma, syr, chlieb s nátierkou, špíz, hrozno, soľ, mussli tyčinky....

Tak, čo? Nejdete na Krušnoton? Na druhom bufete na Cínovci som sa už nachvíľu predsa len zastavil. Pôvodne som chcel len zobrať do ruky nejaké väčšie jedlo, aby som sa naraňajkoval niečoho iného ako gély, doplniť ionťák do bidónu a letieť ďalej. No potom zastavíte pri týchto švédskych stoloch a nejaká neviditeľná sila vás nie a nie pustiť preč. Navyše, hneď ako dojete jednu pochúťku z ponuky, neustále milí organizátori vám dávajú nové inšpirácie, čo by ste si ešte tak mohli ďobnúť. Troška som sa predsa len zdržal a keď som sa rozbiehal smerom ku kruháču, od ktorého nasledoval superrýchly zjazd, ešte som sa zastavil a uvažoval, či si neoblečiem návleky na ruky a vestu. Dážď sa mi nezdal príliš studený, no hlavne mi počas môjho hodovania ušla veľká skupina, takže som vestu zbalil späť a pokračoval v sade krátky-krátky.

Tento zjazd som si dobre pamätal z minulého roka. Išli sme ho v lejaku, kvôli na nič okuliarom som nič nevidel a miestami som sa riadne bál. Teraz až taký lejak nebol, no aj tak boli podmienky riadne nebezpečné. Zaprisahal som sa, že zjazd absolvujem maximálne opatrne a v žiadnom prípade sa nepokúsim v zjazde dobiehať uniknuvšiu skupinu. Po pár stovkách metrov som sa rútil zaľahnutý na štangli osemdesiatkou a za chrbtom som mal okrem inkriminovanej skupiny ďalšie dve. Myslím, že v takýchto mokrých zjazdoch sa naplno prejavujú výhody kotúčových bŕzd. Cesta je široká, strmá a v niektorých úsekoch takmer bez zákrut, takže som čakal aj môj rýchlostný rekord niekde nad úrovňou 90 km/h. Zjazdovalo sa mi obzvlášť dobre aj kvôli tomu, že na 50 metrov predo mnou bol rovnaký Alaphilipp (viem, veľmi odvážne prirovnanie, berte s rezervou) ako ja a určoval perfektnú stopu. Nebolo by to však ono, ak by nám do tejto romantiky nevstúpil niekto tretí.. Ako som si tak išiel stredom pruhu, zdalo sa mi, že za mnou ide auto. Povedal som si, že všade je tu milión cyklistov, idem stredom pruhu, pomaly rýchlejšie než autá, takže nie je šanca, že by mi túto idylku mohlo narušiť auto. A zrazu ten trupík spoza mňa, asi o dva km/h rýchlejší, sa rozhodol ma predbehnúť cez protismer. Zanadával som si, ale že ak je to taký hrdina, rýchlo sa vzdiali. Lenže sa dostal medzi mňa a jazdca predo mnou, prišli nejaké zákruty a z neustále blikania brzdových svetiel a zmien rýchlosti bolo zrejmé, že sa bojí ho obehnúť. Tým ako stále brzdil a spomaľoval mi narobil riadny stres, preto som sa vystrel, chytil brzdy z vrchu a zjazd dokončil v jeho tempe. Musel to byť inteligent, lebo dolu v Dubí ešte vytrúbil regulovčíkov a potom konečne zmizol...

 

AKO SOM CHODIL SO ŠĽAPKAMI

Každopádne, podarilo sa mi dobehnúť perfektnú skupinku nemeckých jazdcov, ktorí tomu strašne rúbali. Keďže nasledoval dlhý presun po rovine do Hrobu, nechal som sa nimi zviezť bez toho, že by som sa čo i len nachvíľu pokúsil im vystriedať. Dokonca som im odpustil aj to, že mi z pod ich zadných kolies neustále striekal silný prúd vody do tváre. Cestou sme nabrali dokonca pár šľapiek. Ale nie tých, pomerne legendárnych z neďalekej cesty E55, ktorým postavením diaľnice zamrzol obchod. Toto boli Vinohradské šľapky. Český cyklistický klub, ktorý sa zúčastňuje všetkých akcií. Títo chlapi sa napriek nadpriemerným až špičkovým výkonom vôbec neberú vážne a je vidieť, že v prvom rade milujú cyklistiku.

V skupine vedenej nemeckými führermi sme sa pokojne dostali do Hrobu, odkiaľ začína ďalšie stúpanie zo Svätej pätice, ponad Mikulov na Nové Město. Stúpanie je podľa mňa zo všetkých najľahšie. Necelých sedem kilometrov s priemerným stúpaním 6,3%. Tu sa minulý rok proti nám valila voda a drevo z lesa a okolo lietali blesky. Obyčajný dážď, ktorý teraz padal bol v porovnaní iba príjemným osviežením. Naša skupina nabrala zopár ľudí, no Nemci na špici stále rúbali. Šľapky zakričali, že je to príliš, no Nemci nerozumeli alebo nechceli rozumieť a pokračovali. Ja som sa necítil až tak silný ako oni, no zároveň tempo šľapiek sa mi zdalo príliš pomalé. Lavíroval som niekde medzi nimi. Potom som si uvedomil, že je málo skúsenejších jazdcov na trati ako práve šľapiek, počul som ako si neustále robia žartíky a bolo rozhodnuté. Prvýkrát v živote som šiel so šľapkami a rovno tromi. Chlapi si rozprávali historky z výjazdov, o tom že na trati je horšie počasie ako na Mt. Ventoux. Uvedomil som si, že sa celé stúpanie v podstate smejem, kde tu som pridal aj ja nejakú hlášku. Keď už sme boli takmer na vrchu, jeden z nich povedal, že štyri kopce z pätice máme v podstate za sebou. Veľmi ma to potešilo, lebo som sa cítil úplne plný síl, bez akýchkoľvek bolestí a príznakov únavy. Zjavne to bolo tým, že sme si serpentínky vyberali v príjemnom tempe umožňujúcom neustále kochačku. Potom sme prešli okolo zákruty, z ktorej sa na XXXL trasy pripájajú jazdci z kratších 110 a 180 km tratí.  Skúsené šľapky to mali dobre premyslené a vedeli, že práve o tomto čase by sa zo zákruty mala vyrútiť špička balíku z krátkych tratí.

DOBRÝ DEŇ, MÔŽEM SA ZVIEZŤ??

Po výjazde na vrch stúpania nasleduje možno najkrajší úsek trate vedúci po hrebeni Krušných hor tvoriacom v podstate náhornú plošinu pokrytú väčšinou lúkami. Tu máte po ľavej strane pasúce sa stádo koní, po pravej veľké stádo kráv. Pomerne nechutný dážď, zima a klesajúca hmla však túto idylku intenzívne narúšali.

Tempo šľapiek sa mi zdalo už naozaj príliš pohodové, keď zrazu okolo nás presvišťali prví dvaja zo 110kari. Absolútne bez nároku sa za nich zavesiť. Potom prešli ich stíhači, taktiež bez šance. Tretiu skupinku už tvorila špička 180karou. Dvaja šľachovití „krpci“ s klapkami na očiach. Z nejakého dôvodu som si myslel, že za týchto sa dokážem zavesiť. Vyštartoval som, riadne podradil, aby som dosiahol okamžitý ťažký prevod, zavesil sa za nich a po 200 metroch boli tiež nenávratne preč a ja som ostal opäť sám. Na šľapky som už čakať nechcel, tak som si povedal, že si pôjdem vlastné tempo. Tento úsek až po priehradu Fláje je naozaj nádherný, taká miestami surovo krásna krajina (veľký vplyv na tento dojem mohlo mať, že zatiaľ som tu bol vždy za sychravého upršaného počasia).

Zrazu to konečne prišlo. Za mnou hluk kolies a keď som sa otočil, bolo to akoby sa do stanice blížil vlak. Už len naskočiť. Nabral som pre istotu vyššiu rýchlosť, aby som stihol naskočiť a pripojil som sa rovno na špicu balíku. Bol to balík pozostávajúci z jazdcov krátkych tratí, ktorí sa pokúšali spoločným úsilím dostihnúť únik. To znamená, že tempo bolo vzhľadom na veľmi zvlnený profil tohto úseku, naozaj pekelné. Spokojne som teda nastúpil do vlaku, usadil som sa a zrazu pozerám, že som v rovnakom kupé so šľapkami. Rýchlosť som mal neskutočnú, no pri tom v podstate stále šetril sily, dokonca sme ofúkli aj Bianchiho, ktorý nestačil zareagovať. Takto som si predstavoval, že prídeme až na bufet Klíny za priehradou Fláje.

Vlakom som absolvoval celú hrebeňovku až do okamihu, kedy sme prišli na hlavnú, širokú cestu vedúcu popri brehu priehrady. Pár brdkov som ešte ustál, ale na úseku, kde sa cesta otočila o 180 stupňov späť a za zákrutou viedla do pomerne ťažkého kopca, som musel zatiahnuť ručnú brzdu a z vlaku vyskočiť skôr, než by ma z neho vyhodili ako čierneho pasažiera. Rovnako tak boli zo zájazdu vylúčené šľapky a v podstate všetci 300kari a 250kari. Takže sme šli pekne spolu v krásnej a hlavne spolupracujúcej skupinke. Tempo bolo vysoké, ale stále pre všetkých prijateľné. Keď nás v ďalšom stúpaní obiehal ďalší vlak, ani sme sa nesnažili nastúpiť. Naštvalo ma, že tentokrát šiel vlakom aj Bianchi.

K bufetu Klíny na 150. kilometri viedlo pár brdkov a jeden pomerne rýchly zjazd, takže na bufet som prišiel spolu so šľapkami pomerne čerstvý. Tu som sa už najedol poriadne. Stravovacia taktika bola taká, že na trati som sa „živil“ gélmi, t.j. cukrami a nevyhnutnými živinami a v bufetoch som zas jedol tak, aby som zaplnil žalúdok a zmenil chuť. Pučil som teda najmä syr a salámu. Syr som si máčal do soli a tá chuť bola neskutočná. Na záver som si zajedol predsa len palacinky a čučoriedkový koláč, zapil pár pohármi tekutín a mohol som vyraziť. Opäť som sa zamotal a šľapky mi ušli. Z tohto bufetu nasleduje dlhý, rýchly a dosť ťažký zjazd „oživený“ množstvom vody na hladučkom asfalte.

Zjazd som si prekvapivo dobre pamätal, takže som šiel profesorsky, vôbec som neriskoval. Napriek tomu som predbehol šľapky a x ďalších jazdcov. To však nie je mojimi zjazdárskymi schopnosťami, ale skôr vyššou váhou a možno aj vyššími ráfikmi kolies. Zjazd končí v Litvínove, aby za kruháčom opäť pokračoval miernym stúpaním cez celé mesto. Úžasné na týchto pretekoch je to, že nie len že vás organizátori precízne navigujú, naviac kvôli vám zastavajú aj premávku na križovatkách.

Vedel som, že nemá príliš zmysel pokúšať sa prekonávať „mestské“ KOMy, takže som si počkal na šľapky a zvyšok balíčku a opäť ťahaní jazdcami z rýchlych tratí sme smerovali pod posledný kopec Svätej pätice, Dlouhú louku. Cestou sme počúvali ako v paneláku ziape žena na manžela a strašne mu nadáva, nemala s ním zľutovania a stavím sa, že by sa k nám v tej chváli najradšej pripojil.

DLOUHÁ LOUKA je mrcha kopec, výskyt profi prvkov

Stúpanie na z Loučnej na Dlouhou louku si každý, kto ho šiel na bicykli, pešo, či autom, určite zapamätá. Má 7 km s priemerom 6,8%. Už od Litvínova sa naša skupina na toto stúpanie morálne pripravovala. Domáci tento kopec označili, že je to mrcha kopec a keď píšem mrcha, vôbec nemyslím mrcha ale...no proste nie je obľúbený.

Od hlavnej cesty je stúpanie veľmi príjemné a pomerne rýchle. Naša dobre naladená skupinka si šla veselo hore, no opäť mi tempo nevyhovovalo, tak som si šiel svoje a postupne sa šľapkám vzďaľoval. Tu už pribúdalo jazdcov, ktorí si museli počas stúpania troška oddýchnuť, rozťahať kŕče. Mne sa šlo nevýdane dobre. Tentokrát jemne osviežujúco mrholilo, teplota bola príjemná, gély dodávali potrebné sily do stúpania. Tak ako som minulý rok trpel, tentokrát som si to vyslovene užíval. Teda aspoň zo začiatku. Toto stúpanie totiž naberá na strmosti, takže zo začiatku idete aj 20km/h stúpaním ala Pezinská baba a na posledných dvoch-troch kilometroch lámete kľuky na stúpaniach ala nekončiaci Braunsberg.

Niekde v poslednej tretine kopca som za sebou cítil auto. V duchu som si  zanadával, že zas špekuluje ako ma obehnúť, tak som radšej išiel čo najbližšie po rozbitej krajnici. Až keď ma obiehalo, uvidel som známe auto môjho športového riaditeľa, ktorý však pokračoval. Myslel som si, že ma bude čakať niekde na vrchu kopca a to ma riadne vzpružilo. Tešil som sa, ako sa zbavím vesty a návlekov, ktoré ma pod dresom prehrievali. O pár serpentín vyššie, keď sa moje tempo zmenilo viac-menej na slimačie, som uvidel za krajnicou môj sprievodný voz a Miloša ako mi v sandáloch beží naproti. Toto bola moja najprofesionálnejšia chvíľka v cykloživote. Za jazdy som môjmu soigneurovi podal vestu, ten mi na oplátku podal 4 gély. A teraz to príde. Podal som mu ešte jeden návlek, druhý som nevedel narýchlo vybrať, takže aby som nemusel zastaviť, druhý som iba odhodil do jarku a môj športový riaditeľ ho odtiaľ vylovil. Ale to som ja už nevidel, lebo som profesionál a v tom okamihu som už bol ďalekých 4,5 metra ďaleko.

Potom už ma môj sprievodný voz predbehol a ja som pokračoval na vrchol. Posledné kilometre tohto stúpania sú skutočne výživné. Myslíte si, že máte porobené, lebo ste vošli do dediny a čakáte, že cesta už bude rovina. Isto... Práve tu medzi domami sa cesta zdvíha do strašných strmákov a kto to v prvej polovici prehnal, tu za to zaplatil. Myslím, že toto je miesto, kde najviac cyklistov musí zosadnúť z bicykla. Šľapky boli pomerne ďaleko za mnou a dokonca som dobehol Bianchiho. Od vrchu stúpania trať opäť pokračuje po hrebeni smerom k priehrade Fláje a na bufet Klíny. Šlo sa mi ešte stále relatívne dobre, aj keď Dlouhá Louka ubrala síl. Účinkoval však ešte prvý kofeínový gél, takže som vedel, že ďalší úsek po bufet na 190. kilometri dajako zvládnem.

Na hrebeni opäť začalo pršať a bolo hnusne sychravo. Hneď som si povedal, že to profi zahodenie návlekov som si mohol odpustiť, lebo teraz by sa mi veru zišli. Podarilo sa mi zarozprávať s jedným nemeckým jazdcom, ktorý si myslel, že som z Belgicka. Veľmi som bol polichotený, lebo som si myslel, že je to kvôli tomu, ako suverénne sa pasujem s brdkami na hrebeni a zlým počasím. Žiaľ, bolo to iba kvôli môjmu Merckxíčkovi.

FOTOMODEL ZO MŇA NEBUDE

Cestou sme prešli aj cez fotopoint, teda miesto, kde číhal na každého jazdca fotograf (nevylučujem ale, že to mohlo byť už pri prvom prejazde týmto úsekom), aby nás na výjazde na jeden z brdkov zvečnil a potom za poplatok poslal do mailu fotku. Tu sme sa dohodli na miernom rozostupe a nahodili najdrsnejšiu pózu, aká sa dala. Výsledok bol pre mňa opäť tragický. Hlava na krivo a vyzerám, akoby som práve bojoval s ťažkou hnačkou.

Celkovo, ak musím na niečom do budúcej sezóny popracovať, je to pózovanie a skákanie do záberu fotografom. Aj po tomto preteku bolo uverejnených niekoľko neoficiálnych ako i oficiálnych fotogalérií. Opäť som sa na žiadnej zo stoviek fotiek nenašiel a to napriek tomu, že minimálne 5krát na trati fotograf vyslovene zamieril objektívom na mňa a urobil záber. Zvlášť som sa tešil na fotku ešte zo začiatku preteku, kde som práve ťahal špicu pomerne veľkej skupine a musel som vyzerať skutočne drsne. Radšej si teda ani len nechcem predstaviť, ako som na tých záberoch musel vyzerať, keď každý z nich bol nepublikovateľný. A to keď vidím fotografa, myslím len na to, aby som nemal nakrivo hlavu. Preto jediné fotky z trate sú tie, kde sa napchávam na bufete, kde Šľapky fotil ich kamarát. Aj takéto starosti prináša cyklistika...Ale späť na trať.

ROZLÚČKA SO ŠĽAPKAMI

Na úseku okolo priehrady som sa opäť priživoval na skupinách jazdcov z kratších tratí, no toto už neboli takí pretekári, takže som sa čoraz častejšie musel striedať na špici, prípadne zo skupiny odísť, lebo tempo bolo až príliš pomalé. Niekde pri priehrade na hlavnej ceste sa ku mne pripojila takáto skupinka obsahujúca aj šľapky. Na tom istom brdku, kde nás krátkotratiari odpárali pri prvom prejazde cez Fláje, došlo opäť k selekcii, v rámci ktorej nám silní jazdci z krátkych tratí ukázali podrážky a tí slabší sa pripojili k nám dlhotratiarom. Dvaja jazdci šľapiek mali skutočne veľa síl a dokázali ťahať dosť silné tempo, no brali ohľad na ich tretieho jazdca, nováčika na tomto type preteku. Neurobili to zámerne, no dopadli ako Movistar, keď si práve tohto parťáka uvarili, lebo kvôli kŕčom musel zastaviť. Jeho kamaráti ho ostali čakať a to bolo naposledy, čo som videl túto partiu na trati. To už bol zas celkom slušný lejak a zima. Prvýkrát počas preteku, cca po 180 kilometroch som si musel odskočiť a práve v tom okamihu ma obiehal môj sprievodný voz a za ním zopár ďalších áut. Toto je cyklistický zákon schválnosti. Môžete ísť aj sto kilometrov a nestretnete ani živej duše, no v momente keď zastavíte na „malú“ zrazu premávka ako v tuneli Horelica (poznám iba z dopravných správ).

Pár kilometrov na to ma Miloš čakal pri aute a iba sa spýtal, či niečo nepotrebujem. Keďže som sa po 170 kilometroch zadržiavania moču cítil ľahký ako pierko, iba som mu zo žartu zakričal, že „sily“! a pokračoval ďalej. Prišiel však zjazd pred bufetom a ja som si uvedomil, že som mal skôr zakričať: „vestu, je mi zima!“.

Na bufete na Klínech bolo pomerne husto, lebo tento bufet je centrom gastronómie pre všetky trate. Tu ma privítal celý tím, manželka, Erik aj Miloš, ktorý pohľadom skúmali ako na tom som a pýtali sa, či niečo nepotrebujem. Ja som však videl pred sebou iba plné stoly a vrhol sa na palacinky, salámu a syr. Usúdil som, že už je čas aj na zázračnú tekutinu, t.j. colu a dal si zodva poháre. Až vtedy sa mi vrátil troška rozum a požiadal som majiteľa tímu, aby mi z môjho rainbagu, kde som mal uloženú bundu a komplet výbavu do dažďa (nepremokavé gate, dres, návleky na ruky aj nohy), podal olej, lebo reťaz už riadne zavíjala. Toto hodnotím, ako jedno z najlepších rozhodnutí mojej cyklokariéry. Oleju som na reťaz vykydol čo najviac. Keďže ma čakal zjazd, rozhodol som sa predsa len troška zatepliť. Žena mi podala „vreckovú“ bundu, ktorú som ako rozmarná hviezda odmietol a vyžiadal si vestu, po ktorú musel Miloš zabehnúť do auta. A keďže svoju úlohu vzal vážne skutočne bežal až som sa bál, aby ho nezrazil nejaký cyklista (alebo skôr on cyklistu?).

Nasadil som vestu, rozlúčil sa s manželkou a opäť ma čakal ten pomerne nebezpečný zjazd do Litvínova. Tentokrát bolo naozaj nechutne, mokro a zima, takže som opäť navýšil level mojej opatrnosti a celý čas šiel cca 50 metrov za pomerne veľkou skupinou, pričom som mal pocit, že niektorí jej členovia nechali pud sebazáchovy na bufete. Vedel som, že som dostatočne ďaleko na to, že ak niektorý z nich ľahne, budem schopný zastaviť. Ani tu som sa nevyhol adrenalínovému momentu, kedy som ja zákrutu vyberal pomerne blízko k stredovej čiare a za zákrutou robil presne to isté vodič autobusu, takže sme sa míňali tak, že som cítil voňavý stromček z kabíny vodiča...

Keď sa zjazd troška vyrovnal a vedel som, že nebezpečenstvo nehrozí, zbalil som sa do aeropozície a za pár sekúnd som bol v skupine. Varoval som vás, že to bude dlhé, takže dúfam, že sa nenahneváte, ak to celé bude mať ešte jednu časť...

20190810_124802jpgPUCIM NA BUDEFETE SOS LAPKAMIjpgodslapiek2jpg